„Zbohom, Monica Vittiová, zbohom, kráľovná talianskeho filmu. Dnes je skutočne smutný deň, odišla veľká umelkyňa a veľká Talianka,“ rozlúčil sa s ňou minister.
Ako však pripomenuli talianske médiá, Vittiová v skutočnosti už niekoľko rokov žila utiahnutá vo vlastnom svete, kam ju začiatkom tohto storočia zahnala postupujúca demencia spôsobená Alzheimerovou chorobou.
Narodila sa 3. novembra 1931 a už ako dieťa počas druhej svetovej vojny prejavila herecké vlohy. Rodinu vtedy rozptyľovala hraním bábkového divadla. V roku 1953 dokončila štúdium na Akadémii dramatických umení v Ríme a začala účinkovať v divadle, kde zaujala najmä komediálnym talentom.
Už o rok nato debutovala pred kamerou, pričom si uvedomila, že hrať vo filme je úplne iné ako vystupovať na javisku.
„Talianski filmoví režiséri si nevyberajú divadelné herečky. Hovoria o nich, že recitujú. Hneď na začiatku svojej filmovej dráhy som pochopila, že musím začať "od piky“, že musím robiť niečo celkom iné. Moja herecká technika spočíva v tom, že nemám vôbec žiadnu techniku, že všetko vynachádzam od a do zet, bez šablón. Všetko zverím danému okamihu: výraz, mimiku, hlas, intonáciu. Tak sa dá docieliť prostota, prirodzenosť, vierohodnosť, k akej by som sa inak nedopracovala," vysvetlila Vittiová.
Foto: fdb.cz
Keď mala 29 rokov, režisér Michelangelo Antonioni ju obsadil do filmu Dobrodružstvo (1960). Jemu vyniesol cenu poroty na festivale v Cannes a Vittiovej nomináciu na cenu BAFTA. Očarujúca herečka s charakteristickým chrapľavým hlasom hrala potom vo všetkých štyroch dielach Antonioniho Tetralógie citu, teda i v snímkach Noc (1961), Zatmenie (1962) a Červená pustatina (1964).
Herečka však excelovala aj v komédiách, napríklad vo filme Dievča s pištoľou (1968), ktorý jej vyniesol Zlatý glóbus.
Z ďalších snímok možno spomenúť poviedkový film On a Ona (1970), Dráma žiarlivosti (1970), kde si zahrala s Marcellom Mastroiannim, Korunná svedkyňa (1971), Terézia zlodejka (1972), Prízrak slobody (1974), Kačka na pomarančoch (1975) či Prepáč, že je to málo (1982). K vrcholom jej kariéry patrí tiež psychologický príbeh Viem, že vieš, že viem (1982).
Kritici oceňovali jej umeleckú všestrannosť, vďaka ktorej dokázala stvárniť pestrú škálu postáv. Neskôr sa presadila i ako scenáristka a režisérka.
„Hrala úlohy susedky odvedľa s bravúrou bohyne a úlohy kráľovien s jednoduchosťou susedky odvedľa,“ vystihol bývalý riaditeľ filmového festivalu v Cannes Gilles Jacob. Iní odborníci zase vyzdvihovali jej temperament a tajomný pôvab.
Vittiová počas dlhej kariéry získala päť talianskych cien Donatellov David – pre najlepšiu herečku, sedem ocenení Taliansky Zlatý Glóbus a v roku 2005 ju na filmovom festivale v Benátkach ocenili Zlatým levom za prínos svetovej kinematografii.
V roku 2000 sa vydala za Roberta Russa, s ktorým žila už od roku 1973. Posledný film nakrútila v roku 1989 a z verejného života sa napokon stiahla v roku 2002 pre zhoršujúci sa zdravotný stav.
