Film Iná svorka ponúka autentický pohľad na rozvrátené vzťahy

Na snímku tematicky nadväzuje krátky film režisérky Diany Cam Van Nguyen s názvom Milý tati. Ide o hĺbavú a zároveň veľmi intímnu spoveď autorky, ktorá prostredníctvom koláží spomína na otca – v dobrom i v zlom – a rieši predovšetkým mizogýnnu kultúrnu tradíciu, ktorá je dôvodom ich vzájomného odcudzenia. Snímka sa nesie v melancholickom duchu, no zároveň sa zdá, že kdesi v pozadí visí kúsok nádeje.

A tak je to aj v Inej svorke. Podobne tematizované filmy prirodzene lákajú buď na temný a drastický, alebo vyumelkovaný a naivný spôsob spracovania. Režisérka si však zvolila oveľa zaujímavejší prístup. Hlavnými protagonistami sú Tibor a jeho dcéra Niki. Tibor pracuje ako esbéeskár a jeho život je plný problémov, za ktorými vo väčšine prípadoch stojí jeho prudká povaha. Niki žije so svojou starou mamou a je vidieť, že jej v živote niečo chýba. Práve túto absenciu čohosi nekonkrétneho sa podarilo naznačiť veľmi nenútene – stará mama sa o Niki stará a nezdá sa, že by medzi sebou mali nejaké problémy. Napriek tomu je očividné, že svojej vnučke nedokáže poskytnúť všetko, čo potrebuje – predovšetkým po emocionálnej stránke. Niki síce túži po nových teniskách, ktoré si starká nemôže dovoliť, no ide skôr o okrajový problém, ktorý v príbehu nie je kľúčový.

Zhodou okolností sa Niki dozvie o svojom otcovi a rozhodne sa ísť za ním. Stretnú sa v tej najnevhodnejšej chvíli – práve v momente, keď Tibor brutálne mláti nespratného návštevníka nočného klubu. Od toho momentu sa ich životy prepoja a nasleduje postupný proces oťukávania sa, ktorý prechádza až do rozvinutia silného puta medzi otcom a dcérou. Režisérka sa úspešne vyhla presladenosti, čo sa jej podarilo najmä vďaka špecifickým povahám postáv.

Tibor je holohlavý, potetovaný a drsný chlap, ktorého nedávno prepustili z väzenia, a ktorý si rozhodne nedáva servítku pred ústa. Niki je mu v mnohom podobná, najmä čo sa týka temperamentu a bezprostrednosti. Je sympatické sledovať, ako sa Tibor pokúša nájsť si k svojej dcére cestu drobnými skutkami, ktorými ju rozosmeje či poteší. Človek by možno čakal, že ju bude zo začiatku odmietať, ale zdá sa, že aj v jeho živote sa nachádza prázdne miesto, do ktorého Niki presne zapadá.

Je dôležité vyzdvihnúť spôsob, akým sa Hajni Kis s témou vysporiadala. Namiesto hollywoodskeho happy endu či prehnanej tragédie sa k situácii postavila realisticky, no zároveň s prísľubom akejsi lepšej perspektívy. Vďaka tomu divák neopúšťa kino s ťaživým pocitom, čo je pri takejto zložitej téme, blízkej mnohým z nás, nezvyčajným pozitívom. A nie jediným. Okrem originálneho prístupu k známej téme treba oceniť aj vynikajúce a vierohodné herecké výkony hlavných postáv, vhodne zvolené tempo deja a napokon aj celkový dojem, ktorý si z filmu človek odnesie. Režisérka sa inšpirovala skúsenosťami z vlastného života – je vidno, že nejde len o prázdne slová na papieri, ale o skutočne prežité pocity.