Pán Donutil, zažili ste mnohých režisérov. Dokážete rešpektovať aj oveľa mladšieho režiséra, akým je napríklad Olmo Omerzu, alebo máte tendenciu mu do režírovania zasahovať?
MD: To by som si nedovolil, pretože Olmo je veľmi dobrý. Nemá cenu mu do toho zasahovať či radiť mu, to by som si netrúfol. Naopak, veľmi rešpektujem režisérov ako je Olmo a je jedno, či je mladý, alebo starý.
Keď s vami dokáže diskutovať a nájsť správnu cestu, je pre mňa rovnako hodný rešpektu ako starý pán. Bola to veľmi konštruktívna a prospešná práca.
O Věre Chytilovej ste povedali, že videla do budúcnosti – príkladom je jej film Dědictví, ktorý sa najprv málokomu páčil a diváci aj kritici ho docenili až časom. O Olmovi ste povedali, že je pre vás budúcnosťou českého filmu. Spája týchto dvoch režisérov niečo alebo je každý celkom iný?
MD: Nemajú nič spoločné, akurát to, že Olmo bol jej študentom na FAMU. Ich nátury sú celkom rozdielne. Olmo je mierumilovný Slovinec a Věra bola divá Európanka. Ona dokázala neskutočným spôsobom uchopiť vetu, čas, priestor, scenár, všetko. Ale neporovnával by som ich.
Mňa tiež porovnávali, niekto mi povedal: Vy ste druhý Menšík. Nesúhlasil som: Ja som prvý Donutil – a ten dotyčný sa urazil. Ale ja som to myslel vážne, nikto nemôže byť druhý niekto. Každý sa vyjadruje svojimi vyjadrovacími prostriedkami a či má niekoho za vzor, nie je podstatné.
Čo sa vám na Olmovi páči, čím vám vyhovuje?
MD: Jeho prístup k práci, jeho konštruktívnosť, spôsob uvažovania, režisérske schopnosti – mám rád tento typ režiséra. Vedel som od začiatku, ako za mnou s ponukou na film Atlas vtákov prišiel, že s ním budem chcieť pracovať, ak to nebude vyložene zlý scenár. A ten scenár sa ukázal ako výborný, takže do práce som šiel s radosťou.
Olmo, čo vy? Nemali ste priveľký rešpekt pred pánom Donutilom?
OO: Rešpekt som mal, ale práca by nemohla byť dobrá, keby som sa Miroslava bál. Ale zo začiatku som mal obrovský rešpekt, postupne sme si hľadali cestu a medzi nami sa vyvinulo priateľstvo.
MD: Našli sme spoločnú reč veľmi skoro.
Vraj ste chceli vytvoriť portrét starého sveta, sebectva a patriarchu, ktorého hrá práve Miroslav Donutil. Čím vás presvedčil? Prečo ste v ňom videli patriarchu a egoistu?
OO: Samozrejme, mal som napozerané veci s Miroslavom, kde hral, aj v divadle. Ľudia si ho často spájajú s komédiami, ale ja som si pamätal výraz, aký má často vo filmoch – a ten je veľmi znepokojujúci. Je to niečo v pohľade, v energii, ktorú vytvára. To bol základ, ako som si predstavoval postavu.
V našom filme hlavná postava, podnikateľ Ivo Róna, veľa nehovorí a usmeje sa trošku len v jednom zábere, často pôsobí nepríjemne, lebo všetky hodnoty, v ktoré veril, sa akoby rušia.
Je to intenzívny vnútorný pochod, v ktorý som veril a dúfam, že keď sa vo filme pozeráme do jeho tváre, do očí, vieme, čo sa v ňom odohráva.
Nemusíme to ukazovať mnohými gestami či monológmi, ale je to vnútri v človeku. To si vážim a tento druh práce, skôr minimalistický, ma zaujímal.
Foto: CinemArt
Vraj ak by ste nakrúcali vo Francúzsku, vybrali by ste si Gérarda Depardieua – prečo? Je teda niečo z Depardieua aj v pánovi Donutilovi?
MD (smeje sa): To počujem prvýkrát. Už ma spájali s pánom Gabinom, to som počul od Milky Vášáryovej, ale Depardieu? Veď ja som ho daboval.
OO: To mi nenapadlo, ale myslím, že majú podobnú vnútornú energiu, trochu znepokojivú. Obaja sú silní muži.
Prvýkrát ste opustili rozprávačskú perspektívu tínedžerov – prečo?
OO: Myslím, že sa to so mnou spája trochu neprávom, ani môj Rodinný film nie je len film o deťoch, perspektíva sa zameriavala aj na dospelých. Skôr tematický rozdiel je v tom, že v Atlase vtákov mám po prvý raz jasnú hlavnú postavu. Doteraz som sa skôr zaujímal o dynamiku v rodine z rôznych perspektív, ktoré sa menia – ako sa mení rodina z pohľadu rodičov, detí, dokonca aj psa.
