Ako dlho trvá práca na takomto celovečernom animovanom filme?
Asi sedem rokov, ja som sa na ňom zúčastňovala päť rokov. Prvé dva roky sa vyvíjal scenár ako adaptácia knihy. Moja afganská rodina mal byť pôvodne hraný film, ale nepodarilo sa naň získať peniaze, a keď som po ňom siahla ja, urobila som z neho film animovaný, pretože k tomu mám najbližšie. Pre animovaný film je sedem rokov veľmi dobrý čas, aj keď producenti by chceli, aby to trvalo kratšie. Rýchlejšie sa to však urobiť nedá.
Čo vás na námete najviac oslovilo – príbeh rodiny, ktorá prechádza svojimi trápeniami, príbeh manželskej dvojice, konflikt rôznych kultúr, exotické prostredie?
Áno, film obsahuje všetky tieto roviny a ja sama som si mnohé z nich na začiatku veľmi neuvedomovala. Okamžite bola pre mňa veľmi živá hlavná postava Herry, ktorá ide za svojou láskou, a primárne som videla linku vzťahu, ktorý sa vyvíja a mení. Ďalšiu líniu tvorí rodina a ešte inú Afganistan. Predtým som sa o Afganistan špeciálne nezaujímala, a zistila som, aké je to tam iné, a pritom v mnohom rovnaké ako u nás.
Neplánovala som sa venovať ani právam žien, pre mňa je to univerzálny príbeh, ktorý sa môže odohrávať kdekoľvek inde. Ale len čo sa niečo odohráva v Afganistane, okolnosti sú natoľko osudové, že sa na rodine podpíšu, aj na tej filmovej. Najdôležitejším však pre mňa stále ostáva vzťah dvoch manželov a zodpovednosť voči rodine.
Ako ste dokázali, že vaše animované postavy človek vníma ako živých hercov?
Musíte dávať pokyny animátorom, aby animovali čo najmenej! Animované filmy vždy preháňajú, zvieratká skáču vyššie, než sa dá, bežia šialene rýchlo a veľmi sa všade rozťahujú, ich gestá sú „animované“. Ja som chcela, aby mal divák pocit, že sleduje hercov, preto som všetkým hovorila: pozorujte seba, ako sa správate, ako chodíte, ako sa tvárite a nepreháňajte. Stačí jedno výrazné gesto, ktoré zahrá oveľa viac, ako keby sa celá postava výrazne hýbala.
Jedno zdvihnuté obočie niekedy povie všetko…
Presne tak.
Čítajte aj Recenzia: Moja afganská rodina
Animovaný film zjednodušuje, pracuje so symbolmi. Ako ste vyberali zo scenára situácie a dialógy, aby sa zachoval taký zložitý príbeh?
Animovaný film zjednodušuje, pretože skutočný herec zahrá viac, má na to viac možností. Animácia je metaforická a symboly ako to zdvihnuté obočie bývajú zas silnejšie. Veľa ľudí mi hovorilo, že si nevie tento film predstaviť ako hraný, pretože inak by ho ľudia neuniesli, niektoré scény by boli príliš drsné. Do filmu sme museli starostlivo vyberať vybrať to, čo dej posúva a čo je aj vizuálne zaujímavé a snažila som sa pritom zachovať čaro knihy Petry Procházkovej.
V knihe napríklad hlavná postava vtipne komentuje, čo vidí, zo svojho pohľadu Európanky, o ten vnútorný monológ film prišiel, ale hádam nestratil humor. V knihe sú zas ženy väčšinou doma a my sme ich na plátne potrebovali dostať von, hoci na trh, aby sme mohli ukázať inú scenériu. Animovaný film môže tiež uplatniť fantáziu, vložili sme doň pár veselých scén, kde ženy letia na lietajúcom koberci alebo dievčatá letia na skejtbordoch za slobodou, viac takýchto momentov by však diváka vyrušovalo a zdržiavalo dej, ja som chcela plne slúžiť príbehu.
Afganistan je „horúca“ krajina, hoci v čase, keď vznikla kniha a váš film, sa zdalo, že to iba buble pod pokrievkou, teraz to tam naplno vrie. Nemali ste obavy, že sa situácia zmení tak, že film prestane byť aktuálny? Alebo že vás budú podozrievať, že ste si ho načasovali?
O aktuálnosť filmu som sa nikdy nebála, jeho téma je univerzálna. Zabávam sa na niektorých komentároch, kde ľudia píšu, že je to tendenčná téma, a pritom film ani nevideli. Netušia, že sa film chystá sedem rokov. To, že sa odohráva práve v Afganistane a že práve teraz sa tam dejú veci, je náhoda – keby sa odohrával v Mexiku, tak je to film o Mexiku.
Petra Procházková knihu napísala v roku 2004 a to bolo v Afganistane obdobie relatívneho pokoja. Ja som sa filmu začala venovať v roku 2015 a práve v tom období začali prúdiť utečenci na ostrov Lampedusa, bol to úplný začiatok celej utečeneckej éry. Situácia sa vôbec nedala predvídať, odrazu spojenecké vojská začali opúšťať Afganistan, k moci sa dostal Taliban a na festivale v Karlových Varoch sme sa stali centrom pozornosti.
Dostali sme publicitu, aká je snom každého producenta, ale boli by sme radšej, keby sme ju nezískali preto, že v Afganistane sa ľudia majú zle. Trápi nás to o to viac, že medzinárodnú verziu, v ktorej každý hovorí svojím jazykom, sme nahrávali v Kábule, s mnohými ľuďmi sme tam spolupracovali.
