Producenti bývali vnímaní ako tí, čo majú peniaze a financujú z nich filmy. Zmenilo sa to?
Podľa mňa si to ľudia myslia doteraz, dokonca aj tvorcovia. To je veľký omyl. Do 90. rokov tu pozícia producentov neexistovala. Bolo štátne filmové štúdio, kde boli vedúci výroby, ktorí riešili financie. Peniaze na to dával štát. Tvorcovia mali veľkú slobodu a pracoval s nimi dramaturg.
Dnes sme už ale inde. Pozícia dramaturga sa oslabila, pozícia producenta posilnila a integrovala pod seba veľkú časť dramaturgickej práce. Producent si nielen vyberie projekt a zafinancuje ho, my s projektmi pracujeme už od námetu. Niektorí producenti kreatívne vstupujú do projektov viac, iní menej, a nájdu si ľudí, ktorí pomôžu projektom. Napríklad script doctora, ktorý vám opraví chyby v scenári. Producent tiež zostavuje tím ľudí, ktorí budú na filme pracovať.
Ako si ich vyberáte?
Musím poznať ich silné a slabé stránky, aby si rozumeli, dôležitá je tiež chémia medzi nimi. Darmo ja budem dohadzovať režisérovi alebo režisérke ľudí, ktorí sú tvrdohlaví a nie sú schopní kompromisov. Pre mňa zásadné vybrať si dobrý projekt, zostaviť tím ľudí, ktorí budú spoločne fungovať, financovanie a v neposlednom rade marketing a distribúcia.
Ako uvažujete pri výbere projektov? Jedna stránka veci je umelecká hodnota filmu a druhá stránka je, aby sa vrátili investície vynaložené na projekt.
Snažím sa o kombinovaný prístup. Nesúhlasím s tým, že sú dva typy filmov, komerčné a artové, a medzi tým už nič nie je. Dnes sa to už dá kombinovať. Je tu aj dopyt od divákov, nechcú pozerať iba romantické komédie, kde to vždy dobre dopadne, ale ani sedemhodinové čiernobiele filmy. Chceme prinášať divákom niečo medzi tým, čo sa týka obsahu alebo spracovania.
Teraz pripravujeme 3D film pre deti, ktorý nie je robený klasickou technológiou ako od Pixaru. Snažili sme sa doň vložiť tradíciu československej bábkovej tvorby, ktorá bola veľmi dobrá, takže pohyb postavičiek vo filme trocha pripomína pohyb bábok. Pre diváka je to zanedbateľný detail, časť verejnosti možno ocení práve to, že je to trocha iné. Baví ma hľadať presahy medzi artovými a komerčnými filmami. Dobrý príklad je film Špina.
Foto: BFilm
Keď sme začínali a ukázali ho distribútorom, povedali nám, že na film o znásilnení príde maximálne 5-tisíc ľudí. Nakoniec ich prišlo takmer 50-tisíc, pretože režisérka Tereza Nvotová ťažkú tému zabalila do atraktívneho obalu, zaujímavého pre mladých divákov. Nie vždy je ale primárny komerčný úspech. Teraz sme dorobili animovaný dokument, čo sa na Slovensku veľmi nerobí, takže tá cesta je dlhšia. Tí, čo prídu po nás, to už budú mať jednoduchšie. Pre mňa je zaujímavé prinášať niečo nové.
Vzťah s režisérkou Terezou Nvotovou, s ktorou pracujete na ďalšom filme Svetlonoc, ste prirovnali k manželstvu. V čom je to podobné?
Na každom projekte spolu pracujete od začiatku, od prvotnej myšlienky. Ste v intenzívnom kontakte, ktorý pri hraných filmoch trvá tri až štyri roky, pri animovaných filmoch aj viac. S Petrom Budinským robím na filme už päť rokov, on už ho pripravuje celkovo desať rokov. Dokonale poznám jeho kalendár, viem, kedy čo robí, kedy je na dovolenke. Potom, keď je film hotový a uvedený, zrazu zistíte, že vám to chýba.
