Jean-Paul Belmondo sa narodil 9. apríla 1933 vo francúzskom meste Neuilly-sur-Seine ležiacom na severozápadnej hranici Paríža. Jeho otec bol sochár, vďaka čomu bol Belmondo od detstva v blízkom kontakte s umením. Istý čas sa venoval amatérskemu boxu, ktorého sa však vzdal na úkor herectva. V roku 1956 vyštudoval konzervatórium v Paríži.
Tvár novej vlny
Svoju hereckú kariéru odštartoval v divadle v roku 1953, kedy si zahral v predstaveniach Médée a Zamore. O tri roky neskôr však vymenil divadelné dosky za filmové plátno, keď sa objavil v krátkej snímke Moliere. V roku 1957 si zahral po boku Jeana-Pierra Cassela vo filme À pied, à cheval et en voiture (Pešo, na koni a autom), z ktorého bola jeho postava vystrihnutá. V pokračovaní s názvom À pied, à cheval et en sputnik (Pešo, na koni a v rakete) však získal väčšiu rolu, ktorá už vo filme zostala.
V roku 1960 si zahral v debutovom filme Jeana-Luca Godarda s názvom Na konci s dychom, kde stvárnil cynického gaunera. Ten sa stal medzníkom v Belmondovej kariére a zároveň jeho kľúčovou rolou, vďaka ktorej ho mnohí začali porovnávať s americkým hercom Jamesom Deanom. Okrem toho sa vďaka tomuto filmu stal tvárou tzv. novej vlny. S Godardom znovu spolupracoval o rok neskôr na filme Žena je žena.
Belmondo však netúžil po tom byť zaškatuľkovaný do jedného typu postavy, a tak začal stvárňovať ostro kontrastujúce úlohy. V Moderato cantabile si zahral robotníka v zložitom milostnom vzťahu, vo Vrchárke citlivého intelektuála a vo filme Kňaz Léon Morin morálne založeného kňaza. Týmito rolami dokázal, že napriek svojmu drsnému vzhľadu je schopný zahrať aj citlivé postavy.
Kaskadéra nepotreboval
Účinkoval v komédiách, ale aj v akčných filmoch, v ktorých sa sám ujímal jednotlivých kaskadérskych kúskov. Ďalej sa predstavil aj v klasikách, akými boli Hugovi Bedári či divadelné spracovanie Rostandovho Cyrana z Bergeracu. K divadlu sa však vrátil ešte pred Cyranom, konkrétne v adaptácii Jeana-Paula- Sartra s názvom Kean.
V roku 1963 vyšla jeho autobiografia s názvom Tridsať rokov a dvadsaťpäť filmov. V roku 2001 si Belmondo na 9. ročníku Medzinárodného filmového festivalu Art Film slávnostne prevzal ocenenie Hercova misia. Porota mu ho udelila najmä za charakterové stvárnenie Godardových postáv, ktorými ovplyvnil celú generáciu. Na Moste slávy v Trenčianskych Tepliciach zároveň pripevnil tabuľku so svojím menom. Ten istý rok však dostal infarkt, po ktorom niekoľko rokov nehral. Na filmové plátna sa vrátil o sedem rokov neskôr, konkrétne v snímke Muž a jeho pes.
Ženatý bol dvakrát – v roku 1952 sa oženil s Élodie Constantinovou, s ktorou mal tri deti. Ich najstaršia dcéra Patricia zahynula pri požiari. V roku 2002 sa oženil s Natty Tardivelovou, ktorá mu ako 70-ročnému porodila dcéru Stellu Evu Angelinu. Okrem toho mal vzťah aj so švédskou herečkou Ursulou Andressovou, talianskou herečkou Laurou Antonelliovou či brazílskou speváčkou a herečkou Carlos Sotto Mayorovou.
Za film Cesta rozmaznaného dieťaťa získal prestížne francúzske ocenenie César. V roku 2010 mu Losangeleská asociácia kritikov udelila Cenu za úspešnú kariéru.
Čítajte aj Belmondo natočil dokument o svojej kariére
| Výber z filmov Jeana-Paula Belmonda |
|---|
| Na konci s dychom (1960) |
| Krimidramédia s milostnou zápletkou Na konci s dychom Jeana-Luca Godarda sa stala vlajkovou loďou najsilnejšieho filmového hnutia zapísaného do dejín svetovej kinematografie: francúzskej Novej vlny. Z hlavného protagonistu stvárneného Belmondom sa stal symbol generácie mládeže 60. rokov. Ako ľahkovážny kriminálnik sa tu vyhraňuje voči spoločenským konvenciám, popiera zaužívané pravidlá a na svet reaguje s rovnakou ľahkosťou a vynaliezavosťou ako režisér a scenárista filmu Jean-Luc Godard. |
| Bláznivý Petríček (1965) |
| V polohe rozkošného gangstra so srdcom milenca sa stotožnil aj v ďalšom kultovom filme Bláznivý Petríček. Jean-Luc Godard ho nakrútil aj vďaka tomu, že Belmondo potvrdil účinkovanie v jeho ťažko financovateľnom filme. Celý film vznikal metódou improvizácie. |
| Horalka (1960) |
| V dobovej dráme Horalka odohrávajúcej sa počas druhej svetovej vojny bardov talianskeho neorealizmu Vittoria De Sicu a jeho dvorného scenáristu Cesarea Zavattiniho stvárnil Belmondo intelektuála obdivujúceho komunistickú ideológiu. De Sica dal mladému hercovi príležitosť stvárniť idealistu v hraničnej situácii, akou je vojna. Vyzdvihol tak dramatickú polohu Belmondovho prejavu. Jeho filmovou partnerkou bola Sophia Loren, ocenená za svoj výkon Oscarom. |
| Muž z Acapulca (1973) |
| Autorom krimikomédie zo 70. rokov bol filmár Philippe De Broca, bard žánru, ktorý v 60. a 70. rokoch opantal francúzske i svetové publikum a Belmondovi zveril pre neho príznačnú rolu dokonalého agenta, obávaného protivníka a lámača ženských sŕdc. Herec si počas natáčania akčných scén zlomil nohu, no film sa aj dnes objavuje medzi najlepšími francúzskymi komédiami zo 70. rokov. |
| Profesionál (1981) |
| Kaskadérske kúsky a sexepíl uplatnil aj v kultovej akčnej krimidráme Profesionál ako tajný agent, ktorého usvedčia, no po úteku zo zajatia zosnuje pomstu. Hudbu k ikonickej gangsterke napísal Ennio Morricone. Skladba Chi Mai sa dostala do filmu na popud Belmonda, ktorý presvedčil Morriconeho, aby ju zaradil do soundtracku po tom, ako ju počul v rádiu. |
