Včera zazvonil telefón a ozval sa Josef Abrhám mladší. Že prídu do Bratislavy aj s otcom, ktorý bude mať tohto roku sedemdesiat, a že by si chcel pred kamerou zaspomínať. V roku 1958 prišiel študovať herectvo do Bratislavy. Prijali ho napriek zlému kádrovému profilu. Bola to zásluha vtedajšieho rektora Andreja Bagara. Bol to starý komunista, ale vedel, že o talente nerozhoduje triedny pôvod.
Pepo Abrhám, Moravák so slovenskými koreňmi, príbuzný dramatika Jána Hollého, dobre vychovaný chlapec (keď sme išli pod viechu, nešiel s nami, lebo sa musel učiť nemčinu), jazzman, klavirista, človek plný pochybností. Celé noci sme chodili po Bratislave a on sa mi zdôveroval so svojimi neistotami. Týkali sa aj herectva. Ak by som to mal povedať trošku povrchne – na herca priveľa rozmýšľal. Intelekt bol oveľa mocnejší ako spontaneita. Ale rozumeli sme si. V mnohom.
Čítajte viac Zomrel herec Josef Abrhám. Za herecké vlohy vďačil aj slovenským predkom
Tak ako ja miloval pesničky Osvobozeného divadla a šláger Oldřicha Nového Jen pro ten všední den. Po roku odišiel do Prahy. Doštudoval na DAMU a onedlho sme ho videli hrať v Jirešovom Křiku. Bol som aj hrdý, že je to môj kamarát, aj prekvapený, že sa napriek vlastným pochybnostiam presadil. O tom sme sa dnes, po päťdesiatich rokoch, rozprávali. