Ten odnepamäti využívali remeselníci, ktorí na svojej činnosť potrebujú vodu – mlynári, garbiari, záhradníci či hrnčiari.
Podľa sprievodkyne bola vila pôvodne záhradníckym domčekom, ktorý neskôr v 18. storočí šľachtický rod Nosticov prestaval do dnešnej podoby. Historici sa nevedia zhodnúť, či šlo o garbiarsku dielňu alebo rybáreň, no podstatné je, že Nosticovia domček neskôr prestavali a rozšírili, priestor obmurovali a pričlenili ako záhradu k blízkemu Nostickému palácu.
Holanovi šiel na nervy
Ostrov Kampa bol kedysi rozdelený múrmi na niekoľko záhrad, ktoré patrili k šľachtickým sídlam v okolí. Dnes má vilu v prenájme Nadácia Jana a Medy Mládkovcov. Po povodniach v roku 2002 bola niekoľkokrát vypísaná verejná otvorená súťaž, pretože Mestská časť Praha 1 chcela vilu využívať na kultúrne účely. V roku 2012 vyhrala známa mecenáška umenia Meda Mládková súťaž definitívne a v roku 2015 sa začalo s rekonštrukciou vily, ktorá trvala až do roku 2017. Vzápätí bola vila otvorená pre verejnosť.
Vyberme sa teda na prehliadku vily so zasvätenou sprievodkyňou Oľgou. Tá nás najskôr vezme do najstaršej časti domu, neskororenesančnej pivnice. Práve tu možno nájsť aj Golema, v ktorom sa spája pražská história, legendy aj námet rovnomennej hry Osvobozeného divadla z roku 1931, kde pôsobil Jan Werich. Dnes sa v pivnici konajú aj rôzne workšopy pre deti, ktoré si tu môžu z hliny vymodelovať Golema. Podľa Oľgy sa do tejto činnosti radi zapájajú aj mnohí dospelí.
Foto: Pravda, Katarína Sedláková
O chvíľu už sprievodkyňa pripomenie, že vilu v minulosti obývali nielen šľachtici Nosticovia, ale aj lingvista Josef Dobrovský, kunsthistorik Zdeněk Wirth či básnik Vladimír Holan a krátko aj Werichov tvorivý partner Jiří Voskovec. Apropo, Meda Mládková sa s Jiřím Voskovcom v Amerike pred rokmi priateľsky stýkala a zriadenie inštitúcie, ktorá by jeho a Werichovu umeleckú činnosť systematicky pripomínala, vraj vnímala ako určitú službu priateľovi. Werich sa do vily nasťahoval na jeseň 1945, pridelili mu ju ako obecný byt. Vila mu nikdy nepatrila, celých 35 rokov platil Prahe nájomné.
Oľga Moiseeva rozpráva, že spodný byt vo vile s číslom 501 obýval v rokoch 1948–1968 Vladimír Holan. Básnik sa s Werichom kamarátil, no neskôr mu herec, komik, klaun a autor Werich šiel na nervy – usporadúval totiž stále hlasné večierky. Vo vile možno obdivovať množstvo fotografií, odfotiť sa vedľa fotky maestra Wericha v životnej veľkosti alebo si sadnúť do výklenku na schodíku a vypočuť si tam Holanovu poému.
Čítajte viac Werich bol šťastný pri práci aj pri potoku
Vitajte v pracovni
Na poschodí sa ocitneme v expozícii venovanej Osvobozenému divadlu, ktoré vzniklo v roku 1925 ako divadelná scéna umeleckého spolku Devětsil. Výrazne ju inšpirovali najrôznejšie avantgardné štýly vrátane dadaizmu, kubizmu a futurizmu. Duo Voskovec a Werich sa prvýkrát publiku Osvobozeného divadla predstavilo v roku 1927 v rámci ich slávnej hry Vest pocket revue, čo bola podľa sprievodkyne skôr študentská recesia.
Foto: Katarína Sedláková, Pravda
Mala však veľký ohlas, a tak V+W dostali ponuku na spoluprácu s divadlom. Do roku 1938, keď Osvobozené divadlo zaniklo, uviedli 28 hier, medzi nimi napríklad Baladu z hadrů, Golema či Kata a blázna. V roku 1929 sa k Voskovcovi a Werichovi pridal Jaroslav Ježek, ktorého hudba neodmysliteľne patrí k Osvobozenému divadlu. Ježek bol nielen skladateľ, ale podieľal sa aj na textoch piesní, ktoré boli také úspešné, až zľudoveli.
Foto: Pravda, Katarína Sedláková
V miestnosti je aj klavír, na ktorom si návštevníci môžu zahrať či hľadať tajný kláves. Zaujímavá je aj replika Werichovej pracovne, ktorá však bola v skutočnosti asi trikrát väčšia – nábytok do nej zohnali podľa dobových fotografií. Práve v pracovni Werich rád prijímal hostí, fajčil cigary a písal. Tu ho však sledovala ŠtB z protiľahlého Lichtenštajnského paláca. V roku 1968 totiž Werich podpísal manifest Dvetisíc slov, ktorý nabádal na demokratizačný proces.
Moiseeva vysvetľuje: "Tým sa Werich dostal na index sledovaných umelcov, v roku 1977 bol nútený podpísať Antichartu, reagujúcu na známu Chartu 77. Werich sa pokúsil o emigráciu do Viedne, čo mu však nevyšlo. Prisľúbili mu, že ak sa vráti, bude môcť hrať, ale ŠtB ho sledovala, aj keď mal titul národného umelca. Okrem týchto nepríjemností sa u Wericha objavili aj zdravotné problémy – mal rakovinu hrtana a pridali sa aj problémy so srdcom. Zomrel 31. októbra 1980.“
