Miloš Forman zužitkoval aj svoje traumy z detstva

Ako ste sa zoznámili s Milošom Formanom?

Keď spolu s Jackom Nicholsonom uvádzali Prelet nad kukučím hniezdom na otvorení chicagského filmového festivalu. S kamarátom som sa vtedy drzo prebojoval až k Formanovi. Na verejnosti býva totiž okolo slávnych ľudí taká bublina rešpektu, v ktorej sú osamelí. Forman nás vtedy pozval na druhý deň na pivo. Strávili sme s ním nádherné popoludnie. Bol otvorený a zaujímal sa o nás takmer tak, ako my o neho.

To bolo v roku 1975. Kedy ste s ním začali spolupracovať?

Asi v roku 1985. Zavolal mi, že má scenár, ktorý napísal s Francúzom Jean-Claudeom Carrièrem a hľadá niekoho, kto by im s tým pomohol, hlavne s dialógmi. Išlo o prvú verziu Valmonta. Mne už vtedy v Amerike vyšiel román Miliónový džíp a Forman naň čítal nadšenú kritiku v New York Times, tak si ma vyhliadol. S ním a Carrièrem som potom scenár prepísal. Trávil som s ním veľa času aj pri nakrúcaní a hlavne v strižni, takže som uňho vychodil fantastickú filmovú školu.

Neskôr vás oslovil, aby ste mu pomohli s autobiografiou?

To bolo inak. Mňa vtedy po desiatich rokoch vyhodili z telefónnej spoločnosti a potreboval som peniaze. Vedel som, že na rozdiel od ostatných režisérov ťažkej filmovej váhy Miloš žiadnu autobiografiu nemá. Jednu knihu o ňom napísal A. J. Liehm, ale o tej Miloš hovoril, že je strašne odfláknutá a okrem toho bola v češtine. Tak som sa ho spýtal, čo by povedal, keby sme spolu napísali jeho autobiografiu v angličtine. A Miloš vraví: „No, keď ti to pomôže, prečo nie?“ A ono mi to pomohlo. Minimálne tri roky sme z toho s rodinou kráľovsky žili, a to sme sa podelili fifty-fifty. Tá kniha vyšla už v 22 jazykoch.

Čítajte viac Zomrel režisér Miloš Forman

Mali ste pocit, že je úprimný, alebo boli témy, ktorým sa vyhýbal?

Viete, ja rešpektujem, že autobiografia je taký ružový žáner. Že väčšina ľudí si svoj život trochu lakuje, keď o ňom rozpráva, takže som to neponímal investigatívne. Ale myslím si, že Miloš hovoril úprimne. Niektoré kapitoly sú príbehy, ktoré si vybrúsil rozprávaním na početných večierkoch, a napríklad o traumách z detstva takmer nevedel hovoriť. Boli to strašné veci… O niečom sa mu zase rozprávať nechcelo, napríklad o ženách, a to by boli príbehy! Keď som však prišiel na niečo, o čom sa mi určite nechystal hovoriť, tak to v knihe nechal a vysvetlil to.

Foto: Archív Jana Nováka/Mike Persson

Milos Forman, Jan Novák Jan Novák a Miloš Forman v severozápadnom Ontariu v roku 1994.

Forman vyrastal ako sirota. Rodičia mu počas vojny zahynuli v koncentračných táboroch, kam ich odvliekli pre ich odbojovú činnosť. Ako dieťa bol pri tom, keď ich doma zatklo gestapo. Aké stopy to na ňom zanechalo? Odrazili sa tie kruté zážitky na jeho tvorbe?

Myslím, že to úplne zásadne ovplyvnilo jeho vývoj, myslenie, inštinktívne reakcie… Určite sa to odzrkadľuje v jeho tvorbe. V Milošových filmoch sa často opakuje situácia, ktorá je podľa mňa pre jeho život modelová. Outsider sa s nosom na skle pozerá do sveta, kam patrí a nepatrí, a dúfa, že ho tam prijmú. Napríklad tá nádherná scéna na konci filmu Lásky jedné plavovlásky, keď dievča, čo prišlo s kufrom za pianistom do Prahy, počúva, ako sa s ním jeho rodičia o nej bavia. Ako riešia, čo teraz s ňou, ako im je na obtiaž, a ona sama nemá vplyv na to, čo sa stane.

Režisér Miloš Forman zomrel vo veku 86 rokov

Fotogaléria 15 fotiek

+12

Myslím, že keď si počas vojny malého Miloša navzájom odovzdávali príbuzní, podobných zážitkov musel mať veľa. A to z neho spravilo vynikajúceho psychológa a režiséra. Miloš totiž tvrdil, že 80 percent jeho práce ako režiséra spočíva v obsadení filmu. A v tom bol podľa mňa nedostižný. Ale nebol iba režisér, bol aj skvelý scenárista a producent.

Čítajte viac Spisovateľ Jan Novák: Kundera sa svojej komunistickej viery drží dodnes

Okupácia ČSSR v auguste 1968 ho zastihla v Paríži, kde pracoval na scenári svojho prvého amerického filmu. Rozhodol sa, že sa do vlasti už nevráti a skúsi šťastie v Hollywoode. Jeho druhá žena s dvoma štvorročnými synmi však odmietla emigrovať, čím sa prakticky rozišli. Ako sa s tým vyrovnal? Netrápilo ho, že dal prednosť kariére pred rodinou?

Nezdalo sa mi, že by ho to nejako zožieralo. Myslím, že ako rodič bol trochu postihnutý tým, aké detstvo prežil. Mal taký dosť tvrdý pohľad na detstvo. Tvrdil, že dieťa je biologicky vybavené prijímať najrôznejšie situácie, aby sa napríklad mohlo vyrovnať so smrťou rodičov, čo bola v ľudskej histórii častá skúsenosť.

Keď som s ním takmer naposledy hovoril, pýtal som sa ho na jeho druhé dvojčatá. Vravím: „Čo chlapci? Tí už azda chodia na college, nie?“ A Miloš hovorí: „No, niekam chodia, ale kam, to ja neviem.“ Znie to ako bonmot, ale myslím, že to rodičovstvo mal jednoducho takto nastavené. No, ale pre svoje deti si zase vybral skvelé mamy…

Jeho začiatky v Amerike boli tvrdé. V životopise priznal, že precenil svoje sily. Keď sa mu nedarilo, mal psychické problémy a celé dni preležal v posteli. Ako sa mu podarilo pozviechať?

To je nádherný príbeh. Keď vtedy Miloša skolila depresia tak, že nemohol vstať z postele, tak zaňho začal jeho najlepší priateľ a úžasný človek Ivan Passer chodiť k psychiatrovi, pretože Miloš by sám nešiel. Ivan sa tam proste vydával za Miloša Formana a snažil sa psychiatrovi opísať, čo videl u Miloša. A keď sa vrátil domov – vtedy ešte všetci bývali v Greenwich Village, Miloš Ivana vždy vypočúval, čo tomu psychiatrovi natáral. A hneď ho opravoval – že on sa necíti tak, ale onak…

Ivan šiel potom na ďalšiu konzultáciu vyzbrojený o niečo lepšie. Psychiater medzitým predpisoval nejaké prášky, ktoré zabrali, a Miloš sa zase pozbieral. Ivan nakoniec tomu psychiatrovi prezradil, že Formana vlastne nepozná, aj keď ho vyliečil.

Foto: Archív TASR

Miloš Forman Filmový pedagóg A. M. Brousil, Miloš Forman a jeho prvá manželka, česká herečka Jana Brejchová, na stretnutí filmárov v Banskej Bystrici v roku 1959.