Čím sa líšia dve zdanlivo rovnaké rodiny Šťastných? Bude to dojímavé, keďže ide o výmenu dieťaťa?
Nie, ide o komický seriál, aj keď o dojímavé chvíle tiež nebude núdza. Dve rodiny Šťastných sa líšia najmä životnou úrovňou – jedna je bohatá, druhá chudobná. Tvorcovia vyhrotili situáciu tým, že sa po šestnástich rokoch zistí zámena ich synov v pôrodnici a s tou sa budú musieť obe rodiny popasovať. Sú veľmi odlišné, majú iné zvyky, chlapci prešli rôznou výchovou, takže sa budú predovšetkým obrusovať hrany.
V akom prostredí sa seriál rodil? Bude to príbeh z paneláka?
Práve naopak. Bolo to pre nás všetkých mimoriadne príjemné nakrúcanie, lebo seriál nevznikal v klasických ateliéroch, ale na konkrétnych krásnych miestach. Napríklad v kaštieli Dezasse v Jaslovských Bohuniciach alebo v Zámku Šimák v Pezinku.
Pohybovať sa v takýchto vznešených priestoroch bolo inšpirujúce, a tak som sa aj ja cítila počas nakrúcania výnimočne. Hrám matku syna z bohatej rodiny, bola som teda vždy krásne upravená. Až som sa chvíľami cítila v týchto estetických kulisách ako majiteľka. A tak som sa mohla popri práci na chvíľu zasnívať.
Mali ste aj tomu primerané kostýmy?
Samozrejme! Vyberali ich šikovné mladé kostýmové výtvarníčky, s ktorými som už mala skúsenosti. Je príjemné pracovať s ľuďmi, ktorí poznajú môj vkus. Niekedy sme sa aj smiali, keď som prišla na nakrúcanie, že som už vlastne v kostýme.
Natoľko sa môj štýl a ich kostýmy podobali. Úprimne sme sa tešili z toho, ako si rozumieme a ako vieme spoločne nájsť veci, ktoré sa nám páčia: kostým musí byť pre herca niečo ako druhá koža. Rovnako to bolo so šikovnými umeleckými maskérkami. S nimi herec tiež prichádza do veľmi úzkeho kontaktu, a tak vždy žartujem, že sa oplatí byť s nimi zadobre.
Už sa vám stalo, že ste sa v nejakom kostýme necítili dobre a že to ovplyvnilo váš výkon?
Asi som mala v živote šťastie na talentované kostýmové výtvarníčky, takže som bola väčšinou viac než spokojná. Pamätám si možno len na jedno predstavenie na VŠMU, keď sme hrali v ťažkých vlnených kabátoch, čo bolo, najmä v letných mesiacoch, náročné.
A našej kolegyni dala scénická výtvarníčka aj mohérový pulóvrik, takže sme mali po predstavení tie mohérové chĺpky úplne všade. Vtedy som si uvedomila, že nie vždy sa estetický a umelecký zámer spájajú aj s praktickosťou.
V príbehu Šťastní verzus Šťastní ste mamou šestnásťročného chlapca, nezdali ste sa sama sebe mladá na takú úlohu?
Nie. Veď mám 45 rokov, takže nie. Keď bola moja mama v takom veku, mala som už dvadsaťtri rokov. Doba sa síce odvtedy trochu zmenila, a tak nie je nezvyčajné, že majú moje rovesníčky mladšie deti. Aj môj syn bude mať teraz len 9 rokov! Čiže napriek tomu, že nemám skúsenosť so šestnásťročným synom, vek už na to isto mám.
Kedy sa v seriáli príde na to, že deti sú vymenené? Vzťah rodín je po odhalení zámeny napätý, alebo sú k sebe milí?
Musia sa stretnúť a skúsiť situáciu spoločne riešiť. Keďže sami celkom nevedia, ako na to, vyrieši to za nich osud, a nejaký čas musia žiť v jednom dome. Situácia ich teda prinúti hľadať riešenia, nájsť spôsob, ako budú fungovať a vzájomne obrusovať hrany. Je to veľmi zaujímavé.
Seriál vznikol podľa úspešnej ruskej predlohy, v ktorej sa rodiny volajú Ivanovovci. Menilo sa, okrem mena, aj niečo iné? Museli ste poslovenčovať?
