Recenzia filmu Ada: Ako vychovať hybrida

Nezvyčajné prejavy emócií

Ak je Ada prvý film svojho druhu, ktorý si pozriete, tak sa zrejme budete čudovať nad neprirodzeným správaním jednotlivých postáv. Vo filmoch od A24 ide o pomerne rozšírený fenomén – dobrým príkladom je napríklad Homár (Lobster) alebo Zabitie posvätného jeleňa (The Killing of The Sacred Deer). Ide o svety, kde sa nielenže dejú zvláštne veci, ale ľudia na ne navyše reagujú úplne inak, ako by to divák očakával. V situáciách, keď by bežný človek prejavil búrlivé emócie, sú postavy na pohľad pokojné, dialógy sú úsporné a chýba im akákoľvek hlbšia emócia. Až na drobné výnimky to vyzerá, že sledujeme robotov bezducho recitujúcich scenár. Nejde o výčitku, skôr naopak – vďaka takejto atmosfére je film o niečo zaujímavejší a prekvapujúcejší. Na druhej strane to deju pridáva na rozvláčnosti, čo nie je pre každého pozitívom.

Divák má preto možnosť vychutnávať si dlhé statické zábery na rozľahlú islandskú prírodu, uprostred ktorej žije manželský pár Maria a Ingvar. Tým sa jedného dňa prihodí zvláštna vec – jednej z ich oviec sa narodí hybrid s ovčou hlavou a ľudským telom. Maria a Ingvar sa tým nedajú nijako vyviesť z miery a tvora začnú vychovávať ako svoje vlastné dieťa.

Tvora pomenujú Ada podľa ich zosnulej dcérky a tvária sa, že je všetko v poriadku. Jediný, kto na chvíľu prejaví triezvy pohľad na vec, je Ingvarov brat Pétur, ktorý na istý čas zostane s párom na farme. Ani jeho námietky, ktoré sú tiež celkom mierne, však netrvajú dlho. Čoskoro si malú Adu, ktorá síce nerozpráva, no všetkému rozumie, obľúbi. A tak si rodinka spokojne žije svoju idylku, nestarajúc sa o okolitý svet, ktorý je im na míle vzdialený.

Švédska ikona

Za zmienku určite stojí skvelý výkon švédskej herečky Noomi Rapace, ktorá vyniká azda v každom filme, v ktorom sa objaví. Možno vás prekvapí, že účinkuje vo filme, kde sa hovorí výlučne islandsky – Rapace je však multilingválna a okrem rodnej švédčiny a spomínanej islandčiny hovorí ešte anglicky, nórsky a dánsky, čo je vskutku obdivuhodné. V tomto filme ukázala, že ako skutočná herečka vie vyčarovať zázraky aj s minimom replík a s takmer výlučným dôrazom na atmosféru.

Ťažko povedať, na čo presne sa má divák počas sledovania filmu zamerať. Či na bizarnosť celej situácie, alebo na niečo hlbšie. Dej je totiž príliš jednoduchý, nevyskytujú sa v ňom takmer žiadne zápletky a keďže postavy zo svojho vnútra veľa neprezrádzajú, nevedno, čo je v príbehu to podstatné. Možno myšlienka, že rodič je ochotný urobiť čokoľvek, aby vyplnil prázdne miesto po strate dieťaťa, alebo že s ľuďmi, ktorí sú iní, máme zaobchádzať rovnako ako so všetkými ostatnými. V každom prípade vám Ada poskytne dostatok priestoru na to, aby ste sa nad tým mohli zamyslieť.

Vyvrcholenie snímky nie je ani príliš šokujúce, ani nudné – nesie sa v tom istom duchu ako jej zvyšok. Ada má svoje nedostatky a neocení ju každý, no na kvalitnom spracovaní si jej tvorcovia dali záležať a za výsledný produkt sa vôbec nemusia hanbiť.