Na začiatku sa tvárili vážne. Maryna prikývla na šálku kávy, Iryna nechcela nič, aspoň tlmočníčka požiadala o čierny čaj. Rozhovor sa však čoskoro rozbehol a tlmočiť často ani nebolo potrebné, tmavovlasá Iryna často odpovedala ešte pred preložením otázky.
A zaujímavé bolo, že hoci sme sa bavili o väzení, o živote odsúdených a podobných neveselých témach, obe Ukrajinky aj prekladateľka sa často smiali, vyžarovala z nich energia a odhodlanie.
Do redakcie prišli Iryna a Maryna hneď v pondelok po slávnostnom odovzdávaní cien v historickej budove Slovenského národného divadla. Preto ma zaujímalo, či sa neherečke Iryne získaním ceny nejako zmenil život. Rázna, no sympatická brunetka ani sekundu nezaváha:
„Nie, nič sa nezmenilo, herectvo pre mňa nie je dôležité, je až na druhom mieste za mojou prácou. V prvom rade som profesionál a moja úloha je pomáhať odsúdeným vrátiť sa späť k normálnemu životu.“
Ako neskôr Iryna prezradí, je vyštudovaná učiteľka a hneď od skončenia univerzity pracuje vo väzení. Kedysi bola cenzorka, ktorá väzňom kontrolovala listy, dnes, po 21 rokoch, to dotiahla na podplukovníčku a cenzormi sú jej podriadení.
Kým u nás má slovo cenzor negatívny nádych, spätý s obmedzovaním slobody slova, Iryna ho chápe celkom inak: „Čo je na cenzorovi negatívne? Je to normálne štátne zamestnanie. Kontrolujeme, či sa v listoch neposielajú drogy alebo či niekto neplánuje zločin. Odsúdení sa niekedy s nikým nebavia, no z listu sa dá poznať, čo sa človeku deje v hlave. Ak odsúdená píše, mama, ja už viac nemôžem, každú noc plačem, obesím sa, môžem tomu zabrániť. Aj šikanovaniu. Len vďaka kontrole listov sme mohli zachrániť životy.“
Iste práve zmes Iryninej ráznosti, no zároveň férového prístupu a ochota pomôcť zapôsobili aj na režiséra Petra Kerekesa. Ten so svojím štábom šesť rokov prechádzal rôzne väznice na Ukrajine, kým našiel tú správnu pre svoj film. Napokon sa dostal aj do Odesy, kde v ženskej väznici pracovala Iryna.
Jednou z jej povinností je sprevádzať aj návštevy po väzení a zodpovedať za ich bezpečnosť. V rámci exkurzie pre filmárov odpovedala Kerekesovi na rôzne otázky. Ten pôvodne zamýšľal urobiť film o cenzorke, ktorá celé dni číta ľúbostné listy iných, pričom sama žije osamelo a na lásku nemá čas. Po stretnutí s Irynou pozmenil scenár a rozhodol sa z Iryny urobiť jednu z hlavných postáv.
Skutočné príbehy, ktoré mu Iryna rozprávala, ho tiež inšpirovali zakomponovať do deja odsúdené matky s deťmi. Jedným z nich bol aj príbeh odsúdenej Ľuby, ktorú vo filme stvárňuje herečka Maryna Klimova. Aj samotná Ľuba Vasylyna napokon vo filme hrá menšiu úlohu.
Z vrahyne dobrá matka
Herečka Maryna Klimova pôsobí krehko, no v skutočnosti je to silná žena. Nezľakla sa úlohy odsúdenej, hoci na prvom stretnutí s režisérom Kerekesom vôbec netušila, o aký film pôjde a že sa bude nakrúcať v skutočnom väzení.
Práve to sa jej však páčilo, má rada psychologické postavy a zaujalo ju, že ide o reálny príbeh. Ostatne, aj v predošlom filme ukrajinskej režisérky Natalije Vorožbytovej Zlé cesty (2020) šlo o to, ako vojna rozvráti nielen krajinu, ale aj psychiku ľudí.
„Aj v tom filme o Donbase som mala tragickú rolu, bili ma tam a znásilňovali. Milujem také úlohy,“ prehodí ironicky a rozosmeje sa aj s Irynou a prekladateľkou. S ľahkosťou dodá, že princezné zatiaľ nehrala. Iryna ju chápavo doplní: „Jasné, väzenie ukazuje druhú stranu života a tá je vždy pre divákov zaujímavá.“
Maryna opisuje, že keď šla prvýkrát do väzenia, samozrejme sa bála. Potom si však uvedomila, že predstava väčšiny ľudí o väzení a odsúdených je skreslená filmami a televíznymi seriálmi.