Ale Atlas vtákov je rozprávaný z perspektívy človeka, ktorý zažíva silnú vnútornú drámu. Zrazu zistí, že svetu nerozumie, hoci doteraz všetko zvládal. A teraz je bezmocný. Preto sa film v druhej polovici zmení z ľahko detektívneho príbehu na portrét pádu človeka.
Vo filme však nechýba vaša obľúbená herečka Eliška Křenková. Prečo bolo dôležité, aby tam bola?
OO: Eliška aj Martin Pechlát sú obaja veľmi talentovaní, preto sa objavujú v mojich filmoch. A zdalo sa mi, že kombinácia Elišky s Alenou Mihulovou bude fajn, tak som z Elišky urobil filmovú dcéru účtovníčky, ktorú hrá Alena.
Eliška sa snažila byť Alenke čo najpodobnejšia, tak si vytvorila medzeru medzi zubami. U zubára si dala vyrobiť špeciálne nástavce na zuby, lenže potom bohužiaľ zistila, že s nimi šušle.
Asi mesiac sa s nimi učila hovoriť a potom mi vždy volala, či už šušle menej a či sa zlepšuje. Páči sa mi na nej, že sa nebojí do úloh dostať niečo, čo ju aj zošpatí. V mojom filme Všetko bude napríklad chcela mať celý čas opar na pere. Veľa ľudí si myslelo, že to je náhoda, ale to chcela Eliška.
Takže akceptujete, keď herci prichádzajú so „zlepšovákmi“? Aj vy, pán Donutil, ste sa pokúšali do filmu vniesť niečo, čo tam pôvodne nebolo, alebo ste sa držali scenára?
MD: Držal som sa scenára, ale aj som tam niečo vniesol. Netreba to špecifikovať, my s Olmom to vieme, ale pre diváka je podstatné, ako to dopadlo.
OO: Ja neberiem scenár ako stopercentnú predlohu, ktorej sa treba za každú cenu držať. Keď sme písali scenár tohto filmu s Petrom Pýchom, počítali sme s tým, že bude otvorený aj novým impulzom, nápadom. Nebojím sa kreatívnych zásahov hercov.
Trochu som sa bál portrétu sveta starnúceho biznismena v Českej republike, nezažil som to, som iná generácia. Ale viem, že Miroslav má medzi kamarátmi biznismenov a tomu svetu rozumie viac ako ja. Najviac som sa bál klišé, ktoré by som do filmu mohol vnášať, pretože mám napozerané filmy ako Wall Street.
To je celkom iná kultúra a pre náš film by to nebola správna inšpirácia. Preto som bol otvorený všetkým nápadom.
Čítajte viac Recenzia filmu Atlas vtákov: Dobrá myšlienka nestačí
Pán Donutil, už si vraj vyberáte len veci, v ktorých sa budete cítiť šťastný a nebudete strácať čas. Boli ste ako sebecký šéf firmy šťastný?
MD: Jasné, pretože to je postava, ktorá má oblúk, začiatok a koniec, rozporuplnosť a dráždivosť, stimulovalo ma to. Chcel som na tom pracovať. Bolo to celkom iné, ako keď vám niekto o štvrtej ráno strčí do ruky scenár, ktorý budete ten deň v seriáli točiť. A na druhý deň sa dozviete, že umierate, lebo máte malú sledovanosť – tak niečo také ma nebaví.
Práca má mať zmysel a keď máte vyše 70 rokov, vážite si, že vám tú prácu niekto ponúkne, a o to viac, ak je to navyše človek, ktorého prácu si ceníte. A napokon, keď viete, že tá práca bude stáť za to a oplatí sa venovať jej všetky sily, čo vám ostali.
Ako sa vám hrala táto postava, ktorú Olmo definoval ako dinosaura s veľmi problematickým vzťahom k okoliu? Čím vám bola blízka alebo vzdialená?
MD: Keď už nejakú postavu odsúhlasím a páči sa mi, ako je napísaná, musím sa s ňou stotožniť. Nenosím si postavu so sebou domov a nečerpám z jej najhorších vlastností, ale keď hráte v divadle tragické postavy, či už je to Othello, alebo Richard III., alebo z českej dramatiky spomeniem trebárs viťúzov, ako vy zaujímavo hovoríte Našim furiantom – ak teda hráte napríklad sebeckého Buška, ktorý je nepríjemný hneď od začiatku až do konca, musíte to v sebe niekde nájsť. Každý z nás to v sebe má, dá sa to v hĺbke vyhrabať.