Samozrejme, priateľsky si voláme, napíšeme, ale zrazu o tom človeku nič neviete, je to ako keby ste sa rozviedli. Väčšinou sa však tímy nebúrajú, keď vám spolupráca vyhovuje, pokračujete v nej. Hoci rešpektujem, keď režisér príde a povie, že ďalší film si chce urobiť s niekým iným. Pre tvorcov je dôležité najmä v začiatkoch kariéry vyskúšať si viacero spôsobov práce. Ale už sa mi stalo, že si vyskúšali a vrátili sa. Keď si to človek nevyskúša, môže potom špekulovať, že s iným producentom či distribútorom by film dopadol lepšie…
Ale film je kolektívna práca, musíte dať dohromady mnoho elementov, ktoré majú synergický efekt, a nikdy neviete, vďaka ktorému z nich bol film úspešný. Je to vždy o tej kombinácii. Práca producenta je vymyslieť to tak, aby to bolo úspešné. Sám však neviem povedať, čo by som urobil inak. To je vlastne tá alchýmia.
V akom štádiu je film Svetlonoc?
Nakrútili sme ho minulý rok, ale vidíme, že v kinách je pretlak kvalitných filmov. Povedali sme si, že si dáme viac času v strižni a vyčkáme s jeho uvedením. Aby sme vytvorili film, ktorý obstojí aj v medzinárodnej konkurencii. Na slovenské filmy sa stále ešte pozerá tak, že veď na slovenský film je to dobré. Je to škoda. Slovensko má kreatívny potenciál preraziť v zahraničí, máme šikovných tvorcov. Musíme sa im ale venovať a dopriať im podmienky, aké majú v zahraničí. Aj menšie kinematografie, či už rumunská, alebo islandská, dokážu preraziť v celosvetovom meradle.
Foto: Archív Petra Badača
Ako to robia Rumuni?
V Rumunsku vznikla nová vlna filmárov, ktorých doma, paradoxne, nikto nepoznal, lebo tam zomrela celá kinodistribúcia. Ale vo svete boli známi. Začali to filmy režisérov ako Cristian Mungiu, ktorý vyhral v Cannes. Odvtedy si ich v zahraničí začali všímať. Dôležité je preraziť nejakým významným filmom a vznikne vlna, keď si začnú všímať aj ostatných.
Problém slovenskej a českej kinematografie je, že je málo odvážna. Hovorí o problémoch, ktoré sú dôležité u nás, v zahraničí sa však s nimi nikto nevie stotožniť. Nie je to tým, že by samotní tvorcovia neboli odvážni, súvisí to s celým mechanizmom financovania. Napríklad Mira Fornay robí na naše podmienky pomerne odvážne filmy. Stretáva sa často s odmietaním, ľudia si nevedia predstaviť, pre koho to je určené. Režiséri musia často robiť kompromisy, potom vznikne taký mačkopes. Na film, ktorý chceli urobiť, by nezískali dostatočnú podporu, a tak nakrútia kompromis, ktorý škodí kinematografii. Islanďania alebo Rumuni sa presadili snímkami o problémoch, o ktorých chceli niečo povedať.
V Rumunsku to boli filmy reflektujúce sociálnu situáciu, na Islande ich unikátny spôsob života. Povedali by ste si, že sú to lokálne témy, ale, paradoxne, dokážu sa presadiť v Európe aj v Amerike. Asi treba byť nekompromisný a odvážny vo výbere tém. Neznamená to, že nemáme robiť filmy o slovenskom prostredí, ale byť špecifický a rozmýšľať nad tým, či tomu dokáže porozumieť napríklad niekto v Španielsku.
Či sa s tým dokáže identifikovať.
Presne tak. Tak ako dánsky film Chľast, ktorý získal Oscara. Nie je dôležité, že sa odohráva v Dánsku. Ten príbeh je veľmi jasne porozprávaný. To je tiež veľmi dôležitá časť, ako vieme rozprávať naše príbehy.
Chľast je príklad filmu, ktorý nie je výrazne artový film, pritom má kvality, ktoré vedia zaujať aj širšie publikum.