„Aj ja som sa najskôr bála, že ma tam zavraždia. Ale zistila som, že aj vo väzení sú ľudia, ktorí majú svoje príbehy. Dôležité bolo aj to, že som vo väznici videla veľa tehotných žien. Niektoré spáchali svoje činy zo žiarlivosti, z vášne.“
Aké bolo prvé stretnutie Iryny s Marynou? Iryna hovorí: „Zoznámili sme sa na kastingu, kam ma zavolal režisér, aby som mu povedala, koho by som si v role odsúdenej predstavovala.“ Maryna sa so smiechom čuduje, že to netušila, a vzápätí dodáva:
„Úprimne, nepoznala som pravdu, kto je predo mnou. Netušila som, čo Ľuba spáchala, prečo je vo väzení, ani som nevedela, aká je Irynina práca. Pri prvom stretnutí sme sa veľa nerozprávali, videla som len, ako jej robili mejkap a vlasy.“
A dnes? Sú kamarátky? Maryna odpovedá lakonicky: „Všetky sa stretávame.“ Nedám im pokoj a pýtam sa ďalej, či získali vzájomný rešpekt pre povolanie tej druhej. Vedia si predstaviť, že by si povolania vymenili? Iryna hovorí: „Áno, rešpektujem Maryninu prácu. Sama by som však nechcela byť herečka, myslím si, že každý je dobrý v tom, na čo má talent a čím sa zaoberá. Maryna ľúbi svoju prácu a ja zbožňujem tú svoju.“
Naozaj použije slovo „zbožňuje“, čo by mi v súvislosti s väzením nikdy nenapadlo, prosím ju teda o podrobnejšie vysvetlenie. „Cítim, že som užitočná a môžem ľuďom pomôcť. Najväčšou odmenou pre mňa je, keď sa odsúdené viac do väzenia nevrátia.“
A koľko sa ich vlastne vracia? Iryna odcituje štatistiky za celú Ukrajinu, vraj z bývalých väzňov putuje znova do väzenia vyše polovice, no zo žien sa vracia 30 percent.
Takže aj vďaka Iryne žijú odsúdené potom lepší život? Odpovedá: "Áno, bežný človek netuší, aké to je vo väzení. Petrov film mal zbúrať mýty o tom, že vo väzení pracujú krutí, zlí ľudia, nie je to tak. U nás je každý pracovník aj psychológom, kedykoľvek, či je deň, či noc, ma volajú k odsúdeným, ktorí sa pohádali a vraždia sa, moja úloha je udobriť ich, nech sa pomeria.
Viem, ako na to, nenadarmo som na univerzite študovala učiteľstvo. Viete, máme vo väzení aj ženy, ktoré sa o seba nevedia starať, nesprchujú sa každý deň, neumývajú si vlasy, nečešú sa, neperú si veci. Mojou úlohou je pomôcť im, naučiť ich disciplíne, poriadku, zaradiť sa do normálneho života a stať sa lepšími ľuďmi, ako keď k nám prišli."
O to viac ma zaujíma, ako sa skončil Ľubin príbeh v reáli. Iryna, ako je jej zvykom, odpovedá rázne, veď je podplukovníčka: „Ľuba sa už nevrátila do väzenia, je z nej obyčajná matka dvoch detí, o ktoré sa stará a vedie normálny život. Pritom kedysi vo väzení bola veľmi agresívna, nervózna, stále mala konflikty s odsúdenými aj s personálom, chcela spáchať samovraždu, rezala si ruky a aj mne hrozila, že ma zabije. Dnes, keď sa stretneme, pobozká ma na líčko.“
A zasa všetky aj s tlmočníčkou vybuchnú do smiechu – možno preto, že hoci Iryna odpovedá naoko prísne, z celej reči jej tela cítiť, ako jej na Ľube (a všetkých ostatných) naozaj záleží a že je rada, že k tejto pozitívnej premene došlo.
