Foto: RTVS
Vo filme Jozef Mak ste stvárnili Julu – dobrosrdečnú, skromnú a pracovitú ženu, ktorú si Jozef neskôr vezme. Ako túto postavu vnímate? Je niečo, čo vás spája? Prečo si myslíte, že s ňou Jozef nebol schopný komunikovať?
Jula je v mojich očiach nekonečná dobráčka. A to mi je na nej veľmi sympatické. Uprednostňuje ostatných pred sebou, to sa nevidí často. Je to však nebezpečná vlastnosť. Ľudia ju potom môžu zneužívať, čo sa v jej prípade nakoniec aj stalo.
Zároveň práve to na nej Jozef nevedel strpieť – úslužnosť a čistotu. Možno práve preto s ňou ani nevedel komunikovať, lebo on čistý nebol, práve naopak. Čo nás s Julou spája, je asi istá jednoduchosť a úprimnosť.
Čím vás adaptácia románu Jozefa Cígera-Hronského oslovila? Čím je podľa vás výnimočná? Zahrali by ste si aj v inom filme na motívy nejakej slovenskej klasiky?
Úprimne, slovenská klasika nie je niečo, čo by som vyhľadávala. Hoci čítam rada, práve k tomuto žánru som si nikdy nenašla cestu. Keď ma ale obsadili, donútila som sa prečítať si aj pôvodné dielo od Cígera-Hronského. Bola to pekná „depka“, musím uznať, že náš scenár je akosi nežnejší. Aj vzťah Jozefa s Julou je vo filme krajší, ako ho autor pôvodne napísal. V knihe ju Jozef vôbec nemal rád!
Foto: RTVS
Ale hralo sa to dobre, mám veľmi rada prostredie dediny, drevených chalúp, tie nízke dvere, malé okienka, potôčiky, tri spodnice pod sukňami a zapletané vrkoče! Už keď sme s Judit Bárdos nakrúcali film Piargy v martinskom skanzene, som sa do slovenskej dediny zaľúbila, takže pokojne aj nabudúce.
V poslednej časti výpravného seriálu o Márii Terézii ste stvárnili Izabelu Parmskú, prvú manželku Jozefa II. Ako by ste ju opísali? Aké to bolo stvárniť ženu s takým náročným osudom? Myslíte si, že je dôležité, aby boli v historických filmoch zobrazované aj vzťahy, ktoré v tej dobe neboli akceptované?
Izabela bola asi najnáročnejšia postava, akú som doteraz mala možnosť stvárniť. Takže to bola herecká výzva, ktorej som sa chopila všetkými desiatimi. Jej život bol prinajmenšom inšpiratívny. Okrem toho, že v mladom veku prišla o rodičov a vydala sa v mene mieru za neznámeho muža, bola veľmi vzdelaná a dokonca mala aj umelecké ambície. Počas krátkeho manželstva prešla dvomi potratmi a dvomi pôrodmi a zomrela veľmi mladá, iba po dvoch rokoch spolužitia s Jozefom. Obdivujem ju. Aj za tú odvahu mať tajný vzťah s jeho sestrou.
Vtedy sa to nemohlo, v podstate riskovala život. Ale bez nej aj tak žiť nechcela, takže to bolo jedno. Áno, určite to dôležité je, naša história je toho plná, nie je to len vecou súčasnosti. Také vzťahy boli odjakživa, iba sa o tom toľko nehovorilo, respektíve nepísalo, keďže to bolo zakázané. Čo je do istej miery stále, hoci sme v 21. storočí.
V seriáli Priznanie ste tiež stvárnili postavu v lesbickom vzťahu, čo vyvolalo nevôľu istého predstaviteľa cirkvi. Čo vy na to?
Na margo vyjadrenia pána biskupa: veľmi sa teším, že sa o týchto témach hovorí a že sa o tom nakrúcajú seriály. Tínedžeri, ktorých pán biskup označil za „deti, pre ktoré, keď to uvidia, to môže byť devastačné“, sa podľa mňa skôr tešia, že sa o tom konečne môžu normálne baviť doma alebo s kamošmi, keď už to ide aj v telke. Že nie sú divní, že sa z toho už nerobí tabu. Som hrdá na to, že hrám v dielach, ktoré sú pre Slovensko prelomové.
Foto: RTVS
Ešte sa vrátim k Márii Terézii. Boli pre vás historické kostýmy skôr otravou alebo vás bavilo mať ich na sebe? Ako dlho trvalo obliekanie šiat a celková úprava vzhľadu?
Boli nádherné. Ja sa vždy zo všetkého najviac teším práve na kostýmy! Minule som od pána Kocmana zistila, že tie najväčšie šaty, čo som mala na sebe, vážili 15 kilogramov a široké boli vyše meter a pol. Obliekala som sa na etapy, striedala to s maskovaním, dokopy to trvalo hodinku a pol až dve. Po celom dni v nich ma bolelo celé telo, mala som otlačené boky z krinolíny, niekedy dokonca až modriny.
