Rozhovor s Denisou Grimmovou: Jej myšky dostali leva

Kedy ste sa po prvý raz stretli s knihou Myši patria do neba, podľa ktorej film vznikol? Hneď ste si ju predstavili ako film?

Knihu som čítala svojmu prvému synovi asi pred dvanástimi rokmi. Predstavovala som si, ako vyzerajú zvieratká, o ktorých autorka Iva Procházková píše, ale na film sa mi to zdalo príliš výpravné.

Predsa vás však téma lákala a spisovateľku ste oslovili – potešila sa? Hovorila vám, ako knihu písala a čo ju inšpirovalo? Ako prijala hotový film?

Iva Procházková bola od počiatku nášmu plánu naklonená. Páčilo sa jej, akým smerom sa vydala scenáristka Alice Nellis v prvej verzii scenára a spolupráca s ňou bola veľmi profesionálna a príjemná. Film sa Ive páčil a mňa teší, že knižka Myši patria do neba tiež práve znovu vyšla, tentoraz s mojimi ilustráciami.

Vedeli ste, do čoho idete, keď ste začali organizovať nakrúcanie filmu? Aké profesie ste potrebovali? Čím sa všetko začínalo?

Začala som tým, že som oslovila producenta a kamaráta Vladimíra Lhotáka, či by film so mnou nerobil. Nasledovala dlhá cesta. Celovečerný bábkový film týchto rozmerov sa v Čechách od klasickej éry nenakrúcal, preto sme museli mnohé vybudovať a vymyslieť sami. Mali sme veľké šťastie na ľudí, s ktorými sme utvorili výborný tím.

Boli veľmi šikovní a spolupráca s nimi bola radosťou. Vedeli sme od začiatku, ako by mal film vyzerať. To, že sa to podarilo, je splnený sen. Vďaka všetkým, čo v to verili a pracovali s nami na tom!

Ako vám pomohli scenáristi? Oslovili ste aj Alice Nellis – nadchla sa hneď pre túto tému?

Alice je moja kamarátka. Profesionálne si ju veľmi vážim. Obohatila príbeh o mnoho ďalších tém a vystavala charaktery postáv. Až ona z krátkeho príbehu, známeho z knihy, urobila celovečerný formát. Richard Malatinský pracoval na scenári od štvrtej verzie a veľmi poctivo ho dopracoval až do dnešnej podoby filmu.

V čom je film novátorský a čoho ste sa najviac obávali? Prekonali ste všetky prekážky, alebo ste sa museli nejakých zámerov aj vzdať? Dá sa dnes v animácii dosiahnuť všetko?

Neviem, či je náš film novátorský. Snažili sme sa urobiť film, kde si divák špeciálne nevšíma techniku, neruší ho tempo alebo ho nevyčerpáva veľkoleposť. Chceli sme, aby diváka vtiahol dej, bavil ho príbeh, aby prežíval pocity hlavných hrdinov a z kina si niečo odniesol. Verili sme, že to bude možné dosiahnuť bábkovým filmom, ale bolo ťažké o tom presvedčiť koproducentov.

Foto: CinemArt

Myši patria do neba Hlavnou hrdinkou filmu je malá myška Šupito.

Báli sme sa, že nebude toľko šikovných rúk, ktoré by v daných podmienkach boli k dispozícii. Neprichádza mi na um, či sme sa museli niečoho vzdať. Boli sme pri písaní scenára, už vtedy sme vedeli, čo je možné urobiť a čomu sa radšej vyhnúť. Myslím, že v animácii sa dá urobiť všetko. Je to skvelý vyjadrovací prostriedok.

Na filme ste pracovali s manželom Jánom Bubeníčkom. Bolo to vidieť aj na vašej domácnosti? Žila filmom vaša rodina? Ako dlho ste na filme robili?

Film sme intenzívne spoločne robili asi dva a pol roka. Áno, na našej domácnosti to vidieť určite bolo. Všade sme mali zvieratká a všelijaké prírodniny. Naše tri deti to zvládali dosť statočne a zdá sa, že nenesú trvalé následky. Len sa už tešili, kedy prestaneme dookola riešiť papuľky, labky a chlpy a konečne sa vyspíme. Film sa im páči, znamená to, že sme to spoločne zvládli.

S manželom ste spolužiaci – snívali ste o takomto spoločnom projekte?