Keď sme na Slovensku nakrúcali film Román pro muže podľa knihy Michala Viewegha, kde som hral štátneho zástupcu, ktorý je v kontakte s politickou špičkou, bola to otrasná výpoveď o stave súdnictva, tak som na festivale v Karlových Varoch stretol našu vtedy najvyššiu štátnu zástupkyňu a tá mi povedala: To ste nám teda dali. Len čo ste to odpremietali, začali sa u nás čistky. Tak som jej povedal: Milostivá pani, to ste ma potešili. Nie vždy to má taký dosah, ale film môže niekoho inšpirovať. Atlas vtákov je tiež o živote okolo nás.
Aké by vlastne malo byť publikum tohto filmu? Je skôr pre mladých, starších, mužov, ženy?
MD: Nerozlišoval by som to, rovnako sa to môže týkať starnúceho patriarchu, akého hrám vo filme ja, či neuspokojenej ženy, ktorú hrá Alena Mihulová, alebo sa to môže týkať mladých vo veku Aleninej filmovej dcéry. Netreba to generačne deliť, takýto príbeh môže zažiť aj 35-ročný podnikateľ.
Olmo, vy ste poznali niekoho, komu sa čosi podobné stalo?
OO: Zistil som, že podobných prípadov je veľa, a teda všetky tie príbehy čosi spája. Prečo sa dejú? Asi si ani nevieme predstaviť, koľko ľudí žije v totálnej osamelosti, a preto potom celý život stavia na jednu kartu a sú schopní riskovať tak veľa, ako postava účtovníčky, ktorá prevedie firemné peniaze americkému vojakovi, s ktorým si predstavuje spoločný život. Keď som o tom ľuďom začal rozprávať, povedali: Áno, niečo podobné sa stalo aj mojim rodičom.
MD: Aj ja niekoľko takých ľudí poznám.
OO: A ľudia sa za to hanbia, ako sa im to mohlo stať, či boli takí naivní, okolie ich možno odsudzuje. Ale asi je to rýchlym vývojom technológií, ktorý staršia generácia nie je schopná spracovať. Tie veci sú prepojené. My sme sa snažili o pravdivosť.
Bolo pre mňa veľmi dôležité, aby postava Marie nepôsobila ako karikatúra, aby ju ľudia neodsúdili ako naivnú ženu. Chcel som ukázať aj to, že ľudia sú schopní sa aj fyzicky zamilovať, hoci sa nikdy naživo nestretnú. To sú aktuálne témy, vzniklo o nich niekoľko seriálov na Netflixe a aj dokumentov.
Má teda váš dokument ľudí aj varovať?
OO: Určite, hoci keby som chcel len varovať, urobím dokument. Ale chcem poukázať na tento jav internetových podvodov.
Snažili ste sa o citlivý spôsob, nechceli ste sa nikomu vysmievať, však?
MD: To tu nehrozí, tu je to príbeh a zároveň apel. Pre niekoho je to možno poučenie, otázne je, či sa ľudia dajú poučiť. Stačí si spomenúť na to, koľko ľudí naletelo podvodníkom ponúkajúcim lacnejšie energie. Treba skúmať, či sa aj mne niečo podobné nemôže stať – lebo ako sa ukazuje, stane sa to raz-dva.
OO: Chcel som postavám porozumieť, aj keď s nimi nesúhlasím. Portrétoval som sebeckého človeka, ktorý sa aj k rodine správal ako k firme, riadil svojich blízkych, ale zároveň ma tá postava podnikateľa fascinovala a chcel som porozumieť jeho pravde, aj keď s ňou nesúhlasím.
Vždy je ťažšie mať negatívnu postavu, než sympatickú postavu ako v hollywoodskych filmoch, ktorej držíte palce. Dôležité bolo porozumenie aj súcit s niekým, s kým nesúhlasíme. Snažil som sa vyvarovať toho, aby Marie bola karikatúrou naivnej ženskej. Preboha, len ju nehrať ironicky.
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Názov filmu Atlas vtákov vznikol neskôr…
OO: Ako všetky názvy mojich filmov.
Aké názvy boli ešte v hre?
OO: To neprezradím, ale Atlas vtákov bol mojím favoritom. Vždy sa snažíme, aby film videlo čo najviac divákov. Zlý názov môže film pochovať. Ľudia si musia názov pamätať a titul Atlas vtákov si ľudia hneď zapamätali, zároveň je aj trochu tajomný.
Nebáli ste sa, že názov bude ľuďom evokovať nejaký prírodopisný film?
OO: Veď na plagáte nie sú vtáky…
Ako ste vlastne prišli na motív vtákov? A údajne vás inšpiroval aj vtáčik v logu Twitteru?