Musela som si dobre rozmyslieť, kedy ísť na záchod, lebo to nebolo práve najjednoduchšie – operácia na dobrých 20 minút, nájsť najbližší záchod a naskladať sa s tými metrami látky do malinkej WC kabínky. Keď som dotočila, vždy bolo úľavou dať si na seba obyčajné šaty. Boli prekvapujúco ľahké.
Foto: Archív Jany Kvantikovej
Počas svojej kariéry ste si vyskúšali pomerne dosť žánrov. Hrali ste v študentskom filme Orfeova pieseň, ktorý hraničil až s hororom, v dramatickom seriáli Červené pásky, vo fantasy seriáli Slovania, v komédii Špunti na vode či v už spomínanom Jozefovi Makovi a Márii Terézii. Je niečo, čo by ste si ešte rada vyskúšali? Ktorý žáner je vám najbližší, a ktorému by ste sa, naopak, radšej v budúcnosti vyhli?
Akčák som ešte netočila! Ale neviem, či by som sa do nejakého hodila. Mne sú bližšie tie dramatické postavy. A komédie sú mi síce trochu cudzie, ale rada by som aj tomu prišla v budúcnosti na chuť. Česi to vedia robiť, ja si neprídem taká vtipná, možno iba smiešna (smiech).
Myslíte si, že Česi vedia robiť komédie lepšie? V čom je ich kúzlo?
To je ich nátura, sú vtipnejší, my sme takí zadumaní. Ale je to aj štýlom herectva. Také s „nadsázkou“, to ja veľmi neviem. Ani mi to nie je blízke, ale rada si také pozriem. Všetka česť! Robiť humor je ťažké.
Účinkujete radšej vo filmoch alebo v seriáloch? Lákajú vás aj divadelné dosky?
Jednoznačne film. Film je láska. Seriály sú fajn, ale u nás sa zatiaľ nerobia také netflixové, iba televízne. Takže na to si ešte počkám. Na seriáloch je ale fajn, že sa postava v čase vyvíja a jej línia ide dlhší čas pomedzi ostatné postavy, prechádza premenami a ak je seriál dobrý, vybuduje u diváka návyk a chce vidieť ďalší diel.
Čo sa divadla týka, zatiaľ som nemala okrem školy možnosť reálne hrať divadlo, a aj tam sme hrali iba na polročných a koncoročných skúškach pred rodičmi a spolužiakmi zo školy, takže to veľmi nerátam. Viem ale, že som sa tam necítila tak komfortne ako pred kamerou. Je to úplne iný typ hrania. Diváci sú ďaleko a potrebujú vidieť, počuť a rozumieť tomu, čo sa deje. Pred kamerou je všetko inak. Veľa času zaberie len zapamätať si „technický scenár“ – kde koho ktorá kamera berie.
Stačí pár centimetrov a už si zakryjem kolegu. Nič sa nedeje kontinuálne, treba rýchlo reagovať a v rámci dňa striedať emócie ako na povel. Nikdy sa nejde na prvú, zábery sa opakujú, až kým to nie je po všetkých stránkach dobré. Mne sa na kamerovom herectve najviac páči to, ako sa cez oči dá zahrať čokoľvek.
Myslíte si, že máme potenciál v blízkom čase zaujať väčších producentov (ako napr. spomínaný Netflix), aby u nás natočili niečo s medzinárodným dosahom? V súčasnosti je dosť populárne zviditeľňovanie folklóru rôznych krajín – minulý rok vznikol napríklad zaujímavý horor z Thajska, ktorý poslali aj bojovať o Oscara. Mohla by zahraničných tvorcov prilákať naša história, mytológia a folklór?
Bola by som neskutočne rada, keby to tak bolo. Či by ich náš folklór zaujal, to neviem povedať, aj keď slovanská mytológia je podľa mňa prinajmenošm zaujímavá, čo sme sa snažili (neviem či úspešne) prednedávnom ukázať aj seriálom Slovania. Ale ak by tu boli dobré podmienky pre zahraničných filmárov a chodievali by sem pravidelne, bola by to win-win situácia.
Foto: Archív Jany Kvantikovej
Slovensko je pre zahraničie lacné a s peniazmi, ktoré by tu zahraniční filmári nechali, by sa dalo dobre naložiť. Okrem iného, som si istá, že by to zdvihlo aj kvalitu našej domácej tvorby. Inšpirovať sa zahraničnými tvorcami a spolupracovať s nimi je podľa mňa dobrá cesta.
Ale to sú len moje domnienky a úprimné priania. Na druhej strane neviem, či máme na Slovensku také vybavenie, priestory a techniku. Ľudí možno aj áno, ale zrejme málo. Každopádne by bolo super, ak by sa sem zahraniční filmári radi pravidelne vracali.
