Herečka Zuzana Mauréry: Režisérovi stačila esencia môjho zážitku

Do kín sa dostáva nový film Václava Kadrnku Správa o záchrane mŕtveho. Ako ste dostali túto úlohu, písal vám ju režisér priamo na telo?

Nie, Vaška som predtým nepoznala. Sám tvrdí, že kastingy nerobí, ale vytypuje si pár hercov, nezávisle sa s nimi stretne a intuitívne sa rozhodne, či téme rozumejú a rezonujú s ňou, resp. či na ňu majú podobný pohľad.

Váhali ste s prijatím úlohy matky? Poznali ste už predošlé filmy tohto režiséra?

Veľmi nie. Jednak preto, že sme s mamou presne touto skúsenosťou prešli, a tak som mala dojem, že filmu viem poslúžiť. A jednak ma veľmi zaujala Vaškova skúsenosť s jeho tatkom, preto som sa s ním chcela stretnúť.

Samozrejme som si pozrela jeho predchádzajúce dva filmy, kde s Křižáčkom s Karlom Rodenom v hlavnej roli vyhral Karlove Vary, a zdalo sa mi to ako dobrá príležitosť vstúpiť do úplne inej poetiky, a tomu prispôsobiť aj svoje herectvo. Bola to pre mňa výzva, lebo nebolo častejšej pripomienky ako „Zuzi, menej, menej“. (smiech)

O Kadrnkových filmoch sa hovorí, že nie sú veľmi divácky ústretové, no režisér žne úspechy u kritiky. Je pre vás dôležitejší ohlas divákov alebo kritikov?

Úprimne, ideálne pre mňa je zaujať oba tábory. Komercie robím, myslím, naozaj dosť. Aj keď Vašek robí „artové“ filmy v zmysle vizuálu a uchopenia témy, robí ich však v prvom rade pre obyčajných ľudí. Aj témou tohto filmu je hlboká ľudská skúsenosť, ktorou si v živote prejde naozaj každý.

Najnovší Kadrnkov film je snímaný na výšku podobne ako videá v mobile – neodrádzalo vás to alebo vás aj toto zaujalo?

To, že zvolil vertikálny formát, malo svoj zmysel. Ak je divák ochotný sa nad tým zamyslieť a začne vnímať na plátne určité obrazy alebo činnosti vertikálne, nájde v tom určite akési vodidlo a zmysel. Nehovoriac o závere. Ja som sa s tým stretla prvýkrát. Myslím, že táto voľba bola úplne opodstatnená.

Spolu s filmami Křižáček a Osmdesát dopisů tvorí Kadrnkova novinka trilógiu o chýbajúcich členoch rodiny, o absencii domova a sile myšlienky. Bola vám táto téma blízka?

Áno, rezonujem s tým. Sila myšlienky je v ľudskom bytí určite tá najsilnejšia hybná sila, ktorú vieme ovplyvniť. Hneď za silou lásky, ktorá si s nami, naopak, občas robí, čo chce, potvora.

Filmový kritik Vojtěch Rynda o Kadrnkovom filme povedal, že sa odohráva v inom stave vedomia – v tom je postava otca, a máloktorému divákovi sa tam chce ísť, no pritom film prináša upokojenie svojím velebným tempom a pocitom, že má zmysel sa snažiť. Aj na vás tak pôsobí?

Áno, to povedal presne. Dej sa, nešikovne povedané, odohráva „za všetkými plačmi, diagnózami a bežnými nemocničnými pobytmi“. Je to neznáma hranica, ktorú nesmieme prekročiť a svojho blízkeho tam musíme s dôverou a láskou pustiť. Ideálne s pokojom v srdci. A to je práve ten ťažký proces. V Mexiku to oslavujú, cintoríny sú tam pestré a veselé miesta. Sám pán Kadrnka starší mi často hovoril: „Zuzanko, tam je nádherne!“

Ako sa vám hrala matka Vojtěcha Dyka, keď v skutočnosti je medzi vami len 16-ročný rozdiel?

Vojtu som dostala za syna ako darček, milujem jeho spevácke vystúpenia s Big Bendom. Veľmi som sa smiala, keď s tým režisér prišiel. Je to naozaj jeden prirodzene milý a hlboký človek s obrovským darom zabávať ľudí a prihovárať sa im nielen prostredníctvom svojej hudby. Možno som k nemu ako matka trochu mladá, ale vôbec nám to nerobilo problém. Som veľmi rada, že som ho stretla.

Vo filme hráte len traja herci – je to o to väčšia výzva? Máte radšej komorné obsadenia alebo veľký ansámbel hercov?

Určite mám radšej komornejšie obsadenie. Viete si byť bližšie a dá sa omnoho ďalej zájsť. Je to určite obohacujúce.

Príbeh je vraj založený na režisérovej osobnej skúsenosti. Rozprávali ste sa o tom spolu? Myslíte si, že sa osobná skúsenosť odrazila vo filme?

