Oscar ako dôvod na nádej
Poitierov oscarový triumf si vzali k srdcu – ako jeden z iniciačných momentov zmeny v americkej spoločnosti – státisíce Afroameričanov, Afroameričaniek aj príslušníkov ďalších kultúrnych menšín. Rasová diskriminácia bola síce zo zákonov vyškrtnutá, v roku 1964 vošiel do platnosti dôležitý zákon o občianskych právach, ktorý mal menšiny chrániť, rasizmus však zo spoločnosti nezmizol. Aj napriek tomu bol v roku 1967 Poitier najobsadzovanejším hollywoodskym hercom (akejkoľvek farby pleti). Väčšinou bol však vo filmoch jediným účinkujúcim černochom. Už o rok neskôr si o čosi sebavedomejší Afroameričania spievali text slávnej skladby Jamesa Browna Say it Loud: „Povedz to nahlas. Som čierny a som na to hrdý.“
Poitier sa stal „prvým“, no sám sa s tým celkom nestotožňoval. Nedovoľoval, aby jeho identitu a život ovplyvňovala rasa. „Človek je omnoho viac ako farba pleti, nikdy som si rasizmus nepripúšťal ako veľkú otázku. Rasizmus je hrozný, ale život má aj iné aspekty,“ povedal v rozhovore s novinárkou Oprah Winfreyovou. Pre ňu samotnú predstavoval Poitier naplnený ideál toho, ako by mohla spoločnosť vnímať ľudí s inou farbou pokožky.
"Premýšľam o sebe ako o mužovi, ty o sebe premýšľaš ako o čiernom mužovi, v tom je hlavný rozdiel,“ povie ako mladík zamilovaný do belošky vo filme Hádaj, kto príde na večeru svojmu filmovému otcovi. S touto replikou sa stotožňoval aj v súkromí. Spoločenskú zmenu nevynúti ani pozitívny rasizmus, silné hnutia, ani hlasný nárek. Zmena je pomalá a vyžaduje scitlivovanie, empatiu a múdrosť. V tom bol a stále je Sidney Poitier hodný nasledovania.
Symbolom proti svojej vôli
„K tomuto momentu viedla dlhá cesta,“ povedal herec pri preberaní Oscara a, samozrejme, mal na mysli vznik filmu Poľná ľalia. Jeho úvodná veta však presne pomenúva cestu afroamerickej komunity k zrovnoprávneniu, hoci len v Hollywoode. Ešte tridsať rokov pred spomínaným Poitierovým úspechom sa tu podieľali príslušníci menšín na filmovej produkcii len ako pomocné či okrajové profesie, herecké obsadenie patrilo – a stále väčšinou aj patrí – šťastnejšie narodeným bielym. Kto hollywoodske a oscarové kauzy sleduje, vie, že si reputáciu všemožne naprávajú. Oproti bielej oscarovej väčšine však tvoria iné etniká zanedbateľné počty, nedosahujú ani desať percent dosiaľ ocenených.
Druhú nomináciu na Oscara získal Sidney Poitier za účinkovanie v detektívke zasadenej do prostredia amerického juhu V žiare noci (1967). Prirodzene, vzájomné trenie medzi hlavnými postavami ťažilo z rasových predsudkov voči afroamerickému vyšetrovateľovi.
Herectvu sa Poitier venoval neuveriteľných 50 rokov. „Bol som najúspešnejším černošským hercom v histórii krajiny,“ spomínal Poitier na vrchol kariéry, ktorý prišiel po oscarovom úspechu. „Nemal som pod kontrolou, aké filmy mi ponúknu, no mal som absolútnu kontrolu nad filmami, ktoré budem robiť. Mal som silu povedať nie, to neurobím. Robil som to tak od začiatku. V tom čase bol Hollywood miestom, kde dovtedy nevznikli filmy ako Pánu učiteľovi, s láskou (1967), Útek v reťaziach (1958), V žiare noci (1967) alebo Hádaj, kto príde na večeru (1967). Nič podobné. Filmy, ktoré som robil, neboli určené len pre černochov, ale aj pre väčšinového diváka. Točili ich bieli filmári, s ktorými som sa názorovo zhodoval. A rozhodli sa nakrútiť filmy, ktoré oznamovali publiku správu o hroznej povahe rasizmu,“ zhrnul herec v jednom z rozhovorov.
