Belfast (r. Kenneth Branagh), Benedetta (r. Paul Verhoeven), Miluj Svojho Robota (r. Maria Schrader), Paralelné matky (r. Pedro Almódovar), Supernova (r. Harry MacQueen), Zátopek (r. David Ondříček) a Quo Vadis, Aida? (r. Jasmila Žbanić) je sedmička filmov, z ktorých sa môže jednému zakrútiť hlava. Pristavme sa však rovno pri poslednom menovanom. Režisérka Jasmila Žbanić pochádza z Bosny a Hercegoviny a do rodnej krajiny, zasiahnutej v 90. rokoch vojnou, situuje aj filmovú dramatizáciu jedného z najväčších vojnových zločinov spáchaných po druhej svetovej vojne na území Európy.
V príbehu Aidy, prekladateľky pracujúcej pre OSN, ktorá pomáha komunikovať medzi bojujúcimi stranami, vychádzala z reálnych televíznych záznamov zhotovených srbským kameramanom. Vznikli počas masakra neďaleko bosnianskeho mesta Srebrenica. Filmárka sa sem vracia a v rekonštrukcii sleduje útek civilistov, ich márnu snahu dostať sa do bezpečia základne OSN, ktorá je kapacitne obmedzená, vyjednávanie s násilníkmi, zúfalstvo z neodvrátiteľnej katastrofy, a najmä osamotenosť obetí, ktorým v extrémnej situácii, kde neplatí morálka ani zákon, nemá kto pomôcť. Jej filmová správa o udalosti, ktorá nesmie byť zabudnutá, bola nominovaná na Oscara pre najlepší cudzojazyčný film a vlani sa stala aj najlepším európskym filmom roka.

Quo Vadis, Aida? sa začína v momente, keď v ohrození života opúšťajú napadnutú Srebrenicu desaťtisíce ľudí. Z dejepisu vieme, že na čele bosnianskych Srbov stál vrchný veliteľ Ratko Mladić a po neúspešnom pokuse o záchranu civilistov zo strany vojakov OSN došlo pod jeho velením ku krvavej genocíde. Vyvraždení boli najmä muži a chlapci moslimského vierovyznania.

Žbanić reflektuje udalosti z pohľadu Aidy, ktorá sa pokúša o záchranu svojich dvoch synov a manžela a na pozadí ich osobného, emotívneho príbehu skladá črepiny prežívania posledných hodín pred masovým vyvražďovaním. Aida má možnosť bezpečne odísť, desaťtisíce ľudí, ktorých telá dodnes neboli všetky nájdené ani identifikované, takú šancu nedostali. No aj ona sa v hraničnej situácii ocitá pred najťažšou voľbou.

Film je univerzálnou paralelou priebehu vojnových zločinov, ktoré si len sťažka možno bez osobnej účasti predstaviť. Filmári sa často vracajú do obdobia druhej svetovej vojny, aby ju sprítomnili a upozornili na nebezpečie zopakovania. V Srebrenici sa to stalo a v týchto dňoch sa zlyhania opakujú nielen na Ukrajine. Aj napriek tomu je dôležitá reflexia a vystavovanie sa – aspoň filmovej – reprezentácii vojny, aby sme sa v dotyku so sprostredkovanou bolesťou stávali citlivejšími. Ak si teda máme pozrieť jediný film prehliadky, tak tento.