Spolužiaci sme, ale vôbec sme sa spolu na FAMU nebavili. Honza bol vo vyššom ročníku a keď končil, tak ja som do školy ešte len nastupovala. Obdivovala som jeho študentské filmy a dokonca som sa vďaka nim pre FAMU rozhodla. Mali sme ale rovnakých profesorov a podobný vkus.

Čítajte viac Recenzia: Zvieracie nebo existuje a je čarovné

Máte rada rozprávky a zároveň moderný technický svet? Ako všestranne musí byť tvorca takéhoto filmu pripravený? Čo všetko musí ovládať?

Mám rada rozprávky a viem, že vďaka modernej technike sa dá mnoho vecí vo filme vytvoriť ľahšie. Pre režiséra je nutné vedieť, čo chce urobiť. Môže mu pomáhať, ak vie, čo sa robiť dá a ako, ale nie je nutné, aby to ovládal. Musí byť ale schopný, ak netvorí sám, vysvetliť svoju víziu ostatným. A nenechať si ju rozriediť, oslabiť.

Ťažké je vraj u animovaného filmu tohto typu aj ozvučenie, aby bolo počuť, ako postavy dýchajú, aby šumel vietor a podobne. Vyšlo aj to? Ako sa to robí?

Výhodou animovaného filmu je, že skvelí zvukári a dabéri ho robia s radosťou. Pre zvukárov je to vždy výzva: stanú sa kompletnými tvorcami všetkého zvuku. Nič neprichádza z nakrúcania, z pľacu. Je to síce veľa práce, ale krásnej. S nami spolupracovalo štúdio Soundsquare a pod vedením zvukových majstrov Davida Titěru a Viktora Ekrta to všetko vznikalo niekoľko mesiacov.

Ešte pred samotným nakrúcaním sa nahrali dialógy, teda to, čo jednotlivé postavy hovoria. Na to sa potom animuje, aby bolo synchronizované otváranie ústočiek so zvukom. My sme kvôli koprodukcii mali nahraté nakrúcacie dialógy v angličtine.

Aj detské hlasy ste zverili dospelým, napríklad myšku Šupito nahovorila Zuzana Šebová. Páčila sa hercom táto práca?

Detské hlasy sme zvažovali. Nakoniec sme sa rozhodli pre dospelých hercov. Hlavné postavy prežívajú vo filme silné emócie a práve Šupito má veľké množstvo dialógov, báli sme sa, že na detskú dabérku by to bolo príliš zložité. Hercov práca bavila a nás tiež.

Kde sú teraz bábky a čo vlastne po takomto filme všetko zostalo? Zostali aj dekorácie, kulisy, môže sa nakrúcať aj pokračovanie?

Niektoré bábky a dekorácie sú vo Francúzsku v múzeu animovaného filmu. Všetko ostatné je teraz na dvoch pražských výstavách. Vo Chvalskom zámku v Prahe majú Myši svoju veľkú samostatnú výstavu, z ktorej máme obrovskú radosť. Zaplnili sme tri poschodia scénami a bábkami z nakrúcania.

To, čo sa niekoľko týždňov vyrábalo a vo filme sa to len mihlo, si teraz môžu návštevníci prezrieť v pokoji a sústredene. A jednu veľkú scénu máme tiež na výstave Svety českej animácie v Holešovickej tržnici v Prahe. Pokračovanie filmu neplánujeme. Pripravujeme nové projekty.

Foto: CinemArt

Myši patria do neba Myška Šupito a lišiak Bielobruško sa stanú priateľmi.

Aké rozprávky ste mali rada vy? Však máte aj rozprávkarske meno – ako bratia Grimmovci – je to len náhoda? Čo vás upútalo na tejto rozprávke? Je moderná či starodávna?

Neviem, či je to náhoda, ale svoje meno mám rada. Mala som rada tajuplné rozprávky s dobrým koncom, kde dobro vyhralo nad zlom a zlo bolo potrestané. Je v tom nádej. Preto sa mi páčila aj Myš. Hoci je to príbeh o smutných témach, je aj o nádeji a sile lásky a priateľstva.

O tom, že ak je niekto dobrý, zostane v srdciach tých, čo ho mali radi, navždy. Že si treba navzájom pomáhať a žiť v pokore. A je to aj o tom, že nie je dobré byť naštvaný na celý svet, keď sa vám práve nedarí, pretože tým si rozhodne nepomôžete a vinou toho si možno nevšimnete niekoho, kto je vám ochotný pomôcť.