Recenzia filmu Čiary: Listovať v meste

Jeden z protagonistov, ktorý nás mestom symbolicky sprevádza, je Danko. Rojko citlivý na symfónie spletitých krokov, asfaltu a hučiacich zmien je azda ich alteregom.

Bratislava šepká aj duní

Čiary nedávno získali tri ocenenia na festivale dokumentárnych filmov v Jihlave, vrátane ceny pre najlepší medzinárodný film a momentálne ich premietajú v našich kinách.

Už v Sliepkovej krátkometrážnom dokumente O sestre, krehkej momentke o dospievaní a sesterstve, badal bystrý divák zvedavé oko talentovanej filmárky citlivej na skryté odrazy sveta vo vnútri jej vnímavých protagonistov.

Nachádzam ju takú aj v Čiarach, no drží si väčší odstup ako v spomínanom krátkom filme. Fragmenty však vyberá umne, autorský koncept má pevne v rukách a film je živý. Javy sú artikulované jazykom estetizujúcim, no vo výsledku sú len také, aké ich vidíme – konštatujú banalitu a tézy. Neponúknu mi premýšľať o videnom.

Žiadny z motívov nevystupuje do popredia ani nepadá do potrebnej hĺbky. Podobne pristupuje ku kolektívnemu hrdinovi zrastenému s miestom Gianfranco Rosi vo filme Sacro Gra. Mozaika neviditeľnej talianskej spoločnosti sa u neho vynára na pozadí žitia obyvateľov rímskeho predmestia s bizarnými záľubami či túžbami.

Filmár sediac vo svojej pozorovateľni prebásňuje videné a presným zásahom pera kde-tu prepichne papier. Čiary sú uspokojivé v rovine pekných a citlivých obrázkov, defilujú však bez intelektuálneho vyrušenia. Azda to bol zámer.

V centre pozornosti je priestor a jeho eklektické betónové kompozície. Sliepková vyberá štyroch obyvateľov mesta: umelca, Petržalčanku, realitného makléra a kandidáta na starostu. Púšťajú ju do svojich príbytkov a čo-to poodhalia aj zo svojho vnútra.

Sliepková neanalyzuje, pozoruje, aby interpretovala subjektívne vnemy. Necháva zachytené plynule šepkať, hoci aj v kratučkých replikách. Sprostredkúva prchavé momentky, krátke rozhovory, ktoré sa z času na čas udejú každému (vo výťahu aj pri stánku s jedlom).

Mesto, kde žijem, tvorí moju identitu, vedome i nevedome ju určuje, ovplyvňuje, rytmizuje, prehlušuje, ohraničuje, znechucuje aj rozčarúva. V Čiarach toto všetko sublimuje.

Mesto sme aj my

Bratislava ako developerský raj, kde staré ustupuje novému. Artefakty postsocializmu symbolizujúce jeho nenaplnené túžby po zjednotenom a rovnom kolektíve nahrádza v urbanizme verejného priestoru postkapitalistický individualizmus.

Vtedy a teraz rezonuje aj v štyroch postavách, ktoré autorka úkosom sleduje v intímnych chvíľach i pri práci. Danko je rojko, neskrýva nostalgiu za minulým, zároveň sa otvára budúcemu, v zmenách nachádza trpkú krásu.

Blanka, dáma v stredných rokoch, sa uzatvára pred sklamaniami z lásky v samote svojho petržalského bytu. Útočisko nachádza v uniformnej, betónovej anonymite. Matúš kandiduje na starostu, chcel by žiť v meste, ktoré pestuje udržateľné hodnoty.

Bratislava sa mení pred očami. Rastie do svetlej, výkonnej, dravej budúcnosti, napĺňajúc heslá neoliberálnych politík, ale, paradoxne, kašle na tých, ktorí tu žijú svoje malé dni. Tých si v objatí mesta všíma Sliepková.

Čítajte viac Cenu za najlepší dokument na festivale v Jihlave získala Slovenka Sliepková

Verejný priestor živých sídlisk, ako si ho pamätáme z novovlnných filmov, najpríznačnejšie azda z Uhrovho Slnka v sieti, dnes, v roku 2021 zmeravel. Výdych a nádych mladej rodinky v tráve prehlušujú stavebné stroje, na chodníky tienia žeriavy a zaparkovať po príchode domov je len kolektívnou túžbou. Sliepková zbiera tieto fragmenty a spája ich do celistvého organizmu s citom.

V Čiarach možno listovať ako vo fotoknihe, je v nej osamelosť, sklamanie z lásky, z ambícií, dravosť kapitálu aj bezpečný priestor pre sny a nádeje. Temporytmus a hlas mesta ako imaginárnej filmovej bytosti zosobňuje aj priliehavá hudba Jonatána Pastirčáka.

Jednotlivé motívy majú jasnú štruktúru aj dynamiku, no keď sa uzavrú a obrázky ustrnú, zostane dojem ako po prelistovaní fotografickej knihy s pár poznámkami k fotografovaným objektom. Nie som ten flanér, ktorému hovoria Čiary z duše.