Zdá sa, že svojím filmom chcete tak trochu aj testovať publikum. Už tým, že postavu muža s hlasom Tomáša Maštalíra stvárňuje žena. Považujete slovenské publikum za také otvorené a vyzreté, že pristúpi na vašu hru?
Rozhodnutie obsadiť Kristínu Tóthovú, aby hrala dušu Jazveca, bolo vyslovene príbehové. Chceli sme rozprávať o hľadaní spriaznenej duše na celý život, čo je problém, ktorý zamestnáva tridsiatnikov. Až sme si povedali – prečo vlastne neurobiť film o duši. Ja rozdiely medzi zahraničným a slovenským publikom nevnímam, lebo všetci pozeráme tie isté filmy. No robiť čosi také z pozície Slováka je trochu ťažšie. Zdá sa mi, že tu máme skôr tendenciu prijímať veci, ktoré už boli prijaté inde, a že máme problém prísť s niečím novým.
Diváci chodia do kina aj pre emocionálne zážitky v napojení na filmové postavy. Nekladiete im v tomto smere dosť veľké prekážky?
Náš film sa zakladá na ôsmich postavách, ktoré majú časovo viac-menej rovnocenný priestor. Čo sa týka emocionálneho prežívania diváka, najjednoduchšie by bolo založiť rozprávanie na jednej centrálnej postave, ktorá chce niečo dosiahnuť a nedarí sa jej to. To je základný dramaturgický princíp a ako debutant som sa mohol orientovať takto. Rozhodol som sa však pre Tigre v meste, ktoré sú komplikované už samotným počtom postáv. Na emócii to trochu uberá, ale už prví diváci vraveli, že prežili katartický moment. Oblúk hlavnej postavy sa pritom celkom vtipnou cestou uzavrie, takže pre mňa to funguje. Odhadli sme, že našou cieľovou skupinou sú diváci od 24 do 35 rokov, najmä mestskí ľudia, s jemnou prevahou žien.
Prečo ste sa vlastne nerozhodli pre príbeh jednej centrálnej postavy, ako ste spomínali?
Pretože som si zvolil scenár, ktorý ma očaril. Dostal som ho, keď som žil v Paríži, a objavil som v ňom veľmi zábavné postavy. A navyše som z neho cítil Bratislavu, odzrkadľoval moju mentálnu predstavu tohto mesta. Preto som chcel nakrútiť práve tento film. S Luciou Siposovou sme na scenári ďalej pracovali a vždy, keď sme sa k nemu vrátili, tie postavy z neho vyskočili. Mali svoj vlastný život a stávalo sa nám, že podobných ľudí sme stretávali v meste. To nás povzbudilo, že robíme správnu vec.
Nesúperí štýlovosť filmu a nekonvenčné prvky v rozprávaní so snahou vypovedať o reálnych problémoch?
Je to štylizovaný film, ale v konečnom dôsledku má reflektovať reálne problémy. Snažil som sa vyjadriť to, s čím sa vie človek identifikovať a povedať si, áno, toto poznám, tieto starosti riešim aj ja. Dúfam, že to divák zaregistruje. Napriek štylizácii, to je vec môjho cítenia. Páčia sa mi napríklad filmy Alfreda Hitchcocka, v ktorých boli herečky módne oblečené. Dnes sa nám možno zdá, že v 50. rokoch tak ženy chodili bežne, ale to nie je pravda. Ani Pedro Almodóvar vo filmoch neukazuje verný obraz Španielska. Je to štylizácia reality, istej generácie, doby. To ma oslovuje, a preto som chcel ukázať Bratislavu cez moje vnútorné vnímanie mesta.
Vo filme je aj vtipný moment, keď gangster na úteku skočí do električky a ešte si označí lístok. Akoby ste si povedali, že keď už na Slovensku nevznikajú dobré žánrovky a nie je na ne ani potrebný balík peňazí, tak si z toho vystrelíte…
Áno, je tam viac takých recesistických momentov. Patrí k nim aj to, že vo fiktívnom priestore filmu sa stretávajú autori so svojimi postavami a rozprávač to ešte okomentuje. To má azda až brechtovský charakter. Celkovo si však myslím, že to kultúrne nesedí, aby sa na Slovensku robili žánrové filmy. Hollywood či francúzska komerčná kinematografia nám ich prinášajú v oveľa lepšej kvalite, a predovšetkým takéto snímky nevypovedajú o nás.
Vo filme sa zároveň vraciate v deji, aby ste ponúkli novú alternatívu, ako by sa mohli vyvinúť osudy postáv. Z čoho tá hra vyplynula?
To sa týka filozofie, že život je založený na náhode do oveľa väčšej miery, ako by sme boli ochotní prijať. Veľmi sa mi páči výrok amerického mytológa Josepha Campbella, ktorým otvárame náš film: „Niekedy treba vyliezť až na vrchol rebríka, len aby ste zistili, že sa opiera o tú nesprávnu stenu.“ Takže je to prístup k životu s istým humorom. Akceptácia fatálnej stránky života – nech už to prebieha akokoľvek, aj tak sa to neskončí happy endom. No a súvisí to zároveň s mojím prístupom k divákovi. Predpokladám totiž, že videl tisícky filmov a je skúsený, takže hrou so štruktúrou rozprávania a s nabúravaním konvencií mu prinesiem nový zážitok. Nie čisto emocionálny, ale skôr intelektuálny.
Chceli ste poukázať aj na to, že ľudia okolo tridsiatky sú vo svojich životoch akísi bezradní?
Áno. Tridsiatka je pre mňa vek, keď sa veci v živote človeka stávajú definitívne, keď ho rozhodnutia, ktoré urobí, zorientujú jedným konkrétnym smerom. Keď som mal 16, tak som mal pocit, že si môžem všeličo vyskúšať, hľadať, užívať si… No tridsiatka, to už si treba nájsť jasný smer a jednu spriaznenú dušu. Generácia našich rodičov zažila veľa vzťahových sklamaní a rozvodov, mnohým sa potvrdzovalo, že manželstvo založené na láske nefunguje. My konfrontujeme ich skúsenosť s našimi vlastnými snami a premýšľame, čo robiť, aby sme to nepokazili. Traja kamaráti z nášho filmu hľadajú svoju identitu, zázemie, ich cesty sa rozchádzajú. A zároveň sú ako mladé tigre, ktoré sa chcú odtrhnúť od detstva, cvičia si svoju bojovnosť, sú dravé, nemôžu sa zmestiť do kože… Vedia, že musia prejsť z puberty do dospelosti, ale sú bezradní, lebo nikto im nevysvetlil, ako na to.