To mi dáva za pravdu, že tá cesta je dobrá. Vybrať si zaujímavú tému, ktorá osloví širšie publikum. My teraz napríklad pracujeme na sérii podľa scenára Viliama Klimáčka, ktorý adaptoval zopár svojich knižiek. Bude to žáner, ktorý na Slovensku zatiaľ nemáme. Je to kombinácia Parfum: Príbeh vraha a Amélie z Montmartru.
Foto: Archív Petra Badača
Veríme, že to zasiahne širšie publikum. Ale stretávame sa s reakciami, že si to ľudia nevedia predstaviť. Chcú to vidieť nakrútené a potom sa rozhodnú, či nás podporia. Ale takto film nefunguje. Treba iba predstaviť literatúru a oni buď majú dôveru v danú látku a tvorivý tím, alebo nie. Brzdí nás to. Len čo prídete s niečím, čo trochu vybočuje, ľudia rozhodujúci o peniazoch si to nevedia predstaviť. Potom vznikajú filmy na jedno kopyto, ktoré sme už ikskrát videli.
Nie je to aj tým, že v rôznych komisiách sedia tí istí ľudia?
Slovenská kinematografia je malá, previazaná a tvorcovia chcú primárne tvoriť. Nie je jednoduché nájsť ľudí, ktorí budú rozhodovať o prideľovaní financií, zároveň majú odbornú kapacitu a poznajú súčasné trendy a problémy filmovej tvorby. Množina sa potom zúži na pár ľudí. Je otázne, či je systém komisií správny. Napríklad v Dánsku majú systém nastavený tak, že o pridelení prostriedkov rozhodujú dvaja ľudia, zvolení na dva roky.
Ak neuspejete u jedného z nich, môžete ísť k tomu druhému. Ak vás nepodporí ani ten, dva roky musíte čakať. Ak jeden z nich podporí film, ktorý nedosahuje potrebné kvality, zdiskredituje svoje meno. Vážia si svoju kredibilitu a nikdy by nepodľahli nejakým tlakom. Nie z dôvodu korupcie, ale že podporia projekt, ktorý si v konkurencii iných podporu nezaslúži. Tu máme komisie, ktoré obrusujú hrany. Keď sú projekty veľmi odvážne, komisia si povie, že je to síce fajn, ale treba upraviť to a tamto. Autori potom musia robiť kompromisy.
Osekáme si paletu krajných projektov a zostane nám iba priemer. Problém slovenského kina je, že nie sme odvážni. Poľská kinematografia nastúpila na dobrú cestu, Maďari sa vymenili vo filmovom fonde a začali aktívne podporovať historické témy aj mladých tvorcov. Slovensko a Česko veľmi zaostávajú.
Vy tiež sedíte v jednej z komisií.
Áno, som v komisii pre odborné vzdelávanie a publikačnú činnosť. Oslovila ma naša producentská asociácia, či by som nešiel hodnotiť projekty. Moja prvá reakcia bola nie, veď ja chcem tvoriť. Ale potom som nad tým premýšľal, že tejto oblasti rozumiem, vzdelávacími a publikačnými aktivitami som sám prešiel, mám doktorát z VŠMU, takže kvalifikáciu na to mám. A ak tam nebudem ja, kto tam bude? Povedal som si, že to dlhujem tomu prostrediu.
Za producentskú asociáciu som bol teraz menovaný členom Rady vlády pre kultúru a kreatívny priemysel. Je to poradný orgán ministerstva kultúry, ja mám zastupovať záujmy audiovízie. Som zvedavý, ako bude tento orgán fungovať. Oblasť kultúry a kreatívneho priemyslu je u nás nedocenená časť hospodárstva, ich ekonomický aj umelecký prínos. To sme videli počas pandémie, umelcov dávali na tretiu koľaj. Nechcem tu nad tým vyplakávať, len som chcel upozorniť, koľko ekonomických prospektov prináša kreatívny priemysel, že to sú ľudia, ktorí tu chcú žiť a vyrábať. Týka sa to hier, kinematografie, vývoja aplikácií.
