Prvá vlna popularity Martina Vaneka mala vôňu kakaa: V 90. rokoch vytvárali s Igorom Adamcom v televízii Markíza reláciu Kakao, ktorú každý poznal. Obľúbení kakaovníci spríjemňovali v domácnostiach víkendové rána. Ladili ich rozprávkovo aj humorne. Prišli s novým typom programu, ktorý bol postavený na osobnosti herca a na priateľskej komunikácii s účinkujúcimi a s publikom. Ľudia si herca prisvojovali ako kamaráta a táto výsada už Martinovi Vanekovi zostala.
Odvtedy sa venuje tvorbe pre deti v rôznych obmenách, ale vždy ide o láskavú výchovu bez mentorovania. Vďaka tomu, že je Martin Vanek výrazná osobnosť, publikum má pocit, že je na očiach stále. Teraz však RTVS uvádza projekt, v ktorom znova účinkuje so skupinkou detí a ktorý má opäť nádej zaujať celé rodiny. Na obrazovkách je cez víkend a ujo Martin sa v ňom stretáva s deťmi na lúke pri karavane.
Starý karavan je tam zaparkovaný, zatiaľ chýba auto, ktoré by mu umožnilo vyraziť do sveta. Je to však miesto, ktoré inšpiruje. Deti sa tam stretávajú s Martinom, zhovárajú sa, snívajú, všeličo poznávajú. Časti nakrútené pri karavane sú súčasťou bloku, ktorý vysiela RTVS v sobotu a v nedeľu ráno. Je to trojhodinové pásmo, v ktorom sú aj rozprávky, animované filmy, rôzne archívne materiály, alebo aj celkom nové relácie RTVS.
Foto: Pravda, Robert Hüttner
Začínal s Raťafákom
Martin Vanek je už skúsený herec a moderátor, ale práca s deťmi je vždy náročná. Prečo si ju vlastne vybral a koľký je to už projekt odvtedy, čo vyštudoval v Prahe bábkové herectvo? „Neviem, koľký je to projekt, ale deťom sa venujem stále,“ rozpráva umelec.
„Hneď ako som skončil školu, išli sme s kolegom Igorom Adamcom do bábkového divadla v Banskej Bystrici. Po vojenčine sme nastúpili do Bábkového divadla v Bratislave a odvtedy som vždy robil aj nejaký projekt pre deti, či už v televízii, alebo v iných médiách. V televízii to boli napríklad nedeľné rozprávky Kuko alebo Slniečko na rukavičke. Tešil som sa, keď som robil Raťafáka Plachtu, najprv som zaskakoval iné postavičky a potom som dokonca robil priamo Raťafáka. Raz nemohol na nakrúcanie prísť mím z Brna, ktorý mal obrovské vlasy a ja som mal také isté. Tak ma zavolali, aby som ho nahradil. To boli moje prvé televízne skúsenosti.“
Foto: archív Martina Vaneka
Potom začal Martin Vanek spolupracovať s dramaturgičkou detskej redakcie RTVS Elenou Kotovou a v ich projekte vodil bábku Prasiatka. „Vytvorili sme s Elenou Kotovou dvojicu a realizovali sme pre túto televíziu typický model relácie pre deti: niekto, kto vychováva, v tomto prípade dramaturgička, a niekto nezbedný, kto provokuje. Bol to vzorný tradičný model – dieťa a pedagóg.“
Kakao zabralo
V 90. rokoch sa všetko menilo, aj princípy zábavy. Martin Vanek a Igor Adamec tiež cítili, že by mohli priniesť niečo nové do tvorby pre deti. Prišla ponuka z televízie Markíza a oni sa jej chopili. Začali robiť Kakao. A mali aj dobrý nápad ignorovať prázdniny a robili aj v lete.
"Malo to úspech. Navyše vtedy v STV zrušili Kuka a my sme stiahli skoro všetkých divákov k nám a odvtedy sa to ťahá,“ usmieva sa Martin Vanek. V správnom čase boli na správnom mieste. A príležitosť praje pripraveným. Kakaovníci pripravení boli, mali talent bezprostrednosti a boli vtipní. Publikum sa do kakaovníkov zaľúbilo. Ako to vyzeralo v praxi?
