Rekonštrukcia okupácie je aj pohľadom do svedomia

Niekedy sa oplatí prekutať pivnice, povaly či garáže. Medzi starými vecami sa môže skrývať "poklad“, k akému sa dostal český režisér a scenárista Jan Šikl. Tomu istý kamarát odovzdal 35 škatúľ s filmovými kotúčmi - takmer štyri hodiny dobových záznamov z okupácie Československa v auguste 1968. Bolo jasné, že ich nakrútili skúsení filmári, ale ešte nikdy neboli zverejnené. Šikl začal pátrať po ich pôvode a vytvoril o tom dokumentárny film Rekonštrukcia okupácie (2021), ktorý teraz zavítal do kín.

, 28.09.2021 06:00
Rekonštrukcia okupácie Foto:
Dokumentarista Jan Šikl spracoval materiál zachytávajúci okupáciu Československa v roku 1968.
10

Dielo má sľubný začiatok s prvkami detektívky. Kto tie zábery z invázie štyroch vojsk Varšavskej zmluvy nakrútil? Skade sa vzali? Ani jeho kamarát nevie. Asi desať rokov vraj ležali v jeho garáži, bez povšimnutia medzi haraburdami.

Tiché, ponuré a dlhé

Šikl dostane nápad. Aj prostredníctvom televízie vyzve, aby sa mu prihlásili ľudia, ktorí na zverejnených záznamoch z tých čias spoznali seba alebo blízkych. Ich spomienky potom zahrnul do svojho filmu.

Jedna pamätníčka sa identifikuje ako mladá žena s krátkymi čiernymi vlasmi, iná spozná mamu a seba v detskom veku, nájde sa i muž, ktorý na zázname bez zvuku jazdí na motorke a voľačo kričí. Dnes háda, že asi volal: "Dubček! Dubček!“

Divák potom sleduje Šikla, ako na motorke obchádza miesta, ktoré vidno na objavených filmoch. Vyhľadáva pamätníkov, počúva ich príbehy. Vtipná historka sa viaže k záberom, ktoré ukazujú zrútený most s prevrhnutými sovietskymi tankami.

Svedok opisuje, že tam vtedy stála dopravná značka s údajom 5 T (teda zákaz vjazdu vozidlám s väčšou hmotnosťou ako päť ton), ale Sovieti si to asi vysvetlili tak, že tadiaľ môže prejsť päť tankov…

Šiklovi pribúdajú aj nové filmové záznamy z invázie, ktoré mu prinášajú ďalší ľudia. Materiálu je teda habadej, no divák sa v tom stráca. Dokument sa mení na chaotický road movie s dlhými statickými zábermi. Čiernobiele filmy, občas i horšej kvality, sú tiché, bez hudby či slova. Samozrejme, aj tá doba bola ponurá, lenže ak to dlho trvá, diváka to unavuje.

Navyše sa v tom prestáva vyznať. V snímke sa rýchlo menia tváre a miesta, takže človek prestane mať prehľad. Nevie, kto je ten, čo práve rozpráva, ani kde sa nachádza. Je to v Prahe, Plzni, Olomouci, Liberci alebo v nejakej zapadnutej vieske?

To, čo filmu najviac uškodilo, je jeho prehnaná dĺžka. Namiesto 100 minút by stačila hodina. Takto je dej často rozvláčny, niektoré scény zbytočné.

Šikl akoby zabudol, že to, čo našiel vo svojom "poklade“, má síce významnú historickú hodnotu, ale až také originálne to zase nie je. Nelíši sa to od tých záberov, ktoré už poznáme: tanky v uliciach, rozčúlení ľudia, zmätené tváre okupantov, zapálené autá, streľba…

Hoci nemožno uprieť, že sa autor niekedy blysol zaujímavými nápadmi. Napríklad, aby zistil, čo na nemom zázname rozpráva dôstojník československej armády, zavolal si do štúdia nepočujúcu ženu, ktorá dokáže odčítavať z pier.

Oficiálny teaser k dokumentu Rekonštrukcia okupácie.

Prečo to ľudia vzdali?

Od okupácie sa film neskôr presúva ďalej – k upáleniu Jana Palacha v januári 1969 či k demonštrácii na prvé výročie invázie. Táto časť je zrejme najsilnejšou stránkou filmu.

Je zaujímavé počúvať, ako dnes pamätníci hodnotia okupáciu a následnú normalizáciu. Sledovať ich vlastné "poučenie z krízového vývoja“. Ich sklamanie z toho, ako to dopadlo.

Treba oceniť, ako Šikl približuje paradox tej doby. Pamätníci kritizujú, že sa po okupácii vrátilo všetko do normálu – ľudia rýchlo zabudli, vzdali to, prispôsobili sa. Znovu oslavovali VOSR a chodili na pivo, akoby sa nič nestalo. Ako mohli takto kolaborovať?

Vzápätí však ospravedlňujúco vysvetľujú, prečo sa sami podriadili: "Čo sme mohli robiť? Musel som vstúpiť do strany, inak to nešlo. Musel som živiť rodinu, mal som deti, chcel som normálne žiť…“

Šikl ukazuje i vzácne výnimky – filmárov, ktorí pre svoje postoje nemohli 20 rokov nakrúcať. "Ukradli mi kus života,“ posťažoval sa jeden.

Aj keď dielo vzniklo v česko-slovenskej koprodukcii, svedectiev zo Slovenska je tam málo a obmedzujú sa len na Košice. Príbeh Kataríny Rubinovej je však zaujímavý. Jej brat Michal Hamrák, ktorého v 16 rokoch v Košiciach zastrelili sovietski vojaci, bol jednou z prvých obetí okupácie.

Jeho mama sa s tým nevedela vyrovnať, skončila na psychiatrii, kde ju "liečili“ elektrošokmi. Zakazovali jej dávať sviečky na synov hrob, rodinu obťažovala ŠtB. Matka sa toľkokrát pokúšala o samovraždu, až jej to vyšlo…

Aký je celkový dojem z filmu? Keby ho autor zhutnil a skrátil, mohol byť výborný. Takto sa do diváckeho zážitku vkráda nuda. Robiť filmy o okupácii však treba, aby sa na ňu a jej obete nezabudlo. Je dobré hľadať nové spôsoby, ako k tejto téme prilákať mladých. Či sa to Šiklovi podarilo, ukáže čas.

Ozaj, a kto teda nakrútil tie objavené filmové pásy? To sa divák dozvie až na konci.

© Autorské práva vyhradené

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
10 debata chyba
Viac na túto tému: #Rekonštrukcia okupácie #Jan Šikl #august 1968