Lucia Siposová: Natáčanie bolo pre mňa terapiou

V Kurze manželskej túžby sa vyskytuje téma tzv. nútených dotykov. Veríte, že je to na niečo dobré?

Vo filme sa ukáže, že to nemusí byť vždy dobré. Ale nútené dotyky, to je zaujímavé… Dá sa tomu všelijako porozumieť. Myslím si, že v dlhoročných vzťahoch je ťažké byť spontánny. Človek starne, má plnú hlavu rôznych vecí. Partnera často berie ako samozrejmosť a nepozerá sa naňho ako na objekt svojej túžby. Ja som ešte vydatá nebola a nemám za sebou také dlhé vzťahy, ale myslím si to. Podľa mňa treba pracovať na tom, aby vášeň nevyprchala. Naplánované alebo jemne režírované to zrejme občas musí byť.

Spoliehať sa len na spontánnosť sa asi v tých dlhoročných vzťahoch veľmi nedá. Raz som napríklad čítala, že by pár mal mať dohodu, že keď sa chce jeden z nich milovať, dá na posteľ šatku alebo kvetinu, nejakú dohodnutú rekvizitu. Má to aj humor, ten by nemal nikdy chýbať. Alebo si to normálne dohodnúť – napríklad stredy a nedele. Keď majú partneri ešte aj deti alebo nejaké pracovné povinnosti, treba intimitu naplánovať. Nejde o nútenie, skôr o naladenie. Sex je vlastne ako šport – aj k tomu sa musí občas donútiť, pozbierať energiu. Ale keď sa to rozbehne, tak je to už super.

Nie je potom problém v tom, ak to jeden cíti inak ako ten druhý? Ak jeden má náladu a druhý nie?

Paradoxne si myslím, že keď je v tom takýto poriadok, tak budú mať náladu obaja. Budú mať totiž v hlave, že dnes je ten deň. Ako rituál, ktorý keď opakujete, stáva sa prirodzenou súčasťou vášho života.

Vojta Kotek stvárňuje vo filme postavu vzťahového guru. Sú podľa vás takí kouči na niečo dobrí?

Záleží, na koho natrafíte. Tieto veci fungujú skôr na základe odporúčania. Na to, aby človek niekomu pomohol, nemusí mať tri vysoké školy, ale niektorí amatérski kouči, ako ten v našom filme, môžu byť podvodníci. Sú aj dobrí, aj slabí, ale to platí pre každé povolanie. Najlepšie je, keď vám niekto sprostredkuje svoju osobnú skúsenosť. Takisto platí, že nie všetko sedí každému. Každý si musí nájsť to svoje, čo mu pomáha. O dušu sa treba starať rovnako ako o telo.

Ako veľmi sa stotožňujete s postavou pani Novotnej, ktorú hráte?

Moja postava je skôr vedľajšia, takže som nemala veľký priestor rozohrať ju. Blízka je mi jej veselosť, úprimnosť a praktickosť. Novotná sa ocitne v celkom komickej situácii, pretože na terapiu prišla tajne s novým milencom, a nie so svojím manželom. Chcela využiť svoj voucher. Jej manžel sa tam však nakoniec ukáže. Nepochopil, že ona sa s ním naozaj rozišla. Myslel si, že to stále platí. Bolo to celkom milé, ja by som si na to asi netrúfla.

Ako sa vám spolupracovalo s hercami a režisérom?

S režisérom Radkom Bajgarom som spolupracovala na viacerých projektoch ako seriál Neviditeľní, Černé vdovy či film Teorie tygra. Úžasne sa mi s ním robí. Presne vie, ako zo mňa dostať to, čo potrebuje. Je to pre mňa renesančný človek, ktorý si nepotrebuje nič dokazovať. Chce robiť veci čo najlepšie, robí to nenásilne a komunikuje normálne, rovnocenne so všetkými. Veľmi si ho vážim a som rada, že som počas obdobia najväčšieho lockdownu mohla vypadnúť do Svatej Kateřiny, kde sme to točili. Bola to normálne terapia, robota za odmenu.

S Lukášom Latinákom, ktorý hrá môjho manžela, som spolupracovala po prvý raz. Veľmi milo ma prekvapilo, keď som zistila, aký je galantný a vnímavý gavalier. S celým kolektívom sme si sadli, počas natáčania panovala veľká pohoda.

Režisér filmu uviedol, že na ženy tlačia rôzne stereotypy, spoločnosť a tradície. Tiež to tak vnímate?

Asi áno. Od žien sa očakáva, že majú byť slušné a poslušné, majú sa vydať, starať sa o domácnosť, o deti, vyhovieť mužovi vo všetkom… Myslím si, že mnohé tie očakávania sú prirodzené, pretože sme tak nastavené. V každom z nás je aj mužský aj ženský princíp, v nejakom inom pomere, ale myslím, že vo všeobecnosti je to v poriadku – žena je tá, ktorá rodí deti a vytvára domov.

Čo však neznamená, že nemôže mať aj iné túžby a ambície. Problém nastáva vtedy, keď ľudia, ktorí žijú tradične, tlačia na tých, ktorí tak nežijú. Nech sa každý pozrie zrkadla, a stará sa o seba. Hlavne, treba žiť autenticky, prirodzene, aby nám dobre bolo. A vôbec, kto má patent na šťastie?