OO: Postava Iva si ukladá milenky do telefónu pod vtáčími prezývkami ako Sýkorka, Poštolka, Kukačka. Zároveň vtáky predstavujú ironický nadhľad nad sebeckým svetom ľudí, ktorých zaujímajú len peniaze, no nie ich okolie. A rozmýšľal som, ako stvárniť verdikt súdu – ako to urobiť inak, nie ako sme to tisíckrát videli v iných seriáloch.
Zdalo sa mi dojemnejšie, keď sa verdikt dozvieme zo štebotania vtákov ako z úst sudcu. Vtáky ponúkali rôzne možnosti, aj sa mi zdalo vtipné, ako mnohé technologické firmy hľadajú symboly v prírode. Twitter má v logu vtáčika, svoje súbory ukladáme do cloudu, čiže mraku, Apple znamená jablko. Aj tie studené firmy hľadajú čosi v prírode, takže sa mi zdalo vtipné dostať takto do filmu komentár zvierat.
Kde ste našli výroky, ktoré vtáky štebocú, napríklad: Byť chudobný a bez dlhov je najväčšie bohatstvo alebo Potešenie mocných je vykúpené slzami…
OO: To sú náhodné výroky, čo sme našli na internete. Marie sa tiež drží ezoterických motivačných sloganov, ktoré jej pomáhajú dostať sa z krízy.
Foto: CinemArt
Pán Donutil, viete si sám seba predstaviť ako šéfa firmy? A akej?
MD: Určite si to viem predstaviť, ale nechcem to. Nie je to zmyslom môjho života, je mi to vzdialené. Niekoľko mojich spolužiakov a kamarátov podniká a ich život trochu nechápem. To ma inšpirovalo k môjmu uchopeniu príbehu vo filme. Nechápal som, keď Rothschild získa obrovské bohatstvo a pokračuje ďalej, načo? Asi by som ako podnikateľ veľmi skoro skrachoval.
Je dobrý nápad spájať rodinu a prácu?
MD: Nie, to je vždy nešťastie. Stačí, keď podnikajú dvaja – už to je nebezpečné. A o troch ani nehovorím. Mohli by ste sa pýtať mojej ženy, to je podnikateľka. Má kaviareň so zamestnancami. Keď boli v trojici, bola to tragédia.
Teraz je sama, musí sa oveľa viac oháňať, ale zvláda to a baví ju to. Ako každá žena, splnila si svoje túžby, a to je dobre. Obdivujem ju, ako to všetko v čase covidu dokázala udržať. Ja by som to nedokázal, bol som na záhrade, skúšal som záhradnícke práce a inak ma bolelo telo.
Olmo Omerzu
Slovinský režisér sa narodil 24. novembra 1984 v Ľubľane. Už v 13 rokoch tu nakrútil svoju prvú krátku snímku Almir (1998). Vo vlastnej produkcii režíroval krátky film Nič (2003). V rokoch 2001–2003 bol členom vydavateľskej rady komiksového časopisu Stripburger. V roku 2004 vydal v rámci projektu Miniburger knihu komiksov nazvanú Shadows (Stíny). Potom sa rozhodol ísť študovať do Česka, pretože miloval krátke filmy Jana Švankmajera a filmy českej novej vlny vrátane retrospektívy Věry Chytilovej. Absolvoval pražskú FAMU (2011) a debutoval drámou Příliš mladá noc (2012), ktorá mala svetovú premiéru v sekcii Forum na Berlinale. Na Cenách českej filmovej kritiky ho za tento film vyhlásili za Objav roku 2012. Nasledovali snímky Rodinný film (2015), Všetko bude (2016) a teraz do kín prichádza najnovší film Atlas vtákov (2021).
Miroslav Donutil
Jeden z najpopulárnejších českých hercov sa narodil 7. februára 1951 v Třebíči, vyrastal v Brne, kde vyštudoval JAMU. V roku 1973 sa stal oficiálnym členom brnianskeho divadla Husa na provázku, kde stvárnil vyše 50 rolí. Od apríla 1990 je členom Činohry Národného divadla v Prahe. V roku 1978 hral vo filmovej verzii brnianskeho muzikálu Balada pro banditu. Mihol sa v Postřižinách, ale naozajstný úspech vo filme zaznamenal až v 90. rokoch, keď začal dostávať väčšie príležitosti – ako poručík Troník v Čiernych barónoch, uhladený advokát Ulrich v Chytilovej filme Dědictví aneb Kurvahošigutentag, ako rázny otec rodiny major Šebek v Pelíškoch, farár v Želaroch či sudca v Románe pre ženy. Známy je aj zo seriálov Doktor Martin, Četnické humoresky či Špunti na cestě.
