Recyklácia uplynulého roka
S istou štipkou nádeje som si v hlavnom vysielacom čase zapla Markízu, ktorá avizovala silvestrovský špeciál, moderovaný Adelou Vinczeovou. Bola som zvedavá, s čím prídu, no už po chvíľke som bola sklamaná. Adela je síce skvelá moderátorka, no relácia sa skladala predovšetkým z recyklovaného obsahu Markízy za rok 2021.
Preto som bola nútená pozrieť si zostrihy z rôznych relácií, akou je napríklad Superstar. Tú som naposledy videla možno aj pred desiatimi rokmi. Aj súčasní speváci sú, samozrejme, výborní, no mňa už omrzel ten neustále sa opakujúci formát.
Čítajte aj Televízny Silvester ukázal, s čím by sme mali vypiecť
Jeden moment ma však príjemne prekvapil – keď s hymnou „Kým vieš snívať“ vystúpili účastníci prvej série Superstar. Síce neboli všetci, no ja som ocenila možnosť vidieť ich po takom dlhom čase, a zaspomínať si na dobu, keď bola táto súťaž ešte niečím úplne novým a zaujímavým.
Taktiež som si spomenula na to, ako veľmi som držala palce Martine Šindlerovej, ktorá aj po toľkých rokoch stále vyzerá ako vystrihnutá z časopisu.
V tomto bode silvestrovského programu som si uvedomila, po čom tak veľmi túžim – po nostalgii. Nechcela som nič nové ani súčasné, ale niečo, čo mi pripomenie obdobie môjho detstva a dospievania.
Silvester je predsa len čas, kedy sa nepozeráme na to, čo bude, ale na to, čo bolo. Pripomíname si, čo sme zanechali za sebou, a to je práve tá najlepšia príležitosť zaspomínať si aj na mnohými zabudnuté udalosti.
Stiflerova máma zachránila večer
No nič, prepla som na JOJku, kde sa absolútne nič prekvapujúce nedialo – už x-tý rok po sebe tam išlo silvestrovské Inkognito. Tento formát nie je vôbec zlý, aj hostia sú zábavní, ale keď už to človek videl tisíckrát, je tým skôr otrávený. Zdá sa, akoby sa tvorcovia už ani nesnažili divákovi ponúknuť niečo osviežujúce, namiesto toho ho kŕmia tým istým stále dookola.
Prepla som teda na ďalší kanál. A tu sa stal zázrak – predsa len sa mi podarilo nájsť niečo skutočne nostalgické! Prci, prci, prcičky. Samozejme, je to úplne hlúpa komédia, ktorá by dnes za žiadnych okolností nemohla vzniknúť. Je plná nechutností, mizogýnie, homofóbie a iných neprípustností, s ktorými ja ako moderný človek absolútne nesúhlasím. Napriek tomu všetkému je to také moje „guilty pleasure“ (previnilé potešenie).
Doba, v ktorej táto filmová séria vznikla, mi pripadá ako oveľa jednoduchšia oproti tej dnešnej. Chýbajú mi časy nadrozmerného oblečenia, ktoré vôbec nevyzeralo tak vkusne, ako to dnešné, obrovské počítače so slabým výkonom, postupné zoznamovanie sa s čarom internetu či staré dobré stereotypy americkej strednej školy.
Prcičky sa skončili presne o polnoci, a tak ma z pripútania k televíznej obrazovke vytrhli ohňostroje a petardy mojich nie príliš uvedomelých susedov. Musela som preto na chvíľu odbehnúť za našimi trasúcimi sa psami a trochu ich upokojiť.
A keď som sa vrátila späť k telke a teplému kakau, čakalo ma ďalšie príjemné prekvapenie – Mr. Bean! Toho som veru nevidela roky! S nadšením som si ľahla do postele a sledovala groteskné situácie, s ktorými si pán Fazuľka radil po svojom.
Takýto jednoduchý situačný humor je zárukou úspechu u kohokoľvek. Nie je urážlivý ani trápny a dokonca nepotrebuje ani slová, aby diváka rozosmial.
Zo silvestrovského večera stráveného pri televízii som si napokon odniesla presvedčenie, že zabaviť diváka nemusí byť náročné. Myslím si, že najlepšou cestou je oprášiť staré formáty a možno ich trochu prispôsobiť dnešnej dobe, dať im čerstvý nádych. K tomu zopár nenáročných filmových klasík, ktoré možno sú prihlúple, ale zasmeje sa na nich každý – a o zábavu máte postarané!