„Mali sme veľmi veľa príležitostí. Práve vtedy sa vytvorila diera na trhu, my sme spolupracovali s prvou súkromnou televíziou, čo znamenalo množstvo akcií, na ktoré sme chodili aj my. Všade sme vystupovali a v tom čase sme vydali aj knihu. Keď sme ju podpisovali, pred kníhkupectvami stáli stometrové rady.“
V čase tejto aktívnej popularity ľudia na ulici po kakaovníkoch aj pokrikovali. „Keď sme išli skoro ráno na vlak, pokrikovali na nás robotníci na stavbách, ale aj dámy, ktoré sa vracali z nočnej, sa nám prihovárali pred hlavnou stanicou. Bol to sociologický aj vekový prierez celou našou spoločnosťou, mali sme pocit, že spájame národ, čo bolo veľmi milé. Však všetci máme asi detské srdce. Bol to zvláštny fenomén a akoby sa oblúkom vracal. Účinkujem teraz s malými deťmi, majú päť, šesť rokov a hovoria mi: Martin, mama mi povedala, že si ťa pozerala, keď bola malá.“
Foto: archív Martina Vaneka
Tak to sú plody poctivej práce, ale Martin Vanek nežije z bývalej slávy. Hoci – iste z nej kakaovníci aj niečo vyťažili. Igor Adamec išiel aj do politiky, nepomýšľal na to aj Martin?
"My sme to mali vždy rozdelené. Igora sme už na škole volali riaditeľ zemegule. Jeho bavilo sedieť, organizovať, vymýšľať donekonečna. A taký je doteraz. Keď má voľno, leží v posteli a kombinuje. Má projekty a vízie. On rád organizuje ľudí a ja som mal vyložene rád to, čo som robil. Sú ľudia, ktorí študovali bábkarstvo, robia s deťmi, ale nemusia to robiť radi. Nepriznávajú sa k bábkovému divadlu, chcú pôsobiť inak. Mne to nikdy neprekážalo.
A pokiaľ ide o popularitu – dodnes z nej ťažím. Dostal som veľa príležitostí. Keď bol Igor riaditeľ ružinovskej televízie, mal som tam reláciu pre deti, a to bolo výborné! Vysielali sme pre deti aj pre dospelých a boli sme otvorení všetkým námetom a podnetom. Predstavovali sme rôznych ľudí, hoci aj prezidenta, pred kamerou sa premleli všetky možné osobnosti a nikto neodmietol. Zavolali sme, že by sme radi išli na ministerstvo zahraničných vecí, aby sme ukázali ako funguje, a vyšli nám v ústrety. Mali sme všade otvorené dvere, všetci nás poznali a mali sme dôveru."
Prirodzené herectvo
V klasickom bábkovom divadle bol herec skrytý za bábku, oživoval ju, požičiaval jej hlas a prenechával javisko. Dnes sa aj v bábkovom divadle mnohé zmenilo, bábkoherec vyšiel z anonymity, často je na scéne s bábkou, sú partneri. Ten, kto bábku vodí, je tiež vo svetle reflektorov. Sú všetci umelci, ktorí vyštudovali bábkové herectvo, pripravení na priame stretnutie s publikom? Ako to bolo v prípade Martina Vaneka? Veď jeho účinkovanie už pripomínalo aj prácu moderátora či novinára. Akým prerodom prešiel?
Foto: archív Martina Vaneka
„Bábkarstvo sa už koncom 80. rokov zmenilo. Za bábku sa už hovorilo menej. Hlavne v Prahe pestovali syntetické divadlo, bábka sa stala partnerom herca. Pôsobili sme aj v pražskej Ypsilonke, kde sme sa učili od Jana Schmida, ktorý je aj bábkar. Veľmi vtipne o bábkach rozprával a nám s Igorom to bolo veľmi blízke."
Raz za dva roky býval festival pre všetkých česko-slovenských bábkarov a Vanek s Adamcom ho mali zrazu moderovať! Bola to veľká výzva aj inšpirácia. Vanek spomína, že práve tam sa všetko začalo. Mali uvádzať jednotlivé vystúpenia a to im poskytlo priestor na vlastné improvizovanie. „Vymýšľali sme, ako to urobíme, aby to bolo vtipné a neobyčajné. S pointou a so špeciálnou choreografiou.“ Bolo to na prelome rokov 1988 a 1989, čo je príznačné. Tam sa herci naštartovali a v tom duchu pracujú doteraz.