Je to výsostne obraz, resp. odraz režisérovej skúsenosti. Paradoxne som z tej svojej nepoužila vôbec nič. Moment rozlúčenia s mojím tatuškom prebehol úplne inak a rozhodne emocionálnejšie. Režisérovi stačila podľa jeho slov len esencia môjho zážitku. Viac nechcel. O to vo filme nejde, ako bolo už povedané.

Na bratislavskej premiére mi povedal, že práve nakrúcajú dokument o jeho tatkovi, kde opisuje, čo všetko vnímal, počul, a ako to videl z toho "druhého brehu”, aké rozšírené skúsenosti nadobudol (intenzívne sa začal venovať fyzike a atómom, vie narábať s obrovskými číslami atď.) aj v prítomnosti neurológa, ktorý priznáva, že o mozgu vieme naozaj veľmi málo. To bude veľmi zaujímavé.

Prípravy filmu trvali tri roky, čo ste počas nich robili? Bolo ťažšie sa po pauze znova dostávať do roly?

My herci sa do tejto prípravy dostávame až v úplne poslednom štádiu, teda pár mesiacov pred natáčaním. Malé prestoje sme mali počas nakrúcania, pretože hneď na začiatku prišla korona, ale s malými pauzami a nesmiernou a dôslednou snahou Simonky, manželky pána režiséra, sme boli hádam prvý štáb, ktorý bez ujmy dokončil film počas pandémie.

Foto: Archív Zuzany Mauréry

Správa o záchrane mŕtveho Snímka z natáčania filmu Správa o záchrane mŕtveho.

Máte už viac skúseností s postavami matiek či dokonca aj svokry Márie Terézie. Ktorá bola vaša obľúbená? Užívali ste si napríklad postavu nepríjemnej mamy herečky Gabiky Marcinkovej v komédii Matky?

Áno, ja som taký večný prototyp filmových matiek (smiech). Užívam si ich všetky, nemám s tým problém. Je pravda, že tie mrchy mám radšej. Dá sa v nich využiť irónia, nadhľad a humor, a to mi je blízke.

Vkradne sa vaša skutočná mama niekedy aj do vašich hereckých úloh?

Moja mamulka si, aj keď s malými boliestkami, v 83 rokoch ešte stále užíva život. Prešla si ťažkým obdobím, ale je a vždy bola bojovník, ktorý sa len tak ľahko nevzdá. Má obdivuhodne pozitívnu energiu, z ktorej bol úprimne prekvapený aj Vašek na premiére filmu. Povedal, že mu úplne pripomína energiu jeho tatka. To viete, keď máte dokonalú matku, nie je to jednoduché, ale snažím sa (smiech).

Môžete niečo prezradiť aj o vašej postave vo filme Slúžka? Tento film režíruje Mariana Čengel Solčanská, scenár napísala tiež žena – Hana Lasicová – pracuje sa vám inak so ženami a inak s mužmi, alebo ide len o dobrý scenár a dobrý pracovný tím?

B je správne. Princíp je ten, že vás vlastne režisér pozýva do svojho sveta. Pre oboch je najlepšie, keď mu herec porozumie bez veľkých vysvetľovaní. A to väčšinou nastáva vtedy, keď je kvalitný scenár. Ak režisér vie, čo chce, herec si ľahšie nájde „svoje miesto“.

S Marianou sa mi preto spolupracovalo veľmi dobre. Aj keď mi niekedy veľmi obmedzila manévrovací priestor. Musela som naozaj rýchlo zmeniť svoje herecké stvárnenie, aby som dostala do obrazu všetko, čo som pre svoju postavu potrebovala. Na druhej strane z ničoho nič prišla a pridala mi úplne nový obraz a situáciu. To ma bavilo.

Slúžku ste nakrúcali na zámku Slatiňany, ktorý je kultúrnou pamiatkou – nemáte pri hraní obavy, aby ste niečo z historického inventáru nechtiac nepoškodili? Hráte rada v historických priestoroch? Už ste si to vyskúšali aj pri seriáli Mária Terézia, bola toto v niečom podobná skúsenosť?

Slúžka je film podľa autobiografickej knihy Hanky Lasicovej o pani Anke, ktorá bola vychovávateľkou v ich rodine. Je to príbeh lásky dvoch žien odohrávajúci sa vo Viedni, na prahu pádu monarchie. Vo veľkom meštianskom dome sa dej odohráva nielen v krásnych panských izbách, ale aj v kuchynských, slúžkovských, koniarskych a iných zákutiach, ktoré sa našli práve v zámočku v Slatiňanoch.

Bol naozaj výnimočný práve tým, že z toho, ako bol zariadený, ste si absolútne dokázali predstaviť ten každodenný život veľkej panskej rodiny. Či v Márii Terézii, alebo v Slúžke, je to pre mňa vždy veľký zážitok môcť sa dotýkať týchto skvostov dôb minulých. To je za odmenu.