Recenzia: Aalto mal rád červené tehličky a zelenú trávu

Práve teraz, keď vďaka Istropolisu diskutujeme o architektúre, prichádza do kín film fínskej režisérky Virpi Suutari (nar. 1967) Aalto: Architektúra emócií. Je to film o slávnom fínskom architektovi a dizajnérovi Alvarovi Aaltovi.

10.02.2022 09:00
Aino and Alvar Aalto in New York world  s Fair... Foto:
Aino a Alvar Aalto v New Yorku.
debata

Poznáme ho všetci, či už cez konkrétne diela, alebo cez jeho vplyv aj na súčasnú dizajnérsku tvorbu, s ktorou sa bežne stretávame (napríklad aj v obchode IKEA). Aalto je skrátka ľudový aj špičkový. Mal rád prírodu, hravosť, ale bol aj disciplinovaný. To mu umožnilo vytvoriť stavby, ktoré pôsobia úsporne, racionálne, ale sú plné emócií. Až dojímajú.

Do radnice si priviezol kopec

Komentár k filmu je ale vzácne vecný, strohý, konkrétny. Ako keby učiteľ vykladal študentom. Takéto lekcie architektúry sa zídu. Je veľmi zaujímavé prenikať do histórie objektov, ktoré sú už všeobecne uznané, a zisťovať, ako architekt postupoval, aké prekážky prekonával. V tejto profesii je ich vždy dosť, lebo každý krok architekta overuje ten, kto si dal objekt postaviť. Na profesii architekta je zložité – a aj krásne – že musí byť silný a presadiť si svoje zámery. Aj Alvar Aalto to dokázal.

Napríklad hneď po vojne vyhral súťaž na stavbu radnice v mestečku Säynätsalo, hoci jeho projekt bol riadne nekonvenčný. Išlo o lokalitu pri jazere Päijänne, kde je terén lesnatý. Aalto mal vytvoriť mestské centrum vlastne na zelenej lúke a medzi ihličnatými stromami. Toto všetko do svojho projektu zahrnul a vytvoril originálny a odvážny návrh. Centrum mesta spojil do komplexu budov, ktoré nestáli vedľa seba, ale boli prepojené, doslova sa prelínali. Tak nakopil samotnú radnicu, obytné domy, obchody, chodníky, námestíčko a knižnicu.

Objekt stál už v roku 1952, ale vyzerá, ako keby ho projektoval súčasný architekt. Je až neuveriteľné, že už v tom čase Alvar Aalto vytvoril takúto architektúru. Zobďaleč vyzerá ako súsošie alebo hrad. Nestojí na kopci, ale kopec obsahuje. Do átria uprostred komplexu dal totiž architekt na začiatku priviezť kopec hliny, ktorý rozhrabali medzi budovami postavenými do štvorca, čím vznikol vyvýšený dvor a celý priestor to povznieslo. Všetko dostalo, čo mu patrí: Knižnica pôsobí radostne, zasadačka vážne, spojovacie priestory pokojne. Každé radničné kreslo bolo napríklad označené menom poslanca vyrytým na tabuľke, aby mal na očiach svoju osobnú zodpovednosť.

Aalto robil na projekte všetko – od prvej globálnej predstavy po posledný detail. Pre umelca je to veľké šťastie a je to šťastie aj pre architektúru, ak má takéto podmienky. Fínska taká je, preto sa z nej dá čerpať dodnes. Film ukazuje tvorivé zvláštnosti, na ktoré si Aalto trúfol a dal si na nich záležať. V komentári ho nazývajú aj „kutilom“, rád sa materiálmi bavil a robil z nich ako keby hračky. Tak pôsobí napríklad vejár z drevených paličiek, ktorý si najprv vyrobil v malom a potom uplatnil ako originálne trámy v strope radnice. Vysoký plafón skutočne pripomína gotické klenby, len sú domáckejšie, prostredie je ľudskejšie, nie pre boha – len pre ľudského ducha.