Martin Vanek je teda niečo ako herec publicista. Nechce sa štylizovať, pretvarovať, nechce imitovať vzťah dospelých a detí. Ide mu o vecnosť a prirodzenosť. Usiluje sa byť s deťmi na jednej úrovni, nájsť s nimi spoločný jazyk, témy, otázky. Zároveň však musí byť pripravený pohotovo reagovať. Zdá sa, že divadlo pre deti a mládež je na vzostupe, má veľký priestor pre experiment. Môže ho využiť? Ako dnes fungujú bábkové súbory?
„Väčšinou sú to malé skupiny. Už totiž neexistujú tie veľké súbory, ktoré štát platil. A aj tie štátne či mestské divadlá, čo zostali, majú možno len osem ľudí. Inde sú to napríklad len dvaja, traja ľudia, ale tieto malé skupiny sú veľmi flexibilné. Môžu skúšať stále nové veci. Je to však aj bludný kruh. Divadielka z hrania musia žiť a musia sa teda aj prispôsobovať. Vystupujú v škôlkach a aby ich brali, musia hrať repertoár, ktorý si tam žiadajú. Ale možnosť experimentu existuje stále.“
Karavan plný nápadov
A ako sa experimentuje v novej relácii Karavan? Ako sa projekt zrodil? „Dohodol som sa s Antonom Šulíkom z RTVS na spolupráci. Chodili sme spolu do tábora Tralaland, poznáme sa, vedel teda, ako sa s deťmi robí. Keď sa stal programovým šéfom, spolu s Vladimírom Balkom je šéfom detských programov, jeho prvá ambícia bola: tvorba pre deti sa musí trocha zmeniť. Dovtedajšie formáty boli príliš technické a odťažité. Spomenul si na mňa, porozprávali sme sa a vytvorila sa základná hmota, ktorú tvarujeme.“
Karavan je zložitý formát. Vysiela sa v sobotu aj v nedeľu, trvá takmer tri hodiny, obsahuje veľa noviniek a na tvorbe sa podieľa aj košická televízia. „Je to skladačka, ktorú spája Karavan,“ vysvetľuje Vanek. „To sú moje vstupy, v ktorých som s malými deťmi (okolo 5–6 rokov a v neskoršej časti 10–13 rokov.) Hneď na začiatku sme si povedali, že chceme čo najviac točiť v exteriéri. Je tam opustený karavan, ktorý som zdedil, ale nemám zatiaľ prostriedky, aby som ho opravil a niekam s ním cestoval. Ale raz to príde a zatiaľ cestujeme aspoň vo fantázii. Chceli sme, aby Karavan bol čo najcivilnejší, aby som nemal žiadnu funkciu, musí to byť trocha štylizované, ale snažím sa, aby to bolo čo najprirodzenejšie. Deti ma volajú iba Martin.“
V televízii sa vypúšťajú tzv. zlé zábery, ktoré napríklad zachytia, ako si dieťa vŕta v nose, ale tím Karavanu sa snaží aj takéto kompromitujúce okamihy do vysielania zakomponovať, lebo práve tie pôsobia veľmi prirodzene. „Ide nám o to, aby to bolo naozaj živé. Chceme zaznamenať všetko, čo sa stane, aj s napätím okolo. Išli sme točiť a jeden chlapček našiel slimáka. Upútal deti a už sme nič iné ani nenakrútili, také to bolo zaujímavé, ako študovali slimáka. Je na mne, aby som také okamihy zachytil a aby som improvizoval. Deťom sa nedá povedať: to urob, to povedz, dá sa len správať prirodzene. Je to výzva.“
Deti éry mobilov
Hovorí sa, že dnešné deti sú iné, ako bývali pred pár desaťročiami. Vraj sa rodia s danosťami pre digitálnu dobu. Ako to vidí Martin Vanek. Sú naozaj iné? Azda inteligentnejšie?