Foto: BFilm
Nebudujú tu biznis, aby ho potom zbalili a preniesli na Ukrajinu alebo do Moldavska, ako to robia veľké korporácie. Náš štát úplne rezignoval na podporu kreatívneho priemyslu, výskumu a vedy vo všeobecnosti. Dávame stimuly veľkým firmám, ktoré sa tak či tak raz zbalia a odídu, pretože slovenská pracovná sila bude drahšia, a keď im vláda neponúkne stimuly, nič ich tu neudrží. Keby tieto peniaze dala vláda do výskumu a vedy, podporila by slovenských vedcov, výskumníkov, kreatívne priemysly, možno nie hneď, ale o pár rokov by sme videli, že sa dokážu naštartovať.
Podobne ako v Estónsku, kde vyvinuli napríklad aplikácie ako je Skype. Potom prišli veľké korporácie a odkúpili to, ale tí ľudia zostali žiť v Estónsku a teraz krajina z toho profituje, je digitálnym lídrom baltických krajín. To som odbočil, ale podľa mňa je veľmi dôležité nestavať kultúru mimo, pre hŕstku vyvolených. Kultúra dokáže obohatiť všetkých, videli sme to aj počas pandémie. Keď ľudia prišli o kultúrne vyžitie, začali sa utiekať k iným formám kultúry. Začali sa predávať knižky, pozerať filmy na VOD platformách. Práve preto, že ľudia stále potrebujú niečím obohatiť život.
Máte rozbehnutý aj seriál v spolupráci s RTVS. O čo ide a v akom je štádiu?
Volá sa Slepé miesta a je úplne nezvyčajný na Slovensku. Je to séria televíznych filmov, ktoré riešia dystopiu. Je to akoby Black Mirror a Príbeh služobníčky, ale prenesený do slovenských reálií. Ale žiaľ, pre situáciu v televízii je projekt stopnutý, je tam nedostatok finančných prostriedkov, prioritu majú iné typy projektov. Je to komplikované. RTVS ako najväčší producent audiovizuálneho obsahu veľmi stimuluje prostredie na Slovensku.
S nevôľou počúvam politické reči, že RTVS vyrába veľa obsahu v externých kapacitách. Je to ale prirodzené, v Nemecku alebo vo Francúzsku musí niekoľko percent obsahu verejnoprávna televízia vyrábať v externých kapacitách, aby podporovala nezávislé domáce prostredie. Tým sa dostávajú do programu aj typy diel, ktoré nie sú závislé od rozhodnutia konkrétnych programových pracovníkov alebo si ich televízia nevie sama vyrobiť.
U nás je tlak na rozhlas a televíziu veľmi politický. Sú tam dosadení manažéri, ktorým nezáleží na obsahu. Potrebujú dodržať rozpočty, dostať odmeny, a to je všetko. Kto z posledných manažmentov študoval alebo pracoval v oblasti filmu alebo divadla? Nikto! RTVS trpí tým, že nie je v roku 2021, je reliktom minulého storočia. Chýba vízia. Ak by tam boli ľudia, ktorí majú víziu na desať až pätnásť rokov dopredu a dokážu ju tlmočiť audiovizuálnemu prostrediu, my by sme vedeli, na aké témy sa sústrediť.
Nie je to také komplikované. Nórsko je počtom obyvateľov podobné, hoci finančne sú niekde inde. Nórska televízia však premýšľa dopredu. Nevyrába to, čo je populárne teraz, ale o tri či päť rokov. Lebo vývoj diel trvá nejaký čas a my musíme vedieť, čo bude divák chcieť v budúcnosti. Preto prišli so scandic noir, ktoré sa zrazu dostalo do celého sveta. Ale keď bolo severské krimi v celom svete, oni už robili niečo iné, boli napred. U nás sa to robí zo dňa na deň.
S animovaným filmom Šarkan ste mali až neuveriteľný úspech. Bol vyslaný zabojovať o Oscara a získal množstvo ocenení po celom svete. Bol dôkazom, že ambície ani odvaha vám či režisérovi Martinovi Smatanovi nechýbajú. Koľko cien vlastne má?
Myslím, že viac ako 60 či 70. Šarkan urobil slovenskej detskej tvorbe aj celkovo slovenskej kinematografii dobré meno. Videli sme to potom pri druhom filme Sh_t happens, hoci ten bol pre dospelého diváka. Už poznali nás aj Slovensko a vedeli, že odtiaľ prichádzajú dobré filmy. Každý jednotlivý úspech pomôže celému prostrediu. Či už nastaveniu fondov a televízie, podporia vďaka tomu ďalšie filmy.
