Pred pár rokmi ste hovorili, že vás nakrúcanie už nebaví. Čo sa odvtedy zmenilo?
Sú periódy, v ktorých sa človek musí pripomenúť, aby zostal v povedomí. Nuž a stačí, že prikývnete na jeden film a zrazu všetci hovoria „veď si tvrdil, že už nenakrúcaš a naraz nakrúcaš“. Takže teraz mám niekoľko scenárov, ktoré by som mal robiť, a veľmi sa mi do toho nechce. Pri tejto práci sa totiž na všetko čaká, na zvuk, na svetlo, ide o zdĺhavý proces. Divadlo má obrovskú výhodu, že ho robíte v jednom ťahu tri mesiace a potom každý večer máte možnosť zahrať znova a lepšie. Presne preto nechodím na svoje filmy. Viem, že by som sa zbytočne nervoval. Chcel by som niečo urobiť inak, a to sa pri filme nedá.
Kto vám potom dáva spätnú väzbu? Čítate recenzie?
Nie. Je príjemné vedieť, že film vidí milión divákov, takže je úspešný a zrejme aj zábavný, to hej. Ale inak…
Prečo filmové úlohy neodmietnete, keď vás tá práca už veľmi nebaví?
Viem jednu vec. Že odmietam točiť tie nesmrteľné seriály. Do toho by som nikdy nešiel. Ale nedivím sa kolegom, ktorí ich robia, pretože hypotéku treba zaplatiť každý mesiac. Teraz by som mal robiť asi tri pekné scenáre. Niekedy človek dostane scenár, ktorý nie je nič extra, ale tieto sú celkom zaujímavé.
Čím vás zaujal scenár filmu Líbáš jako ďábel?
Tento film bola priam povinnosť. Prvý diel mi svojím suchým humorom pripomenul britskú komédiu, čo sa mi zdalo príjemné. Netušil som, že bude mať taký veľký úspech a pozrie si ho v Čechách milión divákov. Nakrútenie druhého dielu sa samo ponúkalo. No naozaj dúfam, že tretí už robiť nebudeme. Dva diely mi bohato stačili.
V tomto filme hráte spisovateľa. Lákala vás niekedy takáto kariéra?
Nie. Nemám ambície ani talent písať. Vládnem hovoreným slovom, nie písaným.
Časť filmu sa odohráva v Maroku. Tešili ste sa z nakrúcania v exotike?
Keby sa človek za socializmu dozvedel, že bude nakrúcať šesť týždňov v Maroku, výskal by od radosti. Keď som to zistil teraz, spýtal som sa, či predsa len nechceme nakrúcať niekde bližšie, napríklad na Šírave. Iné je, keď idete na potulky ako turista s fotoaparátom na krku. Ale keď driete od piatej večer do piatej ráno, teplota klesá na polovicu, takže máte na sebe prešívanú bundu, ide o namáhavú prácu. A ja, našťastie, len chodím. Zato Holubová a Kaiser aj behajú.
Takže vás táto krajina až tak neočarila?
Okrem Maroka som nakrúcal aj v Tunisku a je fakt, že mi sever Afriky až tak nevyhovuje. Asi ma tam v minulom živote mučili alebo mi urobili niečo zlé. Jednoducho sa tam necítim dobre.
Ktoré miesto vám teda, naopak, imponuje?
Nádherné je Toskánsko. Nedávno som bol na Malorke, tá bola tiež úchvatná. Mal som v podvedomí zafixované, že ide o ostrov, na ktorý jazdia len turisti a musí to byť hrôza. Boli sme však na severozápade a tam sme nevideli jediný hotel. Bývali sme u kamarátov v nádhernom veľkom dome, od ktorého má kilometer vzdušnou čiarou vilu aj Michael Douglas. Táto časť Malorky mi trochu pripomínala práve Toskánsko.
Viete si predstaviť, že by ste tam aj žili?
Možno áno. Aj keď, viete, v čom je u mňa problém? Som mestská krysa. Rád žijem v hektike. Keď prídem z divadla domov, je v okruhu dvesto metrov štyridsať krčiem a viem, že v jednej z nich si dám „panáka“. Takže ma tieto krajiny a ich pokoj vždy nadchnú, ale po týždni moje nadšenie akosi opadá.
A vaše obľúbené mesto?
New York je dokonalý. Hovoril som si, že keď pôjdem do penzie – a už som v nej tri roky – pôjdem tam žiť. New York nie je Amerika, je to jednoducho veľké jablko. To množstvo divadiel, výstav je niečo neskutočné. Keď si človek sadne v krčme, má pocit, akoby bol na najväčšom kastingu na svete. No teraz by som tam asi nemohol žiť, pretože zakazujú fajčiť aj vonku. Takže to u mňa New York trošku prehráva, asi sa naň „vyprdnem“.