Určite sa sčasti menili reálie a aj temperament ruských charakterov. Slovenská verzia je možno o čosi miernejšia, ale o vypäté situácie nebude núdza. Keď sa robí remake seriálu, tak sa tvorcovia snažia priblížiť čo najviac originálu.
Foto: Markíza
A keďže ten náš je mimoriadne úspešný, tak bolo prirodzene naším cieľom priblížiť sa mu. Na nakrúcaní sme mali dokonca aj funkciu show runnera, ktorý dohliadal na naše výkony.
Je dôležité aj v živote, z akej rodiny človek pochádza? Ako ste to mali vy? Narodili ste sa pod šťastnou hviezdou? Čo vám dala vaša rodina?
Myslím si, že pôvod v mnohom predurčuje osud človeka. Veľmi zásadne predurčuje napríklad to, aké človek získa vzdelanie – a to je východiskový bod jeho života. Žiaľ, veľmi dôležité je v dnešnej dobe aj materiálne zázemie, ktoré priamo úmerne ovplyvňuje úroveň možného vzdelania.
Štúdium na najlepších školách je často drahé. Samozrejme, nájdu sa aj výnimky, je tu vždy možnosť štipendia, ale v princípe musí byť pri tom vždy rodina nápomocná. Rovnako ako pri získavaní všeobecného rozhľadu, ktorý dáva človeku prirodzené povedomie o svete a jeho možnostiach.
Určite je dôležité, ak rodičia dieťa upozornia na knižky, ktoré by mohlo prečítať, poskytnú mu napríklad základné hudobné vzdelanie, umožnia mu športovať, cestovať, chodiť do galérií či divadiel. Tieto aktivity možno nie vždy súvisia s materiálnymi podmienkami, do veľkej miery záleží aj na tom, nakoľko sú rodičia osvietení.
Podľa mňa je dôležité, aby deti spoznali a skúsili všetko. Potom si už samy vyberú, čomu sa chcú venovať. Aj ja sa snažím otvárať okná do sveta mojim deťom, nech nazrú a rozhodnú sa, cez ktoré sa chcú naň dívať.
Študovali ste na francúzskom gymnáziu – tiež vám v tom pomohla rodina?
Zásadnú úlohu zohrala moja mama, ktorá za mňa rozhodla, že pôjdem na prijímačky. Som jej za to vďačná, lebo mi tak otvorila dvere do frankofónneho sveta, ktorý mi zostal natrvalo veľmi blízky.
Okrem toho mi to umožnilo aj stráviť rok štúdia na najlepšom parížskom konzervatóriu (u nich je táto inštitúcia rovná našej vysokej škole), čo mi nesmierne rozšírilo obzor a poskytlo mnohé inšpiračné zdroje do budúcnosti: v štúdiu, v práci, ale aj v bežnom živote, napríklad v obliekaní či pri výbere kníh a filmov. Vďaka jazyku sa môžem orientovať v celom frankofónnom svete, ktorý je oveľa väčší než len Francúzsko samotné.
Na konzervatóriu vraj herectvo učili režiséri. A kto učil režisérov?
Áno, v čase, keď som tam študovala ja, sa režiséri prirodzene generovali z radov hercov. Teraz sa to už aj tam mení. Už existuje tiež samostatné štúdium réžie, ale tradícia, že každý režisér začína ako herec, tam prežíva dodnes. Ja som nesmierne ocenila, aké škola pripravila podmienky ľuďom, ktorí si to chceli vyskúšať a prešli konkurzným konaním.
Dostali k dispozícii plne vybavený divadelný priestor, herecký súbor (väčšinou z radov študentov) a finančný obnos, aby sa mohli realizovať. Moja spolužiačka Chloé Dabertová, s ktorou som mala možnosť spolupracovať, sa za posledné roky vypracovala na uznávanú umelkyňu a zároveň sa stala riaditeľkou veľkého regionálneho divadla v Remeši.
Vy ste tiež režírovali hru Niekto zaklopal, ale viac ste sa k réžii nevrátili. Akú skúsenosť ste získali?
Ja mám veľmi rada výzvy a toto bola jedna z nich. Vždy som svojich talentovaných kolegov sledovala zobďaleč a túžila si túto rolu vyskúšať. Zostala som príjemne prekvapená, ako sa mi to páčilo, ale musela som uznať, že je to zároveň nesmierne psychicky a časovo náročné a že osobne si to len ťažko môžem dopriať. Najmä pri deťoch, ktoré som sa rozhodla mať.