Vyrábame prvý celovečerný animovaný film pre deti. Taký film pre deti nevznikol od čias Viktora Kubala, hoci tu bola dlhá tradícia večerníčkov a animovanej tvorby. Vzniká od roku 2011, pôvodne sa volal Srdce veže, ale premenovali sme ho na Tvoja zem. Keď sme ho začali vyvíjať, rozpočet bol 3,3 milióna eur. Všetci sa na nás pozerali, čo na tom toľko stojí a že to nikdy nedáme dokopy. Teraz je pred dokončením, rozpočet je mierne vyšší, získali sme naň partnerov.
Prešli sme tou cestou, a tí, čo prídu po nás, to už majú jednoduchšie. Pre mňa je výzva neuspokojovať sa s tým, ako sa to robí, ale myslieť „out of the box“. Prinášať veci, ktoré majú potenciál. Šarkan alebo Sh_t happens sú filmy svetovej kvality a dokázali to. Chodili po festivaloch a získali ocenenia. Oscar nevyšiel práve preto, ako funguje americká akadémia. Ale už to, že získali nominácie na rôzne národné filmové ceny, svedčí o tom, že vieme robiť filmy a vieme ich robiť dobre. Odvaha nám nechýba, ale systém nie je úplne nastavený na odvážne filmy.
Foto: BFilm
Ak by ste neboli optimista, potom by ste zostali vo vákuu a prestali to skúšať.
Sú lepšie a horšie dni. Keď sa vám zíde v jednom dni viacero zlých správ a odmietnutí, človeku to na nálade nepridá. Ale naša práca je o tom, že oslovíte 100 ľudí a príde vám 99 odmietnutí. Nakoniec príde jedna pozitívna odpoveď a to vám stačí. Len musíte prejsť tou frustrujúcou časťou 99 odmietnutí. Netreba strácať vieru a treba jasne vidieť cieľ, napriek tomu, že tá cesta nie je priama a má mnoho odbočiek.
Ste programový riaditeľ českého filmového festivalu Finále Plzeň. Čo vám to dáva?
Finále Plzeň sa sústreďuje iba na českú tvorbu a mne ako producentovi to prináša dve veci. Jednak vidím, čo sa deje, spoznávam prácu kolegov režisérov, scenáristov, kameramanov… Je to vyše 100 filmov, ktoré ročne vzniknú v českej produkcii, často v koprodukcii so Slovenskom.
Všetky ich poctivo pozerám. Keď niečo potrebujem, viem, na koho sa obrátiť. Druhá dôležitá vec je, že sa zamýšľam nad projektmi z tej druhej strany, ako festivalový „programmer“. Poznám divákov festivalu a presne viem, čo im môžem priniesť a ako im to podať. Distribúcia a marketing je tá podstatná časť, na ktorú producentom po celej výrobe filmu nezostávajú sily. Ale to je práve kľúčové, pretože v tejto fáze sa film dostáva k divákovi a treba ho veľmi dobre naservírovať.
Aby to nebola len noticka, že je to film o znásilnení. No kto na to pôjde? Musíte to tak predať, aby bol divák nejakým spôsobom okúzlený. Práca na festivale ma naučila, ako filmy dostať k divákom tak, aby si ich pozreli. A ešte je zaujímavé sledovať reakcie publika. Máte nejakú ambíciu, ale obecenstvo na film reaguje odlišným spôsobom. V tomto ma to obohacuje aj ako producenta.
Pôsobíte teda v prostredí SR aj ČR a máte viac možností realizácie.
Samozrejme, študoval som na VŠMU v Bratislave a aj na FAMU v Prahe, mám veľa kontaktov doma aj v Čechách. Tie trhy sú relatívne dosť prepojené a výhoda je, že sa viem plynule pohybovať v jednom aj druhom. Niekedy sa škatuľkuje, či som slovenský, alebo český producent. Neviem, snažím sa robiť dobré filmy. Či sú slovenské, české, slovensko-české, pre mňa nie je až také podstatné.