Okrem filmovania ste verný aj divadlu a tento rok ste začali tak trochu netradične – predstavením, počas ktorého ležíte v truhle. Váhali ste s prijatím tejto úlohy?
Ide o hru režiséra Honzu Kačera, ktorá sa volá Moja hra, čo je, mimochodom, idiotský názov. Povedal som na tú ponuku, že by som v tomto predstavení rád hral, ale nemôžem, pretože v čase skúšok nakrúcam v Marrákeši. Oni mi odpovedali: „To je jedno, pán Bartoška. Vy totiž celú dobu ležíte v truhle. My budeme všetko normálne aranžovať a Honza Kačer za vás texty prečíta. A keď prídete, tak si do tej truhly ľahnete a bude to.“ Súhlasil som a naozaj. Dva týždne po mojom návrate mala hra premiéru. Dokonca v tej rakve môžem aj fajčiť.
Veľa živých ľudí sa do truhly nedostane. Aký to bol pocit?
Mal som jediný problém – že prvých osemnásť minút som v nej zavretý. Nie som síce klaustrofobik, ale mal som strach, aby som nezaspal. Lebo je tam tak teplučko a je príjemne vyfutrovaná. Koľkokrát sa prichytím, že mi počas tej vyše štvrťhodiny padá hlava.
A už ste niekedy naozaj zaspali?
Zatiaľ nie. A nechytil ma ani záchvat fajčiarskeho kašľa, čo bola moja ďalšia obava. Preto som upozornil kolegyňu Janu Janěkovú, že keby sa náhodou začalo niečo z tej truhly ozývať, nech situáciu zachráni a povie, že „ja mám asi halucinácie“ alebo niečo podobné. Ale zatiaľ sa mi to našťastie nestalo. Používam totiž taký jogínsky trik – spomalím dych a celkom to ide, aj keď osemnásť minúť je dosť dlho. A najmä v tých teplách, ktoré udreli. Mám čierny oblek, vestu, kravatu, takže som si v tej truhle musel utierať pramienky potu, čo mi tiekli po tvári. Za hlavou mám síce vyrezaný otvor, ale to je nič.
O viac ako mesiac je tu ďalší ročník karlovarského festivalu. Na koho sa môžu filmoví fanúšikovia tešiť?
Zatiaľ sme prezradili len jedno meno – Helen Mirren. A potom ešte Pepíka Somra, ktorému chceme vzdať veľkú poctu v rámci špeciálneho eventu. Bude sa premietať vynikajúci film Žert. Inak všetko tajíme. Ostatné mená a program zverejníme zrejme 16. júna.
Nebáli ste sa na začiatku? Hovorí sa, že umelci zväčša nemajú manažérske schopnosti…
Všetko sa vlastne zomlelo len tak náhodou. Štát chcel ten festival v roku 1994 zrušiť. No a my sme povedali, že druhý najstarší festival na kontinente treba zachrániť. Nakoniec sa ukázalo, že rozhodnutie štátu bolo mylné. Robíme ho už osemnásty rok, dostal sa do európskej kategórie, a to je dobré.
Ktorá z medzinárodných hviezd na vás zapôsobila najviac?
Alan Alda bol dokonalý, rovnako aj Julia Ormond. Michael Douglas priletel vlastným lietadlom a priniesol si na vešiaku oblek, v ktorom hral vo filme Dokonalá vražda. Sú to profíci a pritom sú absolútne normálni a ľudskí. Úžasná zábava bola aj s Dannym DeVittom. Bol ozaj skvelý.
Nájdete si čas popri všetkých povinnostiach aj na obľúbený golf?
Áno. Vlastne som hral aj na spomínanej Malorke.
Čím vás tento šport tak oslovil?
Je mojím najobľúbenejším, pretože je to jediný šport, pri ktorom si môžem aj zafajčiť. To ma pri ňom veľmi drží.
Jiří Bartoška
Narodil sa 24. marca 1947 v Děčíne. Herectvo študoval na brnianskej JAMU. Po presťahovaní sa do Prahy vyše desať rokov pôsobil v Divadle na zábradlí. Stvárnil množstvo postáv na divadelných doskách, v televízii aj filme. Za film Je třeba zabít Sekala bol nominovaný na Českého leva, za film Všichni moji blízcí ho aj získal. Od roku 1994 pôsobí ako prezident Medzinárodného filmového festivalu v Karlových Varoch. Je ženatý a s manželkou Andreou má dve deti – dcéru Kateřinu a syna Jana.
