Herec Hynek Čermák: Sú veci, ktoré už nestihnem

Čo vás oslovilo na filme Tieňohra?

V prvom rade to, že Tieňohru napísali a produkovali moji celoživotní priatelia Vendula Bradáčová a Jan Bradáč. O filme viem už od začiatkov, kedy vznikal, takže sme si „plácli“ už pred trinástimi rokmi. Scenár, réžia a obsadenie, ktoré som spoznal neskôr, boli už len takou čerešničkou na torte.

Bola to vaša prvá spolupráca s režisérom Petrom Bebjakom?

Áno, a veľmi ma to bavilo. Po prvé preto, že Peter rozumie práci s hercom. Po druhé preto, lebo dokáže točiť dlhé klapky, čo má veľkú výhodu v tom, že človek má šancu sa rozhohrať. Na nakrúcaní panovala okrem toho veľká zábava.

Stvárnili ste Michala, kamaráta hlavného hrdinu, ktorý mu pomáha vyrovnať sa s pocitom viny prostredníctvom boxu. Myslíte si, že šport je dobrým spôsobom, ako zo seba dostať von emócie?

Myslím si, že je to lepšia forma úniku než alkohol alebo drogy. Šport je, samozrejme, skvelá vec. Tento film je navyše o tom, že vďaka boxu bol neskôr hlavný hrdina schopný vziať spravodlivosť do vlastných rúk. To je podľa mňa jedným z poslaní filmu. V dnešnej dobe je dobré pre mužov a aj pre ženy, prečo nie, byť schopný sa o seba postarať sám.

Čítajte viac Recenzia: Tiene, ktoré zaslepujú spravodlivosť

Keď už sa rozprávame o vzatí spravodlivosti do vlastných rúk, aký k nej máte vzťah vy? Veríte v spravodlivosť?

Spravodlivosť je slepá, ako hovorí príslovie, ale niekde tam hore k spravodlivosti nakoniec dôjde. Ja skôr verím tomu, že veci majú byť také, aké sú, aj keď sú niekedy veľmi nespravodlivé. Potom nás možno ženú dopredu. Nerád by som sa však púšťal do takýchto filozofických odpovedí (smiech).

Vo filme má vaša postava psa Rockyho. Ako sa vám s ním hralo?

Nebol to pre mňa problém, mal som v živote štyroch psov. Momentálne mám ovčiaka, takže s nimi viem komunikovať. Filmový pes reaguje úplne rovnako ako každý iný pes, akurát vie niečo navyše. Musíte mu vedieť zaveliť rovnako ako svojmu vlastnému psovi.

Foto: Continental Film

Tieňohra Vo filme Tieňohra stvárňuje Čermák Michala, najlepšieho priateľa Jána (Milan Ondrík).

Trvalo vám, kým ste si na seba zvykli?

Nie, bolo to v podstatne hneď. Mám v sebe veľkú lásku k zvieratám, takže sme s tým nemali žiadny problém.

Ako herec účinkujete v dosť rôznorodých filmoch, od komédií až po trilery. Vyhovuje vám takéto striedanie hereckej polohy? Ktorý žáner je vám najbližší?

Striedanie hereckej polohy je úplne to najlepšie, čo vás ako herca môže stretnúť. Naopak, najhoršie je škatuľkovanie, čo sa mi často deje, najmä vďaka mojej holej hlave. Najradšej mám však komédiu, to je dôvod, prečo som sa stal hercom. Mojimi najobľúbenejšími hercami sú Pierre Richard, Louis de Funès a Jean-Paul Belmondo.

Venujete sa fotografii, momentálne prebieha vaša výstava s názvom U PŘE-RODU. Ako by ste ju opísali a z čoho vychádza jej názov?

Výstava sa koná na Teplickom zámku. Ide o 110 veľkofor­mátových fotografií 90 × 60 cm, ktoré zobrazujú čiernobiele ženské akty. Moja prvá výstava sa volala Ještě máme naději, tiež išlo o akty. Pri názve som vychádzal z toho, že žijeme v dobe, v ktorej hľadáme, kto je muž a kto žena, prípadne to, či je ešte niekto medzi nimi. Spoločnosť sa delí do rôznych vrstiev, či už z hľadiska rodu alebo sexuality. Ja som chcel byť pri tom.

Vo svojich fotografiách teda neuvažujete len nad estetickou rovinou, ale aj nad spoločenskými otázkami?

Určite, pretože je zvláštne, že aj v dnešnej dobe, keď urobíte výstavu aktov nahých žien, tak je to kontroverzná téma. To by mi v živote nenapadlo. Rozumel som tomu v 60. rokoch minulého storočia, ale teraz je to tu znovu. Pritom ja som zástancom toho názoru, že sme vyšli zo ženy, a trebárs ženský prsník vnímam ako samozrejmosť, ktorú poznám odmalička. Takto sa na to aj pozerám, nie ako na erotický objekt. Možno to je dôvodom tých fotografií.

Čiže ste už zažili negatívne reakcie na tému vašich výstav?

Občas áno, stalo sa mi to napríklad, keď som vystavoval v Chicagu. Napodiv sa ale stáva aj to, že za mnou chodia ženy, ktoré sú z výstav nadšené. Páči sa im to nežné poňatie. Je zvláštne, že moje výstavy aktov väčšinou zaujímajú práve ženy, ktoré mi za to chodia aj ďakovať.

Foto: Instagram Hynka Čermáka

U PŘE-RODU Na Teplickom zámku v súčasnosti prebieha výstava Hynka Čermáka s názvom U PŘE-RODU.

Nedávno ste na Instagrame uverejnili fotografiu svojej dcéry s gitarou. Sám ste hudobníkom. Zvyknete si spolu niekedy zajamovať?

Dcéra ešte nie je tak ďaleko, aby sme si spolu mohli zajamovať (smiech). Ale hrali sme spolu už veľakrát, dcéra vie hrať aj na ukulele a flaute. Teraz má aj elektrickú gitaru a už by ma zrejme bola schopná na nej sprevádzať.

Vo voľnom čase sa venujete adrenalínovým športom. Je niečo, čo by ste si ešte rád vyskúšali?

Už som vyskúšal všeličo, v súčasnosti si dávam trochu pauzu. Ešte stále však jazdím na motorke a chodievam si zastrieľať. K čomu by som sa však najradšej po dlhšej dobe vrátil, je šerm. To by som chcel opäť vyskúšať.

Je niečo, na čo by ste si netrúfli?

Mám veľký problém s jazdou na koni. Síce ako herec jazdím, ale potreboval by som do toho viac preniknúť. S koňom musíte žiť, aby ste sa dostali tak ďaleko ako napríklad s motorkou, lietadlom či s padákom. Sú ale veci, ktoré už nestihnem. Rád by som sa napríklad naučil hrať na saxofóne, ale tiež už to asi nezvládnem.

Budúci rok by mali mať premiéru filmy 1919 a Děti Nagana, v ktorých účinkujete. Môžete nám o nich niečo prezradiť?

Děti Nagana sú film Dana Pánka o malých deťoch, ktoré prežívajú víťazstvo českých hokejistov v Nagane. Je to veľmi zaujímavý projekt. Ja hrám ich trénera. Snímka 1919 je vojnovým filmom o jazdnej hliadke.

Určitú dobu ste plánovali aj režírovať. Chystáte niečo alebo sa cítite lepšie v roli herca?

Som skôr hercom, k réžii je totiž potrebné vedieť aj matematiku, a to nie je moja parketa.