40-41 Cyrano  c  imdb Čítajte viac Recenzia: Najznámejší bitkár a milovník znovu ožíva

Už sme si hovorili, že architekt, ktorý realizuje veľký projekt, sa musí i nemôže prispôsobovať. To je špecifikum tohto robustného a kolektívneho umenia. Pekne to približuje epizóda z filmu v pasáži o dizajnovom dotvorení radnice. Aalto tam zavesil na stenu aj obraz svojho priateľa Fernanda Légera, ktorý sa tam mimoriadne farebne aj štruktúrou maľby hodil, dal ho vraj ale do inej polohy, než si predstavoval Léger. Mal byť ležmo, Aalto ho dal kolmo, aby korešpondoval s inou líniou v miestnosti. A aby mu tam sedel. Táto zmienka poukazuje aj na to, že s priateľmi sa dobre spolupracuje, pochopia zámer umelca, ale na príklade vidno aj to, že každý detail musí byť vyladený, že všetko so všetkým súvisí, každá tehlička či stolička s každým stromom za oknom domu.

Alvar Aalto a jeho manželka Aino. Foto: Mikael Ahlfors
Alvar and Aino Aalto c Aalto Family Alvar Aalto a jeho manželka Aino.

Dve osudové ženy

Film diváka navnadí, aby si preštudoval Aaltov život a celú jeho éru aj súkromie. Architekt bol dva razy ženatý. Obe ženy boli tiež dizajnérky a jeho spolupracovníčky. Architektka Aino Aalto zomrela na rakovinu v 1949, jej smrť ho veľmi zasiahla. O tri roky sa ale oženil znova, vzal si mladú architektku a dizajnérku Elissu (1922 – 1994). Tá s ním tiež dokázala držať krok a aj po jeho smrti ešte učila a tvorila. Aalto vytvoril ikonické stavby po celom svete. Od rodného Fínska cez Rusko, New York, Paríž alebo Benátky.

Alvar Aalto (1898 – 1976) bol súčasník architekta Le Corbusiera (1885 – 1965). Obaja ovplyvnili svetovú architektúru a vniesli do nej celkom nové prvky a filozofiu. Boli to zároveň výtvarníci a intelektuáli, ktorí udávali tón. Kým sa však Le Corbusiere rád opájal sivou hmotou betónu, robustnými tvarmi, Aalto miloval delikátny detail. Kým Le Corbusiere nechával steny obnažené, Aalto ich rád pokrýval tehličkami alebo drevom. Aalto bol prívržencom rôznych prírodných materiálov, ktoré oživovali jeho projekty, či už priamo stavby, alebo ich interiéry. Červené glazúry, drevné trámy, rafinované svietidlá, čierna koža, hlina, sklo, voda… To všetko Aalto vo svojej tvorbe uplatňoval.

Do priestoru komponoval aj škáry, z ktorých išlo teplo, reguloval svetelné lúče, aby osvetľovali presne to, čo chcel, a pred okná i za okná inštaloval zeleň či vodu. Schody vystlal trávou… Bol to veľký majster, ale ani jemu všetko nevyšlo. Aj on vraj odchádzal zo sveta znechutený prekážkami, ktorých sa dočkal, hoci bol fínskou i svetovou jednotkou. Taký je osud umelcov. Všetko sa nepodarí realizovať či ideálne dotiahnuť, dosť sa v živote aj hádajú, aj sú rozčarovaní, ale po smrti žijú len tí najlepší. Alvar Aalto k nim patrí.

HODNOTENIE PRAVDY: 5/5
Aalto: Architektúra emócií/ Fínsko 2020
réžia: Virpi Suutari
hrajú: Alvar Aalto, Elissa Aalto, Aino Aalto, Pirkko Hämäläinen, Martti Suosalo

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #architektúra #Filmtopia