Čítajte aj Od vojny sa nedá utiecť, hovorí rodina ukrajinského fotografa
Ako rýchlo prídeš o všetko
Zdá sa, že ľady sú dávno prelomené, tak sa opýtam aj na Iryninu mamu. Vo filme sú totiž scény, kde sa Iryna rozpráva s mamou, tá sa snaží zistiť viac o dcérinom súkromí, no dcéra ju odbíja slovami, že súkromie je súkromné. Mama vŕta ďalej: „A čo stretávka, pôjdeš na ňu?“ Iryna sa prekvapí, odkiaľ vie mama o stretávke a tá odvetí: „Predsa z listu.“ Dcéra sa na mamu vyčítavo obráti: „Ty mi čítaš listy?“ Mama však ani okom nemihne a povie: „Veď ty ich vo väzení čítaš celý čas.“ Iryna kontruje: „Ale to je moja práca!“
Takže, účinkuje vo filme Irynina skutočná mama? Iryna otázku pochopí aj bez tlmočníčky a hneď odpovedá: „Nie, je to herečka, ale spôsob, ako rozpráva, aj vety, čo hovorí, sú rovnaké, ako by povedala moja mama. Skutočná mama bola na invalidnom dôchodku, nezvládla by hrať vo filme. Petrovi som však veľa o mame a jej správaní rozprávala, všetko si zapisoval a tak sa to do filmu aj premietlo. Mama už síce zomrela, ale ona jediná film videla.“
Premiéra Cenzorky sa totiž plánovala na leto, keď sa v Odese koná filmový festival. Pre vojnu je otázne, čo bude v lete. Iryna však hovorí, že jej mama tiež pracovala vyše 20 rokov vo väzení ako lekárka a dôverne poznala toto prostredie, preto bola Petrovým režisérskym videním niekedy aj prekvapená. Prečo? „Lenže ona pracovala vo väzení pre recidivistov, kým v našom väzení sú ľudia po prvom odsúdení. To sú rozličné typy väzníc,“ vysvetľuje Iryna.
Že by ju práve mama inšpirovala k práci vo väzení? Chcela Iryna pomáhať ľuďom ako ona? „Mám ešte sestru a otec mi vždy vravel, že my dve sa vôbec nepodobáme. Vraj som bola skôr ako mama. Hovoril: Myslel som si, že z teba bude generál,“ hovorí Iryna a zasa všetci prepukneme do smiechu.
„Vždy, keď mama prichádzala z roboty, vyčítala som jej, že jej šaty sú napáchnuté väzením,“ dodáva Iryna. Peter Kerekes pred časom rozprával, ako po úspechu filmu Cenzorka na filmovom festivale v Benátkach si vraj Iryna vyzula lodičky, sadla do lietadla a nastúpila zasa do 24-hodinovej služby vo väzení. „Áno,“ smeje sa. „A čo je na tom čudné? Ani chvíľu som neuvažovala nad zmenou kariéry. Treba ukončiť kariéru oficierky a potom možno začať s hereckou kariérou,“ tvrdí bez zaváhania.
Režisér chcel, aby jeho film dával viac otázok ako odpovedí. Splnilo sa to? Aké otázky by si ľudia mali klásť, keď film uvidia? Iryna odpovedá: „Nech rozmýšľajú o svojom živote, o tom, ako rýchlo môžu prísť o svoje pohodlie, o všetko.“ Maryna ju dopĺňa: „Keď som si film pozrela s kamarátmi, aj ony povedali, že hoci téma filmu je ťažká, dáva nádej, že život pokračuje, mnohým odsúdeným pobyt vo väzení odštartuje nový život.“
Čítajte aj Saša Čekmenov fotí ľudskú dušu. Vystavuje v Bratislave
Iryna sa teda po sláve na Slovensku vracia znova do práce vo väzení, herečka Maryna teraz pracuje ako dobrovoľníčka. Rodičov má v Odese, sama žila pred vojnou v Kyjeve a teraz pendluje medzi Ľvovom a Kyjevom. Spolu s ostatnými zháňa veci pre vojakov, jedlo aj lieky pre ľudí, zariaďuje odvoz vecí do dedín pri Kyjeve, snažia sa pomáhať aj deťom. Vôbec neuvažovali, že by pred vojnou ušli do zahraničia? „Nie, ostať na Ukrajine je pre mňa principiálna otázka,“ hovorí Iryna.
Maryna súhlasí, no svoju 11-ročnú dcéru odviezla do bezpečia do Mníchova. „Hlavné nie je víťazstvo, ale mier. Až teraz sme si uvedomili, aké dôležité je cítiť sa v bezpečí,“ uzatvára Iryna.