Režisér sa mesiace pripravuje, vyberá hru, asistuje pri preklade, prípadne ju potom upravuje, komunikuje nielen s hercami, ale s celým prípravným tímom a výkonnými zložkami, potom minimálne šesť týždňov skúša a popri tom sa už zväčša musí pripravovať aj na nový projekt. Je to krásna, ale pohlcujúca práca.
Neskôr som začala produkovať, to ma bavilo v čomsi ešte viac, hoci je tam riziko, že prídete o vlastné úspory. No od začiatku pandémie som sa, zatiaľ k tejto aktivite nevrátila. Človek si nemôže v dnešnej dobe nič naplánovať. Ale verím, že sa k produkovaniu vrátim, keď budú na to lepšie podmienky.
Nemáte tendenciu, keď vás niekto režíruje, hovoriť mu do toho?
To by som si nedovolila. Samozrejme, môžem povedať nejakú bežnú pripomienku, ale inak nie. Myslím si, že každý z režisérov je na toto citlivý. Je to trošku ako v živote. Darmo budete niekomu vysvetľovať, nerob to, to nie je správna cesta – tú svoju si musí prejsť každý sám. Režisér musí mať vlastnú predstavu a ísť podľa nej, to je jeho úloha.
Je známe, že veľa čítate, rada recitujete, máte vraj veľkú knižnicu a knihy dokonca v spálni…
Áno. Niekedy zo žartu hovorím, že skončím ako Kornel Földvári, ktorý mal toľko kníh, že sa jeho knižnica stala stálou expozíciou v SNG. Ten projekt inicioval kedysi spisovateľ a filmár Peter Krištúfek, a ja som rada, ze sa to vďaka vedeniu galérie podarilo.
Foto: Mayo Hirc
S Kornelom Földvárim ste sa aj poznali?
Poznali sme sa vďaka už spomenutému Petrovi Krištúfkovi, ale tiež vďaka legendárnym Kremnickým gagom, kam sme obaja pravidelne zavítali. Bol to nesmierne vtipný, múdry, ale najmä priateľský človek. Rovnako ako Tomáš Janovic, stretnutie s týmito pánmi bolo vždy veľmi povznášajúce.
A čo ste práve čítali?
Zo slovenských autorov napríklad O príjemných pocitoch od Evy Maliti Fraňovej, Táto izba sa nedá zjesť od Nicol Hochholzerovej, či najnovšiu Ballovu prózu Medzi ruinami. Z českých autorov mám rada mnohých, v súčasnosti napríklad Alenu Mornštajnovú, Kateřinu Tučkovú či Petru Soukupovú.
Otázka vyznie banálne, ale – ako to stíhate? Veľa aktivít a tri malé deti?
Ja mám pocit, že nestíham, ale ďakujem za takto formulovanú otázku. Našťastie, mám obrovskú podporu rodiny. Vďaka tomu si môžem dovoliť napríklad luxus čítania kníh. Žijem v noci, hodiny spánku mi chýbajú, ale som klasický prototyp sovy. Keď celá rodina zaspí a ja mám už všetko upratané, vtedy prichádza môj čas!
Vezmem knižku a minimálne jednu kapitolu si prečítam. Alebo si prečítam aspoň báseň na dobrú noc, aby som nešla spať s hlavou, v ktorej sa preháňajú len myšlienky na ďalší deň. Rada sa upokojím myšlienkou na niečo z toho "iného sveta“ a možno aj vďaka tomu sa mi často snívajú krásne, hoci občas bláznivé sny. Viete, ak sa hovorí, že od Lucie do Vianoc každá noc má svoju moc, tak ja som klasická Lucia. Človek noci.
Máte dvoch bratov – koľko majú vaši rodičia už vnúčat? Vaša mama Mária Hurajová bola generálnou riaditeľkou Burzy cenných papierov v Bratislave. Aká je babička?
Keď bola mama na vrchole kariéry, veľmi chcela vnúčatá. Dnes sme vďační za to, že sa im chce a stíha venovať, pretože za posledných osem rokov je nás o sedem viac. Mama sa kvôli nám obracia nielen v kuchyni, stále niečo vyvára, učí deti hrať na klavíri, učí ich spievať, alebo ich vozí na krúžky, takže prirodzene prešla do úlohy babičky na vrchole svojich možností.