"Sú aj mimoriadne inteligentné, aj veľmi cieľavedomé. Od prvých rokov, keď sme začínali, vidím veľký pokrok. Ja by som ako dieťa napríklad kedysi nepovedal na kameru nič, ba ani by som nevyšiel na javisko. Bol som špeciálny ťuťmák. Keď som učil deti vnímať operu, vodil som si tam aj mladšiu dcéru aj neter, keby sa nikto z ostychu neprihlásil, aby mi pomohli a vyšli na javisko. No a na prvé predstavenie prišlo štyridsať detí a ja som sa musel starať, aby nepopadali do orchestrálnej jamy, lebo všetci chceli ísť na javisko. A keď sme robili v lete konkurz záujemcov z celého Slovenska do Karavanu, boli sme prekvapení, akí boli šikovní a smelí.
Na nakrúcanie dochádzajú deti z Prešova, z Nitry a z Bratislavy. Sú výborné. A majú svoj názor, keď im povieme, aby niečo konkrétne povedali, ohradia sa, že na to sa nemám pýtať. Na tvári vidno, ako ma napríklad šesťročné dievčatko nenávidí, že ho k niečomu nútim. Aj také niečo ukážeme, je to zaujímavé a svedčí to, ako sa deti zmenili. Oliver je zasa z dediny pri Levoči, ten sa zaujíma o chrobáčiky, majú doma osem kôz a je protipól mestským deťom. Zaberá zasa na celkom iné veci, reaguje inak."
Začalo sa to operou
Ako sme už spomenuli, Martin Vanek je známy aj z javiska SND, kde približoval deťom operné umenie. Vo všetkých svetových operných divadlách si vychovávajú publikum a tento umelec má na takúto prípravu budúcich divákov všetky predpoklady. Hudbe rozumie a s deťmi sa vie rozprávať hravým spôsobom. Pre priblíženie náročného umenia je táto kombinácia veľmi výhodná. Ako sa on sám dostal k opere?
„Operu mám od detstva rád a chcel som robiť takéto výchovné predstavenie. Išiel som za vtedajším riaditeľom Mariánom Chudovským a on to hneď pochopil a dal mi voľnú ruku. Nehráme vo foyeri len árie, ale ide o kompletné predstavenie pre deti. Musí tam byť orchester, kostým, aby deti mali všetky vnemy. Ukázalo sa, že to bola dobrá cesta, robili sme tento projekt päť rokov, päť opier sa skrátilo a prispôsobilo pre detského diváka. Všetci to mali radi, chodilo na to veľa ľudí. Robil som to aj v Košiciach.“
Foto: archív Martina Vaneka
Martina Vaneka vždy fascinovala opona, divadelný pach a prostredie divadla. Asi od roku 1974 chodil vraj stále do divadla, čiže do historickej budovy SND. Videl všetok repertoár, našťastie mal rodinné zázemie, ktoré mu to umožňovalo. Jeho dedko bol tajomníkom Zväzu slovenských skladateľov, všetci ho poznali a k funkcii patrilo aj to, že mal voľné lístky do divadla. Dalo sa tam teda chodiť každodenne.
„Mama ma vodila na abonentné koncerty, ale neskôr som chodil na operu aj sám. Aj mama mala rada operu, u nás stále znela. Rodičia počúvali rakúsky rozhlas, to bola hudobná kvalita. Ale rád spomínam aj na nezabudnuteľné chvíle u nás v SND. Napríklad premiéra opery Faust a Margaréta. Bol som tam sám a časť som aj prespal, ale bolo to úžasné. Bol som ešte dieťa, teta ma čakala pred divadlom, posadila ma na električku a vystúpil som až doma v Karlovej Vsi. Spievali vtedy Sergej Kopčák, Magda Hajóssyová, Peter Dvorský. Bolo to úžasné a všetko si pamätám. Mám kamarátku v divadelnom archíve a tá so mnou konzultuje fotky bez popisky. Obyčajne všetko viem, kto je na fotkách, kedy to bolo…“
Martin Vanek by sa možno uplatnil aj v opere, ale bola by ho škoda, lebo s deťmi to naozaj vie a je to vzácny dar. Stal sa z neho činoherec a preslávil sa ako Béla v Mafstory. Má aj iné herecké sny?
