Na svet prišiel 27. marca 1942 v anglickej obci Fulmer. Dostal meno Michael Hugh Johnson, ale neskôr, keď začal vystupovať v divadle, si priezvisko zmenil na York – podľa značky obľúbených cigariet.
Na rozdiel od mnohých rovesníkov, ktorých život bol v tých povojnových časoch ťažký, mal pomerne bezstarostné detstvo. Jeho matka bola hudobníčka a otec vedúci vo veľkej obchodnej spoločnosti.
Keď sa presťahovali bližšie k Londýnu, začal vystupovať v školských divadelných hrách a už ako 14-ročný zbieral skúsenosti v Národnom mládežníckom divadle, ktoré práve vzniklo. V roku 1959 si dokonca zahral v londýnskom divadle West End.
Dramatickému umeniu sa venoval aj na prestížnej Oxfordskej univerzite, kde študoval angličtinu. Krátko nato ho prijali do Národného divadla v Londýne.
V roku 1967 debutoval pred kamerou – najprv v televíznom seriáli Sága rodu Forsytovcov a potom v komédii Skrotenie zlej ženy, ktorú nakrútil uznávaný taliansky režisér Franco Zeffirelli. York tam síce stvárnil iba vedľajšiu úlohu, ale ako nováčik mal príležitosť hrať po boku takých hviezd, ako boli Elizabeth Taylorová a Richard Burton.
Prívetivý džentlmen
Odrazu už nemal núdzu o ponuky. Popri divadle šiel z filmu do filmu (Nehoda, Rómeo a Júlia, Justine, Alfréd Veľký, Vzducholoď či Vzali nohy na plecia), no na výslnie ho vyniesla až úloha študenta v americkom muzikáli Kabaret (1972), ktorého dej sa odohrával v Berlíne krátko pred nástupom nacizmu. Snímka získala osem Oscarov a Yorkova popularita rástla.
Čítajte viac Krstný otec ohúril divákov aj gangstrov
O rok neskôr stvárnil d'Artagnana v komediálne ladenom filme Traja mušketieri, kde sa opäť zišlo hviezdne obsadenie. Nakrúcalo sa v Španielsku, a keďže Yorkov dablér sa už na druhý deň zranil, väčšinu kaskadérskych kúskov musel robiť sám. „Nikdy v živote som nebol väčšmi fit ako vtedy so všetkým tým jazdením, behaním a súbojmi,“ smial sa po rokoch.
Presadil sa ako charizmatický herec s výzorom džentlmena a príjemným hlasom. Bránil sa však tomu, aby si ho diváci spájali len s jedným typom postáv, preto rád experimentoval. Občasné nezdary bral ako súčasť práce.
Z jeho bohatej a pestrej filmografie možno uviesť aspoň snímky Vražda v Orient exprese, Veľké nádeje, Nevhodné správanie, Loganov útek, Ostrov doktora Moreaua, Ježiš Nazaretský, Dvojčatá, Biele levy, Menom mojich blízkych, Fantóm opery, Gideonov meč, Ďaleká krajina, Návrat troch mušketierov, Noc líšky, Súboj sŕdc, Šíre Sargasové more, Riskantné poslanie, Dokonalí anjelici, Deštrukcia systému či Mlyn a kríž.
V roku 1991 nakrúcal aj v Bratislave. V česko-slovensko-rakúskom trileri Rošáda, ktorý vznikol podľa poviedky Ladislava Mňačka, si zahral s Mariánom Zednikovičom, Jarom Filipom a Ivom Gogálom. Aj keď sa film veľmi nevydaril, Zednikovič rád spomínal na spoluprácu s anglickým kolegom. Bol vraj vtipný a priateľský.
Vďačný za každý deň
York účinkoval i v niekoľkých seriáloch, nadaboval viaceré kreslené postavy a načítal asi 90 audiokníh. Napísal tiež dve autobiografické diela a pamäti. Od 90. rokov jeho kariéra pomaly upadala a v roku 2014 sa jej napokon pre zdravotné problémy vzdal.
Jeho ženou je už od roku 1968 americká fotografka Patricia McCallumová, ktorej syna z prvého manželstva pomohol vychovať. Kvôli nej sa v roku 1976 presťahoval do USA, kde získal aj občianstvo. Ich spoločnou záľubou je najmä cestovanie.
Čítajte viac Elegán Jiří Bartoška má 75! Jubileum oslavuje aj po boku filmovej manželky Emílie Vášáryovej
Ťažkú životnú skúšku herec podstúpil v roku 2013, keď mu diagnostikovali amyloidózu – zriedkavé závažné ochorenie, následkom ktorého sa v tkanivách ukladajú škodlivé látky.
Lekári si spočiatku mysleli, že má rakovinu, preto absolvoval transplantáciu kmeňových buniek a chodil na chemoterapiu. Pod očami sa mu spravili tmavé kruhy, opuchla mu tvár, vypadali vlasy a stratil hlas.
Po určení správnej diagnózy sa mu stav síce zlepšil, ale choroba sa nedá celkom vyliečiť. „Dostal som milosť,“ komentoval York situáciu. V minulosti býval optimista. Tvrdil, že životná cesta nie je vždy priama, má aj obchádzky, no dôležité je, aby si ju človek užíval.
Toho sa drží aj dnes. Keď sa ho pýtali, čo ho choroba naučila, odpovedal, že už nič nepovažuje za samozrejmosť: „Som vďačný za každý deň, ktorý som dostal, a som rozhodnutý nepremárniť ho.“
