Nasleduje potlesk, otočí sa, usmieva sa a stáva sa miláčikom publika. Niečo z tejto rozprávkovej postavy ako keby z neho vyžarovalo po celý život. Bol láskavý, prívetivý, usmievavý. Vždy solídne upravený gentleman, ale nestrácal ani chlapčenský šarm.
Stretli sme sa viac razy pri rozhovoroch a vždy ma prekvapila jeho mäkkosť a pokora. Možno to súviselo aj s tým, že od trinástich rokov bol sirota a musel sa o seba starať najmä sám. Mal však okolo seba vždy dobrých ľudí, silnú vieru, a to ho sformovalo na vyrovnaného a spokojného človeka. Aj tak ma však prekvapilo, že on, herec, a to ešte taký (z môjho hľadiska) jemný človek, sa po zmene pomerov u nás, stal podnikateľom a dokonca politikom. Ukázalo sa, že bol nielen umelecky nadaný, ale bol aj šikovný v praktickom živote.
Čítajte viac Ako na Ľuba Romana spomínajú kolegovia Ida Rapaičová, Ľubomír Paulovič a režisér Ivan Predmerský
Mal vlastné divadlo aj reštauráciu
Nielenže sa stal riaditeľom divadla Nová scéna, ale založil si aj vlastné Divadlo West v bývalom kine Slovan. Spomínam si, ako ma tadiaľ pyšne vodí a plánuje, čo všetko sa tam bude diať. Ešte viac ma šokoval, keď sa dokonca stal majiteľom hostinca, luxusného Leberfingera. V tom čase už bol vážne chorý jeho dobrý kamarát Pavol Mikulík, s ktorým som sa tiež stretla kvôli rozhovoru, a to v dome pre seniorov na Pažítkovej ulici v Bratislave.
Pavol Mikulík o Ľubovi Romanovi veľmi pekne rozprával a tešil sa, že raz bude bývať v jeho Lebenfingeri. Ľubo Roman mal totiž krásny plán, urobiť v tomto objekte na nábreží Dunaja hotel pre starnúcich hercov. Mali by tam bývanie, jedlo a spoločnosť. Navyše, sníval Ľubo Roman, bude tam aj detské ihrisko a staršia generácia tak bude v kontakte s najmladšou, budú si odovzdávať energiu a navzájom sa strážiť aj baviť.
Ľubo Roman bol výnimočný v tom, že vo svojom príslovečnom pokoji vedel veci doťahovať do konca. Nebol rojko ani táraj, ale čo si zaumienil to aj naplnil. Aspoň sa to tak javilo. O nejaký čas som sa už totiž stretla s Pavlom Mikulíkom v Lebenfingeri. Už tam býval. Ukázal mi izbu, plnú chladničku, ale aj sme si posedeli na detskom ihrisku za domom. A, hoci mal zásoby, na obed išiel Mikulík do reštaurácie, kde mal svoj stôl a všetci ho tam rozmaznávali.
Neviem, nakoľko sa podarilo tento projekt rozvinúť, ale v prípade Mikulíka vyšiel. Ten tam bol spokojný a priateľstvo s Ľubom Romanom si vážil, hovoril, že ten človek má zlaté srdce.
Pozrite si snímky Ľuba Romana na doskách Divadla Nová scéna.
Hrať záporáka ho bavilo
Hoci teda Ľubo Roman mal viac záujmov, a to takých náročných, ako je politika a podnikanie, neprestal sa venovať ani herectvu. Ako mladý síce hral v kultovom filme Slnko v sieti, a to mu mohlo do profesionálneho životopisu, spolu s niekoľkými ďalšími kvalitnými titulmi, aj stačiť, herectvo ho však bavilo a úlohy dostával. Dokonca hviezdil v seriáli Búrlivé víno, kde hral zlého mafiána Baxu. Sám si pochvaľoval, že môže hrať záporáka a aj sa mu to darilo.
Aj tak však zostával v očiach verejnosti tým dobrým Kayom z Andersena a iste na tom mala zásluhu aj jeho manželka a rodina. No asi pred piatimi rokmi ovdovel. Muselo to byť pre neho veľmi bolestné, lebo v manželstve bol šťastný. Stratu prežil dôstojne, život si usporiadal, pôsobil stále ako silný a láskavý človek – tak aspoň rezonovala v spoločnosti jeho osobnosť. O to prekvapujúcejšia je jeho náhla smrť. Odchádza, vidíme ho už len od chrbta, ako v tej prvej slávnej úlohe, v Snehovej kráľovne.
Na Ľuba Romana spomína Pauhofová, Vajda či Majeský: Veľmi smutná správa pre náš umelecký svet
