Keď sa ho v roku 2013 pri oslavách 80. narodenín pýtali, čo mu majú zapriať, s typickým úsmevom odpovedal: „Život.“ Už vtedy na tom nebol dobre. Po tom, čo ho v auguste 2001 na Korzike postihla mŕtvica, sa musel učiť znova chodiť i rozprávať. Vo februári 2015 oznámil koniec kariéry, a hoci to neskôr oľutoval, pred kamery sa už nevrátil. V pondelok svet obletela správa o jeho smrti. „Už nejaký čas bol veľmi unavený. Zomrel pokojne vo svojom dome v Paríži,“ oznámil jeho právnik.
Belmondovi krajania akoby si v posledných rokoch uvedomovali jeho zásluhy a zasypávali ho poctami. V roku 2007 ho povýšili na veliteľa Čestnej légie, o tri roky neskôr si z filmového festivalu v Cannes odniesol Zlatú palmu za celoživotné dielo. Známy francúzsky kritik Samuel Blumenfeld je naproti tomu presvedčený, že Belmondo mohol dokázať ešte viac, keby nebol býval taký bohém. „Nemôžem si pomôcť, ale myslím si, že mohol byť ešte lepší. Možno dal pred ambíciami prednosť životu, priateľom a ženám,“ vyhlásil po jeho smrti.
Škaredý boxer?
Jean-Paul Belmondo prišiel na svet 9. apríla 1933 v mestečku Neuilly-sur-Seine neďaleko Paríža. Jeho otcom bol uznávaný sochár a profesor na umeleckej škole, matkou tanečníčka. Svojim trom deťom poskytovali slobodu, no zároveň ich odmalička viedli ku kultúre. Napriek tomu sa dlhší čas zdalo, že sa Jean-Paul vydá iným smerom. Hoci navštevoval prestížne školy, učenie ho nebavilo. Sníval o športovej kariére. Hrával futbal a vynikal v boxe. Počas dvoch rokov ani raz neprehral a súpera trikrát knokautoval už v prvom kole.
V 16 rokoch však ochorel na tuberkulózu a musel sa liečiť. Začalo ho zaujímať herectvo, a tak boxerské rukavice zavesil na klinec. „Prestal som, keď sa tvár, ktorú som videl v zrkadle, začala meniť,“ vysvetlil po rokoch svoj odchod z ringu. Rodine vzápätí oznámil, že sa chce stať filmovou hviezdou. „Vďaka Bohu,“ potešil sa jeho otec. „Predtým som totiž nerobil nič, vôbec nič. A okrem toho som sa zle učil,“ zaspomínal si Belmondo.
Dostať sa na parížske konzervatórium však nebolo jednoduché. Vzali ho tam až na tretí pokus v roku 1952 a učitelia z neho neboli nadšení. „So svojím výzorom nemôžete nikdy zobrať do náručia mladú ženu bez toho, aby publikum nevybuchlo do smiechu,“ odhadol jeho budúcnosť jeden z nich. Keď Jean-Paul stále počúval, aký je škaredý, dospel k názoru, že jeho jedinou šancou, ako uspieť, je stať sa komikom.

Spočiatku sa zdalo, že sa jeho učitelia nemýlili. Vo filme debutoval už v roku 1957, ale boli to samé nevýrazné úlohy. O rok neskôr ho navyše povolali do armády. Pol roka bojoval v Alžírsku, kde ho zranili do nohy. Potom však prišla jeho životná šanca. Režisér Jean-Luc Godard, predstaviteľ tzv. novej vlny, mu zveril hlavnú rolu v krimidráme Na konci s dychom (1960), ktorá z neho prakticky cez noc urobila idol.
Spokojný sám so sebou
„Celý môj život potom pripomínal rozprávku. Telefón vyzváňal od rána do večera,“ zhodnotil Belmondo, ktorému sa ponuky zrazu len tak hrnuli. Nakrúcal pod vedením najznámejších režisérov a v rokoch 1969 až 1982 hral až štyrikrát v najnavštevovanejších francúzskych filmoch roka, v čom ho prekonal iba ďalší legendárny herec Louis de Funès.
Herectvo pritom chápal svojsky. Dokázal síce stvárniť širokú škálu postáv – od komédií, kde predviedol celý repertoár grimás, cez detektívky až po dramatické úlohy, ale hercom sa zakaždým stával až vtedy, keď padla klapka. Prístup kolegov, ktorí podrobne študovali psychológiu postáv a oboznamovali sa s témou, odmietal. „Autor tým nechcel povedať viac, ako napísal,“ hovoril o scenároch. A v prestávkach medzi nakrúcaním pokojne hrával futbal alebo rozprával vtipy.
Vo Francúzsku mu prischla prezývka Bébel, ktorá vlastne vznikla vďaka preklepu v tlači. Novinárom totiž pripomínal Pépela, zlodejíčka, ktorého hral vo filme Na dne (1936) Jean Gabin, no meno mu skomolili. Od polovice 70. rokov začal Belmondo účinkovať v snímkach ako Strach nad mestom, Lovec hláv, Zviera, Dobrodruh, Policajt alebo darebák, Profesionál či Samotár. Vytvoril v nich typ nového antihrdinu – drsného chlapíka s odzbrojujúcim úsmevom, ktorý sa síce nevie správať, ale inak je milý.

Preslávil sa aj tým, že rád riskoval. Všetky kaskadérske kúsky vo svojich filmoch – vyše 150 scén – si zahral sám. Neraz na to doplatil – zlomil si pri tom nohu, rameno i niekoľko rebier. Obdivuhodné je, že napriek úspechu, ktorý dosiahol na striebornom plátne, nezanevrel ani na divadlo. Na javisku stvárnil viac ako 40 úloh.
Ako sa napokon ukázalo, jeho učitelia na konzervatóriu nemali v ničom pravdu. Aj keď nepatril medzi krásavcov, vynahradil si to charizmou a šarmom. Nikdy nemal núdzu o pekné ženy – pred kamerou ani v súkromí. S viacerými herečkami prežil ľúbostný románik, z dvoch rozvedených manželstiev má tri deti (prvá dcéra Patricia zahynula pri požiari).
Jeho posledným filmom bol Muž a jeho pes (2008), no zjavil sa i v dokumentárnom filme o sebe Belmondo podľa Belmonda (2015). Keď s ním robili posledné interview, bolo na ňom vidno, že je vyrovnaný. „Nemám strach z konca. Mal som šťastný život. Mojím životom bolo kino. Bozkával som najkrajšie ženy na svete…“