Láska pod kapotou je sociálna dráma aj tragikomédia. Aký bol hlavný zámer pri uchopení Jaroslavovej neľahkej a zároveň bizarnej reality?
Snažil som sa film otvoriť širšiemu publiku. Dokument je pre obecenstvo príliš úzkym hrdlom, je potrebné vpúšťať doň žáner, hrať sa. Viac sa pri tom celom baviť, veď film je aj zábava, na čo sa často zabúda. Pri Láske pod kapotou sme ustúpili od veľkých tém, aj celebritnej oblasti a šli sme zdanlivo do absolútnej banality. Je to síce film o zápase človeka, no akoby na veľmi malom piesočku.
Dramaturgickým kľúčom je zacyklenosť, repetitívnosť situácií, prostredí. Prečo rozprávate práve takto?
Túto formu sme zvolili zámerne. Taká totiž bola Jaroslavova realita, najviac to postavy vystihovalo. Považoval som to za najdôležitejšie, no málokto tomu rozumie. V jednej recenzii filmu vyčítali, že sa cyklí v tých istých šlamastikách až do finále. Ja mám však pocit, že život je podobne zacyklený.
Do akej miery je realita ako východisko dokumentárneho rozprávania oslobodzujúca a naopak?
Ako dokumentarista ovplyvňuješ, čo nakrúcaš. Zo života si vyberáš, čo ťa najviac zaujíma a deje sa to prirodzene. Dokument je slobodný v tom, že realita filmára prekvapuje, v tom mám tento filmový druh rád. Necháva ťa ako filmára žiť spolu s hrdinom.
Je to zaujímavejšie ako fabulovať?
Dokumentu možno viac dôverovať. O tom, čo rozprávaš, ťa presviedčajú momenty života. Pri fabulácii si stále kladieš otázku, či je to, čo tvoja postava prežíva, adekvátne jej rozhodnutiam, prežívaniu a hodné príbehovej linky, ktorú rozvíjaš. Keď filmu dôveruješ, si ochotný urobiť preň všetko. V hranom filme vytváraš nový priestor, ktorý nejestvuje, neustále máš pochybnosti, či funguje. V takom priestore sa pracuje ťažšie, aj sa mu ťažšie verí. Materiál, ktorý napísal život, je skrátka daný a v tom je jeho sila.
Čítajte viac Láska pod kapotou: výhra v pretekoch nie je výhrou v živote
V čom teda spočíva vaša scenáristická príprava?
S Jurajom Šlaukom sme spolupracovali hneď v rovine námetu, určili sme zásadný štartovací bod celého projektu – hľadali sme človeka, ktorý žije opreteky. Spolupracovali sme i pri nakrúcaní, napríklad pri spovedaní Jitky a Jaroslava. Pre film veľmi dôležité vnútorné monológy vznikli takisto za Jurovej účasti. Juro prichádzal v momentoch, keď sa nám nedarilo, keď proces vzniku filmu škrípal, reštartoval svojím zásahom náš zaseknutý dvanásťvalec. Práca scenáristu dokumentárneho filmu spočíva v analýze zobrazovanej témy, analýze psychologizácie postáv pri jej filmovej transformácii. Dramaturgická štruktúra a zvraty sa vyvíjali v strižni so strihačom Šimonom Hájkom. Strihali sme veľmi dlho, radovali sme sa i trápili, mnohé veci sú naozaj vydreté, inak to nejde.
Foto: Filmtopia
Odzrkadľuje pre vás repetitívna rutina partnerské vzťahy? Lásku?
Film je podľa mňa o láske až v druhom alebo v treťom pláne.
Podľa mňa je v prvom rade o láske.
Možno áno, no nie je to prvoplánová, romantická láska, ale reálna láska ľudí vo vyššom veku. Možno je to skôr o absencii lásky v rodine, o tom, čo sa stane, keď rodinné vzťahy zlyhajú.
Jaroslav a jeho konflikt so svetom i so sebou je do veľkej miery podmienený peniazmi, výdavkami. Film čítam aj ako kritiku kapitalizmu, stotožňujete sa s tým?
Je to protest voči tomu, čo sa tu od revolúcie stalo, do akej diery mnoho ľudí odvtedy spadlo, no tvárime sa, že masa týchto ľudí akoby ani nejestvovala.
Vo filme je naznačené, že Jaroslav inklinuje ku xenofóbnym či k extrémistickým názorom. Prečo tento motív len naznačíte?
V živote sa to musí nazbierať, ako hovorí Jaroslav. Keď dostaneš pár faciek, zmeníš smer a keď je ich naozaj veľa, vydáš sa inou cestou, než akou by si šiel, keby ťa hladkali. Som presvedčený, že za všetkým je rodina. Bez zdravých rodinných vzťahov nemožno viesť vyvážený život. Keď sa človek ocitne v zlom životnom momente, o kvalitné rodinné zázemie sa môže oprieť, no Jaroslav sa môže oprieť iba o seba a dnes aj o Jitku. Jaroslav sa v rámci rozprávania čím ďalej, tým viac radikalizuje. V opakovaní postupne naberá paru ako tlakový hrniec, ktorý vybuchne.
Nechceli ste ho teda zámerne ukazovať v tomto svetle?
Keby sme tieto motívy rozvíjali od začiatku, divák by mohol Jaroslava zavrhnúť. Nemusel by chcieť pochopiť takého človeka. Na slovo extrémizmus som citlivý, no dajme tomu, že sú to extrémistické tendencie a ľudia, ktorí sa k nim prikláňajú, tu často v zúfalstve hľadajú pomocnú ruku. Nepochopený jedinec sa s takouto skupine stotožňuje. Nachádza v nej cestu, o ktorej si myslí, že ho vyvedie z marazmu, ktorý pociťuje.
Je táto ideológia pre film dôležitá? Pokojne to tam nemuselo zaznieť, ten film je podľa mňa o niečom inom.
Viem, ako sa spoločnosť k takýmto názorom stavia, nechcel som preto Jaroslava profilovať takto. Nachádzam u neho iné kvality, ktoré prevyšujú. Téma však vo filme prítomná je a možno nepriamo povieme viac, ako keby sme z nej urobili ťažiskový motív. Prevážila by. Jaroslavov príbeh je genézou toho, ako sa k takýmto extrémnym názorom človek postupne dopracuje. Divák takto možno porozumie tomu, čomu v reálnom živote nedáva žiadnu šancu. Láska pod kapotou je v mnohom pochopením tejto skupiny ľudí. Nemusíte s tým súhlasiť, no môžete sa pozrieť na príčinu. Sú ľudia, ktorých život je drsný a hľadajú sa v podobne drsnom, vyhranenom prostredí. Je to iná partia. Mnoho vecí, ktoré vo filme zaznejú, sú pravdivé, otázkou pre diváka je, kam takáto forma myslenia smeruje.