„Nikdy som nechcel byť herec. Bábkové divadlo som študoval, ostatné bola náhoda. Poznám svoje herecké mantinely. Naša skupina, čo robila Mafstory, by sa však mohla obnoviť a niečo zasa ponúknuť. To by sa mi páčilo.“ Zrejme by nebol problém dať dovedna hercov, ťažšie sa asi hľadá téma. Téma mafie je už všade, čím ju tromfnúť? Aká téma je dnes aktuálna podľa Martina Vaneka? Aj on vníma, že je doba dosť depresívna, takže by sa zišlo niečo optimistické. No už samotná práca s deťmi obsahuje optimizmus a deti šíria radosť. Pociťuje to tak? „Aj okolie detí už začína byť mierne depresívne, ale deti to neohrozuje. Sú prirodzené a vedia sa tešiť.“
My sa sťažujeme, ale svet býval vždy zložitý, až hrozný. Vezmime si len obsahy opier, o ktorých sme hovorili. Samé drámy, tragédie, bolesť, faloš a v konečnom dôsledku je z toho krása a umenie. Bude to tak aj s dnešnými trampotami? Možno ich pretaviť do niečoho krásneho a osožného? „Každá opera je o láske. Buď je to šťastný príbeh, vtedy všetci spievajú vivat, sláva, alebo je tam nešťastie, a vtedy je to smutná opera. Tragédia našej doby je možno v tom, že chýba láska. Nestvárňuje sa a možno ani nevyskytuje v takej podobe, ako bývala v minulosti – až trocha gýčová, sladká, horúca. Všetko je scivilnené. Prevažuje sebaláska. To je tá tragédia!“
Jednoduché konštatovanie, ale asi nie je ďaleko od pravdy. Čo ľudí takto zmenilo? Martin Vanek si myslí, že je to aj tým, že sa dostáva nepravým ľuďom nezaslúžená pozornosť, že ľudia trávia veľa času na internete, a to ich tiež deformuje. Alebo obyčajné správy!
Pridáva príklad: „Aj doma si to všímam. Pristihnem napríklad manželku, že sa pri správach rozpráva s televízorom! Nabádam ju, aby to nepozerala a trápila sa radšej pracovnými vecami ako informáciami, ale je to problém. Pre ľudí je to už droga. Zlé veci lákajú!“ uzavrie Vanek túto tému s úsmevom a nevdojak tak pripomenie, že jeho strýko Marián Vanek je významný slovenský karikaturista, ktorý zažiaril v 60. rokoch, svojimi vtipmi bavil a posilňoval ľudí v roku 1968, ale neskôr na to doplatil. Teraz žije v Česku. Marián Vanek mal za manželku Melániu Jakubiskovú, vynikajúcu mímku z pozoruhodnej rodiny. Nechystá sa na túto tému kniha?
"Nedávno otec spomínal s bratom Mariánom na ich detstvo a mladosť v Mariánke. Asi by sa to naozaj zišlo napísať.“ Ako vidno aj podľa pestrosti príbuzenstva, Martin Vanek má bohaté kultúrne zázemie aj priamo doma. Nechýba mu však ani talent pre praktický život. Ukazuje sa, že okrem hrania má rád aj rôzne remeselné práce.
„Chcel by som mať dielňu,“ priznáva sa. „Kedysi som vyrábal bábky, ale keďže to nemám kde robiť, už som to zanechal. Nakupujem si však drevoobrábacie predmety, vŕtačky, frézy a čakám, že raz ich využijem. Dcéra sa vydávala, vyrábal som jej oznámenia, sú klasické, na papieri. Vždy mi ide aj o to, aby to nebolo drahé. Túto zásadu som vštepil aj obom dcéram. Sám zisťujem, čím som starší, že sa neoplatí šetriť, ale – v dcérach to už je! Pre dcéru som ušil aj družičkovské šaty na stroji, rád robím také veci.“
A zužitkuje doma aj herectvo? Bude hrať vnúčatám? „To robil môj otec s dcérami. Zabával ich. Učil ich pľuť, ako sa robia kotrmelce, ako sa vonku správne ciká na púpavu, takže toto budem s vnúčatami tiež robiť. To sú veľmi užitočné vedomosti, k tomu sa musí ľudstvo vrátiť!“