Foto: Markíza
Pomáha vám širšia rodina v období pandémie?
My ako rodina držíme spolu a v takýchto krízových situáciách si to človek ešte viac uvedomí. Keď sme sa nemohli stretávať s priateľmi, bolo pre mňa veľmi dôležité, že ako rodina sme sa neustále kontaktovali, že sme sa po uvoľnení opatrení videli v záhrade či v prírode. Len sme sa ešte utvrdili v tom, že rodinné vzťahy sú najdôležitejšie.
V to leto prenajali rodičia krásny dom medzi Krupinou a Veľkým Krtíšom, kde sme mohli byť spolu. Aj vďaka tomu som spoznala kus Slovenska, ktorý som dovtedy nenavštívila a do ktorého by som sa inak možno ani nedostala. Konečne som navštívila spolu s deťmi hrad Modrý Kameň, kde sídli aj Múzeum bábok. To ma veľmi potešilo, lebo pochádzam z bábkarského prostredia.
Azda sa už situácia zlepší a život bude normálny. Aké máte plány v novom roku?
Snívam stále o cestovaní. Keď vypukla pandémia, bola som v Brazílii. Vrátila som sa nadšená z nových cestovateľských zážitkov, no práve vtedy sa svet zavrel, zastavil sa. Zo Schwechatu prestali lietať lietadlá, čo bolo predtým nepredstaviteľné. Nechcem sa vyhnúť tejto téme, ale nechcem sa ani zbytočne venovať pandémii, no vtedy som priam fyzicky cítila, že sa tie dvere doslova zatvárajú.
Hoci dnes sa už opäť všeličo vrátilo do pôvodných koľají, myslím si, že už to nikdy nebude také, ako bývalo. Nebude také jednoduché a bezstarostné najmä cestovanie. Okrem iných vecí budeme musieť mať pri sebe aj Covid pass či iné nezvyčajné náležitosti. Sme v transformácii, každý potichučky čaká, čo príde, a dúfa, že to nebude horšie. Z duchovného hľadiska v tom ale vidím istý prínos – asi už bolo treba pozastaviť sa a vrátiť sa tak trochu do seba.
Varujú nás, že všetko bude veľmi drahé, najmä energie. Bojíte sa aj takejto hrozby? Čo robiť?
Mám z toho strach, ale neviem si predstaviť, ako by to mohol jednotlivec ovplyvniť. Finančná opatrnosť je v tejto chvíli určite na mieste, ale zdravie zostáva stále najdôležitejšie. Asi každý by sa mal snažiť v tejto chvíli narábať s peniazmi čo najzodpovednejšie, ale nezabúdať pri tom ani na ľudí, ktorí sú vo väčšej núdzi, lebo to aj jednotlivec ovplyvniť vie.
Vráťme sa k príbehu seriálu Šťastní verzus Šťastní. Jedni sú bohatí, druhí chudobní. Kto z príbehu dopadne lepšie?
Ťažko povedať. Ukáže sa však, že ľudia, ktorí by si inak k sebe asi nikdy nehľadali cestu, sú zrazu nútení nájsť ju. A to je zásadná skúška pre obe rodiny. Ľudia by asi nikdy nemali mať predsudky, lebo nevieme, čo nás v živote stretne a čo prekvapí. V tom je zároveň naše veľké emočné bohatstvo, možno dôležitejšie než to materiálne.
Lucia Hurajová
Narodila sa 16. júla 1976 v Bratislave. Študovala herectvo na Vysokej škole múzických umení v Bratislave (v ročníku Božidary Turzonovovej). Absolvovala aj ročnú stáž na prestížnom parížskom konzervatóriu, neskôr doktorandské štúdium v odbore divadelná veda. Začala hrať v Túlavom divadle, postupne však účinkovala na rôznych divadelných javiskách, vo filmoch, televíznych seriáloch, v rozhlase aj v dabingu. Režírovala hru Niekto zaklopal. Ako známa recitátorka a milovníčka literatúry spolupracuje s projektmi Ars poetica či Noc literatúry. V novom seriáli Šťastní vs. Šťastní, ktorý mal premiéru 12. januára na Markíze, hrá matku syna, ktorého jej vymenili v pôrodnici.
