Dej filmu nás zavedie do socialistického Poľska. Je máj 1983 a ulicami Varšavy sa potulujú dvaja mladí muži. Chcú osláviť, že jeden z nich, Grzegorz Przemyk (Mateusz Górski), ktorý bude mať o pár dní 19 rokov, zložil písomnú maturitu a o týždeň ho čaká ústna. Ako nádejný básnik verí, že ho zoberú na vysokú školu, robí si veľké plány. S 23-ročným kamarátom Jurekom (Tomasz Ziętek) vystrájajú ako deti.
Svojím správaním však upútajú pozornosť občianskej milície. Na námestí ich pristaví hliadka, ktorá od nich pýta občianske preukazy. Grzegorz doklady síce má, ale milicionárom tvrdí, že si ich zabudol doma. Vie, že nespravil nič zlé, a štátne orgány nemá v láske – jeho mama, poetka Barbara Sadowská (Sandra Korzeniaková) je totiž disidentka z hnutia Solidarita. Nie je to tak dávno, čo sa vrátila z väzenia.
Čítajte aj Febiofest: otvoriť si hlavu filmom
Akoby ho prešlo auto
Milicionári sa s mladíkmi nepaprú. Naložia ich do auta a odvezú na stanicu, kde ich začnú biť. Vyzúria sa najmä na maturantovi. Seržant, ktorý nazrie do miestnosti, ich nezastaví, len poradí: „Bite ho do brucha, aby nezostali stopy!“
A muži v uniformách poslúchnu. Surovo ho mlátia obuškami a kopú do brucha. Jurek, ktorého ďalší dvaja držia pod krkom, sa môže len bezmocne prizerať, ako jeho kamarát kričí od bolesti.
Keď je po všetkom, Grzegorza odvezie sanitka, ale poriadneho vyšetrenia sa nedočká. Ľahostajný lekár ho ani neprezrie. Jurekovým rečiam, že chlapca zbili milicionári, neverí. Považuje ho za opilca a pošle ho na psychiatriu.
Stadiaľ ho zachráni až Sadowská. Syna si najprv vezme domov, no keď sa jeho stav zhorší, prevezú ho do nemocnice. Rýchlo ho operujú, ale už je neskoro. Dva dni po bitke chlapec umiera. Podľa lekárov mal poškodené viaceré vnútorné orgány. „Akoby ho prešlo nákladné auto, zaradilo spiatočku a znova ho prešlo,“ zhodnotil jeho zranenia patológ.
Foto: Lukasz Bak/MOZINET
Sadowská, ktorá prišla o jediné dieťa, je odhodlaná postaviť vinníkov pred súd, hoci si uvedomuje, že justičnému systému v diktatúre vôbec nejde o pravdu. Proti sebe má celý aparát komunistickej moci – režimu oddaných prokurátorov, štátnu bezpečnosť i ministerstvo vnútra. A na svojej strane jediného svedka Jureka, na ktorého všetci tlačia, aby zmenil výpoveď. Podarí sa zúfalej matke dosiahnuť spravodlivosť?
Ako môžu milicionári – prakticky bez dôvodu – len tak dobiť na smrť mladého človeka? A tí, čo by ich za to mali potrestať, hľadajú spôsob, ako prípad zamiesť pod koberec?
Súboj s diktatúrou
Matuszyńského film vychádza zo skutočných udalostí, čo celkový dojem ešte zosilňuje. Otrasený divák, najmä mladší, ktorý už nezažil totalitný režim, na konci možno nechápe, ako sa také niečo mohlo vôbec stať.
Ako môžu milicionári – prakticky bez dôvodu – len tak dobiť na smrť mladého človeka? A tí, čo by ich za to mali potrestať, namiesto toho hľadajú spôsob, ako prípad zamiesť pod koberec?
Režisér svoje dielo postavil na knižnej predlohe poľského publicistu Cezaryho Łazarewicza, ale vyhľadal aj niektorých pamätníkov, napríklad hlavného hrdinu, ktorého premenovali na Jureka. „Dá sa povedať, že sa z toho nikdy nespamätal. Všetci tým veľmi trpeli,“ priblížil v diskusii po premietaní filmu 37-ročný Matuszyński.
Čítajte aj Nový film Kryštof upútal doma i v zahraničí
Na to, že ide len o jeho druhú celovečernú snímku, urobil skvelú prácu. Začínal ako dokumentarista, potom prešiel na seriály, no už jeho filmový debut Posledná rodina (2016) získal viacero ocenení a dráma Nezanechať stopy bude zrejme v tomto trende pokračovať. Vlani dostala cenu za najlepší poľský film a tohto roku dokonca zabojuje o Oscara. A treba uznať, že právom.
Nezanechať stopy je snímka, ktorá balansuje na rozhraní viacerých žánrov. Spočiatku pripomína dokumentárny film, potom sa však mení takmer na politický triler či psychologickú drámu. Hoci trvá až 165 minút, nemá hluché miesta. Divák s napätím sleduje boj obyčajného človeka proti totalitnej mašinérii, ktorý je – ako sa zdá – vopred prehratý.
Foto: Lukasz Bak/MOZINET
Výzva pre dnešok
Herci podali výborné výkony, ale oceniť treba hlavne Tomasza Zięteka. Jeho Jurek sa najprv skrýva, aby sa ho tajná polícia nezbavila skôr, ako pôjde svedčiť, potom ho na každom kroku sledujú a využijú všetko, aby ho zlomili.
Vystresovaný mladík zisťuje, že sa nemá o koho oprieť – jeho advokáta zatknú, vlastný otec ho zradí a donáša naňho štátnej bezpečnosti, napokon príde aj o podporu Grzegorzovej matky.
Spôsob, akým postupujú vyšetrovacie orgány, občas pôsobí ako fraška. Napríklad keď sa prokurátorka Jureka pýta, či jeho kamarát pri bití kričal „ááá“, alebo „ééé“. Alebo keď sa príslušníci tajnej služby snažia zvaliť vinu na sanitárov a ukazujú im, ako vraj dobili toho chlapca… Bolo by to smiešne, keby to nebolo smutné. A ako, žiaľ, potvrdzujú skúsenosti, aj pravdivé.
Slabinou filmu je azda len to, že do deja vtiahne bez toho, aby bližšie informoval o okolnostiach. Mladí alebo zahraniční diváci nemusia totiž vedieť, čo je Solidarita, ako sa v Poľsku štrajkovalo a že tam začiatkom 80. rokov platil výnimočný stav. Tí, čo socializmus zažili, si to pamätajú, no pre mladšie ročníky je to často až príliš vzdialená história.
Vďaka tomuto filmu však možno aj oni pochopia, aký zločinecký systém sme tu kedysi mali. A hoci k policajnej brutalite môže dochádzať i dnes, dôležité je, ako sa k tomu postavíme. Ak film v divákovi zanechal aspoň takéto stopy, splnil svoj účel.
Hodnotenie Pravdy: 5 hviezdičiek z piatich
Nezanechať stopy/Poľsko 2021/r.: Jan P. Matuszyński/h.: Tomasz Ziętek, Sandra Korzeniaková, Jacek Braciak, Agnieszka Grochowská, Robert Więckiewicz, Tomasz Kot, Aleksandra Konieczná, Mateusz Górski.