Foto: Cinemart

Kurz manželskej túžby Lukáš Latinák hrá vo filme Siposovej manžela, ktorý nepochopil, že sa s ním rozišla.

Ústredná téma filmu je v dobe pretrvávajúcej pandémie celkom paradoxná. S akými pocitmi podľa vás vyjdú diváci z kina?

Film podáva príbeh s určitým zveličením, preto si nemyslím, že ho diváci budú nejako smrteľne vážne analyzovať. Je to komédia. Neprináša riešenie vzťahovej otázky, ale môže byť skôr podnetom na debatu. Či už o ich vlastných vzťahoch, alebo aj o tom, že nútiť niekoho do niečoho môže naozaj fungovať len na istý čas, ale skôr či neskôr to vybuchne. Bolo by super, keby sa po filme ľudia dokázali rozprávať o veciach, ktoré sú pre nich inak tabu.

Počas karantény boli ľudia nútení spolu tráviť čas doma. Myslíte si, že ich to spojilo, alebo si skôr začali liezť na nervy?

Kedysi boli muži stále mimo, cestovali za prácou, zháňali potravu, alebo bojovali niekde vo vojne. Ženy mali od nich svätý pokoj, a preto sa vždy tešili, keď sa na chvíľku ukázali doma. A teraz je taká móda, že muži sú doma, majú sa venovať rodine, počúvať a podporovať manželku. V histórii to tak veľmi nebolo. Je pekné, že sú muži pozornejší a viac prejavujú svoje emócie, ale aj to môže byť otrava, stále mať muža za chrbtom. Určite to bolo rôzne, niekomu karanténa pomohla a iným liezla na nervy.

Ja potrebujem aj čas pre seba. A potom sa s priateľom stretneme a zdieľame svoje zážitky. Cítila som to počas karantény, keď som bola odtrhnutá od sveta, že som nemala témy na rozhovor, žiadnu inšpiráciu. Na druhej strane ani prílišné zahltenie informáciami nie je dobré.

Neinšpirovala vás tá doba k písaniu?

Nie. Rok 2020 bol pre mňa frustrujúci. Ale už zjari 2021 sa začalo vyjasňovať. Prišla mi jedna nečakaná ponuka. Oslovili ma napísať poviedku do zbierky s názvom Slovensko Komické, ktorá práve vyšla aj knižne aj v audioverzii. Spočiatku som sa s tým dosť trápila, ale potom ma osvietilo, zrazu som vedela, o čom má písať! Chytila ma obrovská chuť do písania. Štyri dni som ťukala do klávesnice, celá šťastná, ani spať sa mi nechcelo. Okrem toho pracujem ešte na nejakých scenároch.

Ako prežíval pandemické obdobie váš Red Cat Cabaret?

Ťažko. Od štátu sme nevideli ani euro. Je to hanba. Tak v Bratislave vznikne jedinečné kabaretné divadlo, čo si na seba päť rokov samo zarába, je úspešné, má vypredané predstavenia mesiac dopredu, a prvýkrát, keď je z objektívnych príčin pozastavená jeho činnosť, absolútne sa na vás štát aj fondy vykašlú, potopia vás. Životaschopný podnik, čo má svoju kontinuitu.

Vládnu nám nekultúrni nekultivovaní ľudia. Ale pomohol nám náš prenajímateľ a naši verní diváci. Film a televízia sa rozbehli pomerne rýchlo, so živým umením je to stále dosť problematické. Netuším, ako sa situácia bude vyvíjať ďalej. Žijeme z mesiaca na mesiac ako mnohí. Ale zatiaľ, chvalabohu, hráme každý víkend.

Foto: Archív Lucie Siposovej

Red Cat Cabaret Siposová vedie divadelný klub Red Cat Cabaret.

Keď sa uvoľnili opatrenia a ľudia sa vrátili do kabaretu, cítili ste z nich inú energiu? Keď mali po dlhšej dobe prístup ku kultúre?

Naše publikum je vždy úžasné a často býva rozmanité. Na divákoch bolo vidieť, že sa tešia, eufória nastala najmä pred druhým lockdownom. Celkovo u nás panuje veľmi oslobodzujúca uvoľnená atmosféra.

Plánujete v najbližšej dobe niečo nové?

Chceli by sme toho veľa, ale sú na to potrebné peniaze – kvôli nedostatku financií sme niektoré veci museli odložiť. Niečo nové máme v pláne, a zvykneme aj upravovať náš súčasný repertoár, robíme v ňom rôzne malé obmeny. A okrem toho interakcia s divákmi robí každý večer neopakovateľným.

Novinkou však je, že som sa dala nahovoriť na činohru, a to najmä kvôli Anikó Vargovej, ktorá je môj miláčik, a v inscenácii účinkuje. Predstavenie sa volá Sto bábik, režíruje ho aj v ňom hrá Michal Spišák a uvádza sa v Mestskom Divadle Pavla Országha Hviezdoslava. Je to niečo úplne iné, ako robím v kabarete, ale tiež si to veľmi užívam.