Legendu poľskej kinematografie preslávili snímky ako Popol a démant, Zem zasľúbená, Danton, Pán Tadeáš či Katyň, ktoré prilákali do kín milióny divákov a získali nespočetne cien v Poľsku i zahraničí. V roku 2000 dostal Wajda aj čestného Oscara za celoživotné tvorbu.
Budúci režisér sa narodil 6. marca 1926 v Suwalkách ori litovských hraniciach, jeho matka učila na ukrajinskej škole, otec bol dôstojníkom v armáde. V roku 1939 odišiel do vojny a nikdy sa nevrátil. Až neskôr vyšla najavo pravda – stal sa obeťou Červenej armády v Katyni rovnako ako tisíce ďalších poľských dôstojníkov. Príbeh vlastného otca bol pre Wajda inšpiráciou oceňovanej snímky Katyň (2007). Vojna sa však stala témou jeho filmov už oveľa skôr. Po absolvovaní maliarskej akadémie v Krakove a Vysokej filmovej školy v Lodži natočil v polovici 50. rokov svoj prvý film Neznámi hostia, inšpirovaný vlastnou, hoci krátkou skúsenosťou v radoch Zemskej armády.
Téma odboja sa objavila aj vo Wajdovou kľúčovom filme Popol a diamantz roku 1958, aj vo filme Kanále (1967). Obe zobrazujúvaršavské povstanie, ale odboj analyzuje aj vo filme Krajina po bitke (1970). Do poľského filmu „morálneho nepokoja“ sa Wajda zapísal snímkami zo súčasnosti. Všetko na predaj (1968), popisuje zložitý duševný svet populárneho herca, bol poctou tragicky zosnulému hercovi Zbygniewovi Cybulskému. Okrem neho Wajda objavil aj ďalšie nové hviezdy poľského filmu: Daniela Olbrychského a Krystynu Jandovú. Tá sa objavila napríklad v snímke Človek z mramoru (1977), na ktorý nadviazal Človek zo železa (1981) o štrajku v gdaňských lodeniciach.
Wajda nikdy nevstúpil do komunistickej strany a nenechal sa zlákať ani Hollywoodom. „Občas sa ma pýtajú, či som nemohol točiť filmy v slobodných krajinách. Na to odpovedám, že neexistujú filmy o Francúzsku hovorené anglicky, neexistujú filmy o Poľsku hovorené francúzsky, neexistuje český film, kde by hovorili po nemecky. Preto pre nás, režisérov, ktorí sme chceli točiť filmy o svojej krajine, nemal výjazd za hranice zmysel.“ Ako výnimku uznával Miloša Formana. Forman zase Wajdu pokladal za jednu zo „troch sudičiek“, ktoré spolu s talianskym neorealizmom a americkými nezávislými filmármi stáli pri zrode slovenskej novej vlny.
V 80. rokoch režíroval Wajda v zahraničí – v Juhoslávii, Anglicku, Nemecku a Francúzsku. Práve tam po vyhlásení výnimočného stavu dokončil film o francúzskej revolúcii Danton (1982) s Gérardom Depardieu, ktorý sa stal alegóriou vtedajšieho poľského vývoja. Po páde komunizmu záujem o Wajdove filmy upadal, keď ale v roku 1999 nakrútil Pana Tadeáša, adaptáciu klasického Mickiewiczovho eposu, znova sa vynorili zástupy divákov pred pokladňami poľských kín, podobe ako pri filme Katyň. Jeho posledným filmom bolo dráma z povojnového Poľska Mihanie, ktorá mala premiéru na festivale v Toronte mesiac pred Wajdovou smrťou.
Foto: Reuters
Wajda, ktorý okrem Oscara získal aj Zlatú palmu v Cannes alebo Zlatého medveďa na Berlinale, bol štyrikrát ženatý, naposledy s herečkou a návrhárkou kostýmov Krystyna Zachwatowiczovou. S treťou manželkou, herečkou Beatou Tyszkiewiczovou, mal dcéru Karolínu, ktorá sa stala herečkou.
