Padá hviezda, želaj si niečo!
Prvotná myšlienka jednotlivých krátkych filmov je skutočne zaujímavá. Zameriava sa totiž na budovy, ktoré mali v časoch socializmu sľubnú budúcnosť a boli plné života. Ich úpadok zapríčinila predovšetkým zmena režimu – zatiaľ čo v totalite prekvitali, po revolúcii ich čakal nekompromisný zánik.
Autori dokumentov nemuseli urobiť veľa, aby primali divákov zamyslieť sa nad osudom týchto stavieb. Namiesto toho však popustili uzdu fantázii a sľubný námet tak zanikol v hŕbe filmárskych experimentov, z ktorých má divák problém sa vymotať.
Prvá snímka s názvom Michalovský Černobyľ zachytáva osud nedostavaného sídliska SNP v Michalovciach. Pôvodne mal byť domovom vyše 40-tisíc obyvateľov, napokon sa z neho stalo „mesto duchov“. Tvorcovia sa zhovárajú s viacerými ľuďmi, ktorých osudy sú so stavbou spojené, nanešťastie však s nimi nevedia pracovať.
Snažia sa z nich vysúkať nejaké srdcervúce pocity, no vo viacerých prípadoch sa im to nedarí. Prechádzajú sa spolu po budove, ktorej takmer polovica je už zrekonštruovaná, a rozprávajú, ako sa tam v detstve chodievali hrávať.
Trápne pôsobí najmä otázka na pána (ktorého úloha vo filme nie je jasná), či si zvykne niečo želať, keď padá hviezda. Následne ho žena spoza kamery (azda režisérka?) poprosí, aby vystrelil zo svetlice, čo aj jemu samotnému očividne pripadá pritiahnuté za vlasy.
Tvorcovia príliš tlačia na pílu a snažia sa nájsť niečo, čo ani neexistuje. Zároveň neposkytujú odpovede na žiadne podstatné otázky a človek si zapamätá jedine zlý rap jedného z respondentov a králika túlajúceho sa medzi suťou.
Nafukovací žralok
Králik nie je jediným nositeľom symboliky vo filmoch. V prípade Michalovského Černobyľu môže predstavovať jednak opustenosť budovy v takej miere, že sa po nej túlajú divoké zvieratá, jednak pripomínať pomenovanie „králikárne“ zaužívané pre sídliská.
V ďalšej snímke s názvom Príbeh Meriny je zasa ovečka Adelka, ktorá sa prechádza po priestoroch textilného podniku – tu už je metafora o čosi jasnejšia. Aj samotný film je omnoho lepší než Michalovský Černobyľ. Podrobne totiž opisuje, ako kedysi textilka prosperovala, ako sa v nej pracovalo a čo pre jednotlivých ľudí pôsobenie v nej znamenalo.
Dokumentu výrazne pomohlo rozprávanie pána, ktorý kedysi v Merine pracoval na dizajne produktov. Snaha o ozvláštnenie už tak pútavého príbehu mu však škodí – červená niť, snímanie na zelenom plátne a zábery zo zákulisia natáčania…
Foto: Peter Kerekes Film
Zrozumiteľnosti deja neprospeli ani umelci, ktorí si budovu cenia najmä kvôli svojmu obdivu podobných urbanistických stavieb. Ich pohľad na vec je nepochybne dôležitý a prínosný, no forma, akým ju tvorcovia zachytili, je príliš hektická.
A napokon je tu posledná snímka s názvom Projekt 566 sedadiel, ktorý hovorí o panoramatickom košickom kine Družba. Hlavnou postavou je človek, ktorý v ňom kedysi premietal filmy. Rozpráva predovšetkým o atmosfére, radosti z práce a o tom, ako mu to chýba. Neskôr sa objavia aj ďalší ľudia, ktorí o kine rozprávajú, ale ich úlohy v jeho histórii opäť akosi zanikajú.
Keď sa jedného z nich opýtajú, či ho niekedy niečo spojené s kinom Družba sklamalo, zdvihne sa a odíde. Žeby tým chcel naznačiť, že ho hnevalo, keď ľudia odišli zo sály ešte pred skončením premietania? Nevieme. V metaforách a experimentálnych pokusoch tvorcov sa vyzná len málokto.
Poslednou kvapkou je, keď sa dvaja respondenti vyberú po rieke na člne a jeden z nich strieľa na nafukovacieho žraloka. K tomu hádam ani nie je čo dodať. Na filmoch môžeme oceniť najmä dobre využité archívne zábery a zaujímavý námet. Bohužiaľ mu však chýba zasadenie do kontextu, základné informácie, jednoduchšie spracovanie a lepšia práca s kamerou – a najmä vyvarovanie sa zbytočným bizarnostiam.
Keď nabudúce uvidíte padať hviezdu, zaželajte si, aby o slovenskej architektúre a urbanizme vznikali lepšie filmy.