Čo sa seriálovej a filmovej tvorby na Slovensku týka, mala by podľa vás byť rozmanitejšia? Aj čo sa reprezentácie týka – napríklad obsadzovanie Rómov či príslušníkov iných menšín, subkultúr a podobne? Mohli by sme sa aj takýmto spôsobom priblížiť k zahraničnému štandardu?
Úprimne, nikdy som nad tým takto nerozmýšľala, ale samozrejme, prečo nie. Myslím si, že sa máme ešte veľa čo učiť. Podľa súčasného trendu mám pocit, že tunajších ľudí zaujímajú len nemocnice, kriminálky a vzťahovky. Ale seriály sa dajú robiť aj o inom.
Teraz je napríklad v seriáli Priznanie hlavná postava Sýrčanka. Rieši sa v ňom aj rasizmus a iné chúlostivé témy. Konečne. A som rada. Priznám sa, že našu televíziu už vôbec nesledujem. Nové projekty, čo tu vznikajú, pozerám z archívu, ale málokedy ma zaujmú natoľko, aby som si pozrela celý diel.
Nedá sa to porovnať so zahraničnou tvorbou. Ale sú aj dobré pokusy. Verím, že ich bude postupne pribúdať. Chce to len čas. A potom natočíme aj nejaký ten Netflix.
Spomínali ste, že pracujete v kaviarni. Baví vás to? A máte na to vôbec pri toľkých úlohách čas?
Kaviareň je moje spojenie s normálnym svetom. Ak by som mala byť dvadsaťštyri hodín denne sedem dní v týždni s hercami alebo filmármi, asi by som sa zbláznila. Potrebujem vidieť aj iný svet. Pracujem v kaviarni u kamaráta už niekoľko rokov, jeho mama tam pečie zákusky a mne je cťou tam byť, je to také úprimné a obyčajné.
Veľmi rada sa hrám s kávovarom, robím latté art, v rukách nosím čo najviac tanierov a kecám so zákazníkmi. Je to únik – nie z reality, ale do nej. Okrem toho filmárska robota nie je každý deň a nájom treba platiť.
Stane sa vám občas v kaviarni, že niekoho prekvapí, že ho obsluhujete? Stretávate takto fanúšikov?
Jasné, občas ma odhalia. Potom sa tešia a mňa to teší tiež. Sú aj štamgasti, ktorí chodia pravidelne, a vždy prehodíme nejaké slovíčko.
Vo voľnom čase sa venujete vyrábaniu šitých produktov. Čo vás k tomu priviedlo?
Pravdupovediac ma k tomu priviedla úplná náhoda. Známa môjho kamaráta robila šijacie kurzy v Starej tržnici a na mňa to vyskočilo na sociálnej sieti ako udalosť, o ktorú by som mohla mať záujem. Zhodou okolností som toho kamaráta na ďalší deň stretla a pýtala som sa, či tam ide. Povedala som si, že si požičiam stroj od mamy a pôjdem aj ja! On síce neprišiel, ale ja odvtedy šijem.
Je to krásne umenie. Vyrobiť niečo vlastnými rukami je zázrak. Začalo ma to tak veľmi baviť, že som sa rozhodla spraviť si živnosť a predávať výrobky pod vlastnou značkou. Najprv som šila rôzne kúsky oblečenia, teraz však šijem skôr len ľadvinky a ruksaky. Je to výzva! Nad dobým ruksakom je takých šesť hodín detailnej roboty. A ešte musí byť aj pevný.
Vraj píšete poéziu. Aj ju niekde uverejňujete alebo plánujete v budúcnosti niečo vydať?
To bolo dávno. Na strednej som niečo sem-tam skúšala, ale to asi každá tínedžerka. Nikdy som nepostúpila do žiadnej súťaže, a potom som z toho vyrástla.
V čom novom vás najbližšie uvidíme? Aké máte plány do budúcnosti?
Počas týchto týždňov ste videli všetko, čo som natočila za minulý rok. A nové nemám roztočené nič, nechajme sa spolu prekvapiť. Zatiaľ sa vidíme v kaviarni.
Jana Kvantiková (27)
Slovenská herečka Jana Kvantiková sa narodila v Žiline. Počas štúdia na konzervatóriu si zahrala aj v divadle na Novej scéne v inscenácii Figaro sem, Figaro tam (2011). V roku 2012 debutovala v krátkometrážnom filme Kopce ako biele slony a o rok neskôr si zahrala v študentskej snímke Orfeova pieseň. Neskôr si zahrala vo viacerých seriáloch, ako napríklad Slovania, Červené pásky, Inšpektor Max, Čert nikdy nespí, Četníci z Luhačovic, Semafor či Autoškola. V súčasnosti hrá v seriáloch Špunti na cestě a Priznanie. Účinkovala vo filmoch Špunti na vode, Šarlatán, Fašiangy a Jozef Mak. V poslednom dieli historickej série Mária Terézia si zahrala postavu Izabely Parmskej. Popri herectve pracuje v kaviarni. Vo voľnom čase sa venuje vyrábaniu ručne šitých produktov.
