Ako na film a reakcie naň reagujú Hanuliakovci? Predsa im ponúka pohľad na určité obdobie ich života. Mení sa ich vnímanie, prípadne prehodnocujú?
Prvá vec je, ako na nich pôsobí film, a druhá téma je, ako ich ovplyvňuje spoločenská diskusia v kontexte s filmom. Vstupuje do toho z prirodzenosti ľudskej povahy viacero faktorov. Po dokončení filmu sme im ho premietli v kine a súhlasili, že takto ich realita vyzerá, no vyhodnotili to ako nezaujímavé pre diváka. Nepripúšťali, že ich každodennosť môže byť zaujímavá, aj napriek tomu, že väčšina divákov žije inak.
V rámci dokumentárnej etiky je asi jednou zo zásadných otázok filmára, ktorý zasahuje do intimity, aj to, čo sa deje s jeho protagonistami po zverejnení filmu. Ako ste k tomu pristupovali?
Riešili sme, že na niekoho bude film pôsobiť negatívne, že sa proti ich spôsobu života vyhraní. Hanuliakovci sa stretávajú s kritikou ich spôsobu výchovy aj mimo kontextu filmu, sú na to zvyknutí. Diskusia ich neprekvapila. Aj napriek tomu, že sú si výchovnou metódou a spôsobom žitia istí, čelia situácii, kde musia obhajovať svoj postoj a materialistické vnímanie sveta. Niektoré názory podľa môjho pozorovania prehodnocujú. Pre Lenku je to náročnejšie, je introvertnejšia, emotívnejšia. Mediálne výstupy nečíta, no dotkol sa jej napríklad titulok „dieťa ako projekt“.
A ako svoje úsilie vnímajú oni? Z filmu je to síce evidentné, no od skončenia nakrúcania mali čas posunúť sa, reflektovať.
Hanuliakovci si uvedomujú, že aj keby to s Miškom nedopadlo dobre, sú radi, že žijú tak, ako žijú, pretože to tak chcú. Teraz je im nastavené pomyselné zrkadlo toho, ako fungujú, a je to pre nich o to náročnejšie, že už sú inde. Od skončenia nakrúcania ubehol čas a Hanuliakovci dnes cítia, že to, čo film zachytáva, nemá mnoho spoločné s ich prítomnosťou.
Presne to mi pri sledovaní napadlo, že človek sa vyvíja, prehodnocuje, mení svoje rozhodnutia. To je jedna z otázok, ktorú si divák pri sledovaní filmu kladie. Kam sa posunú, či svoje zámery neprehodnotia.
Oni sa menia, dieťa sa mení. Mám o rok staršie dieťa, ako je Miško. Má osem rokov a nepamätám si, čo som robila, keď mal štyri. Hanuliakovci mi teraz často hovoria, že sa neizolovali, že Miško bol v kontakte s deťmi, no ja oponujem. V čase nakrúcania som ten pocit nemala. Teraz je stále s deťmi, no vo filme ho vidíte izolovaného v rodinnej bunke, pretože vtedy to tak bolo.
Foto: Film Expanded
Problematické sú najmä hodnoty a kultúra efektivity, ktorú vyznávajú. Hanuliakovci majú totiž prudko kapitalisticky jasno v tom, že zmyslom života je úspech. Ako sa menil váš pohľad na nimi žitú skutočnosť počas nakrúcania?
Pre mňa je tento film o istej forme slobody vyznávania životných hodnôt. Do nakrúcania som vstupovala s pocitom hrôzy, pretože žijem inak, moje hodnoty sú iné. No potom som Hanuliakovcov začala mať rada, pretože k Miškovi pristupujú s láskou, ktorá je veľmi osobitá. Snažila som sa podať ambivalentný obraz, aby som neovplyvnila názor diváka. V tomto momente však začína film ovplyvňovať protagonistov. Bavili sme sa spolu napríklad o scéne s bezdomovcom, ktorú považujem za veľmi silnú. Teraz by takúto situáciu riešili inak ako vtedy, aj na základe reakcií, aj preto, že Miško je starší a lepšie rozumie veciam.
Na začiatku projektu ste uvažovali o hranom filme. Čo by bolo inak, keby ste sa neodovzdali realite?
Keby vznikol film na motívy ich reálneho života so všetkými detailmi, ktoré sa v ich rutine vyskytujú vrátane toho ako vyzerá ich byt, až po detaily, ako je Lenkin zvyk každý večer utrieť podlahu, možno by film pôsobil scudzujúco, ako sfi-fi. Divák by tomu nemusel dôverovať, preto ma presvedčilo, že realita je omnoho zaujímavejšia ako vymyslený príbeh. No v hranom filme by som nechala Lenku na konci otehotnieť. Páčilo by sa mi vyústenie, že príroda zvíťazí nad konceptom. Na živote ma fascinuje práve to, že je nepredvídateľný, živočíšny, páčil by sa mi takýto zásah prírody.
To sa mohlo stať aj naozaj a možno stále môže. Nezdá sa vám vývoj ich reality stále filmársky atraktívny? Možno by bol totiž plodný aj na časozber.
Časozberné dokumenty sú často postavené práve na odpovedi na otázku, čo sa postupom času zmenilo. Bavil by ma skôr druhý diel, ktorý by skúmal otázky, o ktorých sa tu teraz bavíme. Režijne by to bol úplne nový film, fungoval by sám osebe.
Každá minúta života je angažovaný film pomenúvaním hodnôt ľudí, ktorí sú na vrchole súčasnej západnej spoločnosti, vo vysokých riadiacich funkciách. Vnímate ho tak?
Je to tak, zároveň však dúfam, že ich neodsudzuje. Že nehovorí toto je zle, nekonajte takto.
Výberom z reality a montážou – aj napriek observačnej čistote – zaujímate veľmi presný postoj. Kde je hranica medzi režisérskou víziou a vzťahom s protagonistami, ktorý počas nakrúcania vzniká? Obzvlášť pri takej krehkej téme, akou je rodina.
Zvolila som statické snímanie, vyzdvihujúc pocit sterilnosti, aby vizualita vystihla môj dojem z nich. Observačná metóda vyplynula zo zámeru nezaujímať voči nim postoj. Doteraz som nakrúcala filmy s veľmi jasným názorom, toto bola nová skúsenosť, preto som film aj dlho strihala. Obsahuje to mnoho etických otázok, pre Hanuliaka môže film slúžiť aj ako určitý nástroj propagácie, pomáha si ním hľadať Miškovi sponzorov. Obojstranne sme sa na začiatku nakrúcania dohodli, že mi nechajú voľnú ruku. Po pozretí prebiehal dialóg, napokon film autorizovali. Observáciu som zvolila so zámerom nevysloviť môj názor nahlas.
