Umelý dážď, skutočné slzy
O tom svedčí aj medzinárodné uvedenie filmu Drama Girl na festivale v Rotterdame, ktorý je zacielený na autorov experimentujúcich a vynaliezavých. Kars reflektuje vnútorné svety i exterioritu svojej generácie, mestských mileniálov a dvadsiatnikov, ktorí si v dotyku s digitálnym vekom utvárajú identitu, hľadajú sa a aj napriek konfliktom so sebou splývajú.
Drama Girl je subtílna a citlivá sonda do vnútra mladého dievčaťa, ktorého drámu napísal život sám. Tvorivý princíp je na prvý pohľad jednoduchý: hlavná predstaviteľka seba samej Leyla uzatvára s režisérom dohodu, že bude hrať svoj život a v procese nakrúcania obaja skúmajú, čo sa stane. Leyla inscenuje s hercami etudy zo svojho vlastného jestvovania, ktoré sú len nedávnou minulosťou. Režisér nachádza dramatický oblúk v jej bezprostrednom žití a nad filmom premýšľa ako nad štylizovaným hraným tvarom. Využíva mnoho scudzovacích efektov vrátane priznaných režijných pokynov, ktorými apeluje na protagonistov spoza kamery.
Leyla však reaguje autenticky, spontánne a jej skutočné emócie prelamujú spomínaný efekt scudzenia či štylizovaného odstupu. Jej nepredvídateľné reakcie tak cielene rozbíjajú formálny koncept ako ostro kontrastné, ale dokonale ladia s Karsovou postmodernou poetikou.
Dôkladne pripravená, minimalistická mizanscéna záberov vyzdvihuje plochosť obrazu. Expresivitu vyjadrujú farby kostýmov či rekvizít, často základné, a striktne statická kamera stiera hĺbku obrazu. Forma nám tak v každom zábere pripomína, že je to len film, prostredníctvom umelých rekvizít, svietenia, starostlivo vybraných lokácií či falošného dažďa.
Pod tým všetkým je však reálna skúsenosť, fikcia tu vyviera z reality, ktorej nositeľkou je Leyla. Kars vytvára špecifický filmový priestor, akýsi umelý inkubátor, ktorý je pre ňu bezpečným fiktívnym prostredím na kontempláciu či opätovné prežitie traumy, smútku, hnevu, ale aj lásky.
Filmovanie ako terapia
Leyla je mladá študentka tanca, umrel jej otec a táto udalosť – v jemných nuansách – ovplyvnila jej nastávajúce dni, vzťah s matkou aj s priateľom.
Podľa vzoru psychologickej metódy spovedania sa a opakovaním prežitia formatívnych životných momentov či inscenovaním možných východísk z týchto situácií (Leyla sa napríklad prihovára svojmu mŕtvemu otcovi), ktoré sa v Leylinom živote odohrali, sa filmár postupom filmového času dostáva do jej vnútra. Uzavreli dohodu, stanovili si pravidlá a protagonistka mu vyjadruje absolútnu dôveru. Nie je to ľahké pre neho ani pre hrdinku jeho filmu.
Okrem inscenovaných obrazov komponuje do príbehu aj ich osobné rozhovory a tie potvrdzujú, že Vincent Boy Kars mal pri výbere hrdinky šťastnú ruku. Leyla je nielen vizuálne zaujímavý typ, ktorý skvele zapadá do jeho farebných kompozícií, ale o umení, o procese sebapoznávania cez nakrúcanie hĺba s porozumením. Kars zachytáva jej reflexiu a následné poznanie v priamom prenose a jeho hravý experiment vychádza.
Filmár hľadal protagonistku, ktorá prežila podobné trápenia ako on, pri nakrúcaní vystupoval z komfortnej zóny spolu s ňou. Filmami sa snaží skúmať a pomenúvať cez seba a svoje alteregá svoju generáciu. Na začiatku jeho filmov vrátane krátkeho My First Porn Film (2016) aj debutu Independent Boy (2017) stoja vždy témy. Až potom sú príbehy, ktoré ich vyjadrujú.
Drama Girl premýšľa okrem iného aj nad hranicami predstierania a autenticity bytia v predkamerovej realite. Leyla v mnohých momentoch na vlastnej koži pocíti vpich do jej intímnej zóny a tieto záchvevy sú najsilnejšími momentami filmu.