Rozprávali sme sa o osobnej i spoločenskej povahe filmu, o rómskej identite a premýšľali sme aj o tom, ako o Rómoch uvažuje súčasná spoločnosť. Témou jedného z jej dvoch pripravovaných filmov sú rómske veštice a čarodejníctvo. Lacková momentálne hľadá do filmu protagonistov: „Ak si chcete dať vyveštiť, ozvite sa mi,“ vyzýva filmárka čitateľov Pravdy.
Môžem chápať film Ako som sa stala partizánkou aj ako aktivistické gesto?
Samozrejme, cítim sa ako aktivistka, no film nevznikal ako gesto umeleckého aktivizmu. Počas nakrúcania som prešla emancipačným procesom, na jeho konci som vyšla posilnená všetkým, čo som zistila. Považujem za veľmi dôležité zaujímať sa o svoju identitu a nachádzala som ju práve počas tejto filmovej cesty. Rovnako dôležitý je záujem o históriu, ktorá sa nás bezprostredne týka. Aj o samotnú rómsku históriu.
Rómovia mnohé storočia nezaznamenávali vlastnú históriu. Komunistickým režimom boli upozadení, opomínaní, nútení asimilovať sa. Ako sa to odráža v identite súčasného Róma?
Je to veľmi komplikované a som rada, že ste si to všimli. Akoby sa s nami v histórii nerátalo, čo je škoda. Rómska kultúra vplýva na kultúry krajín, kde Rómovia žijú, a obohacuje ich. Pekným príkladom je Španielsko a tanec flamenco. Málokto vie, že pochádza od Rómov. A takýchto momentov je v histórii mnoho. Nepočíta sa s nami a neviem, prečo je to tak.
Ako sú Rómovia vnímaní v našej novodobej histórii?
Na Rómov sa nahliada ako na obete vojny a rómsky holokaust je oproti židovskému upozadený, nie je mu venovaný dostatočný priestor. Kolektívna pamäť ho vytláča, popiera. Rovnako sa mlčí o tom, že Rómovia sa zapojili do odboja. Vyplýva to azda aj z toho, že po druhej svetovej vojne sa zmenilo v premýšľaní len málo. Diskriminácia a rasizmus pokračujú, nik s tým nič neurobil po vojne a nerobí ani dnes. V spoločnosti rezonujú názory ako pred vojnou a počas nej, čo považujem za mimoriadne nebezpečné. Keď sa po vojne začali Rómovia vyjadrovať o svojich tragických zážitkoch, nik im neveril.
Rovnako im neverili tvrdenia, že boli zapojení do protifašistického odboja. Počas komunizmu išlo predovšetkým o asimiláciu a nebolo prijateľné, aby sa Rómovia emancipovali. A preto o tom aj prestali rozprávať. Nebola vôľa vypočuť ich, na druhej strane je ťažké rozprávať o traume. Prišli často o celé rodiny, ako môj pradedo, ktorému gestapo zavraždilo manželku a deti vrátane najmladšieho dvojmesačného bábätka. Keď sa o tom pokúšal hovoriť, okamžite sa rozplakal, nedokázal opisovať tieto spomienky.
Vám jeho príbeh rozprávala babička pred spaním.
To bola forma, akou sa spomienky väčšinou zachovali. Niekedy až rozprávkovým spôsobom. Tak ako mi odovzdala príbeh prastarého otca moja starká a zachoval sa vďaka nej dodnes.
Vo filme konfrontujete rovesníkov s problematikou neonacizmu. Zdajú sa byť ľahostajní voči svojej identite. Považujete za dôležité mať rómske sebavedomie a rozvíjať ho?
Často sa stretávam s tým, že samotní Rómovia majú problematický vzťah k svojej identite, že sa za ňu hanbia, čo vyplýva zo spoločenského a z mediálneho obrazu o nás. V médiách sú exponované rómske osady, vyzdvihujú sa negatíva, konflikty. Keď je zlodej Róm, je to počuť, ak je inej národnosti, odrazu to možno opomenúť. Vytvára sa spoločenský nepriateľ, na ktorom si ľudia môžu uľaviť.
Tým však často politici a médiá len odpútavajú našu pozornosť od iných, závažnejších problémov. Na „rómskom probléme“ a jeho „riešení“ sa veľmi ľahko získavajú volebné hlasy. Vo filme som chcela ukázať strednú vrstvu, ktorá nie je v médiách zdôrazňovaná, a vnútro rómskej komunity. Takto totiž žije väčšina Rómov, len malé percento z nich žije v osadách a v zlých sociálnych podmienkach. No pozornosť je upriamená na nich.
Mnoho ľudí – čo zaznelo aj vo filme – ani nevie, že má rómsky pôvod. Súhlasíte?
Áno, stáva sa to. Neprikladajú tomu váhu alebo im to rodina zo strachu zamlčí. Aj mnoho známych osobností má rómske korene, no aby neboli odmietnutí, radšej to taja.
Šíria aktivity na rozvoj menšín vedomosť o rómskej kultúre aj mimo komunity? Fungujú ako posila rómskej identity?
Nejaké aktivity vyvíjané sú, no stále to nie je dostatočné. Potrebné je vzdelávať spoločnosť. Aktivity sú často smerované k Rómom, na spoločenské predsudky nedočiahnu. Často sa aj integrovaným Rómom stáva, že nemajú – ako príslušníci menšiny – rovnaké príležitosti vzdelávať sa ani pracovať. Je bežnou realitou, že rómske deti zaradia do osobitných škôl len preto, že sú Rómovia.
Čo vás pri nakrúcaní a investigatíve zarazilo najväčšmi?
Zaráža ma, že fakty, ktoré som vypátrala, boli v histórii zamlčané, ale aj to, ako málo pozornosti sa v školskej výučbe venuje Slovenskému národnému povstaniu. Predsa je to zásadný historický moment, vďaka ktorému sme sa dostali na stranu víťazov. Je hrozné predstaviť si, ako by naša história vyzerala, keby to tak nebolo. Bola by som veľmi rada, keby na moju iniciatívu vo filme nadviazali historici a premýšľam nad tým, že film by mohol slúžiť aj ako edukačná pomôcka v školách.
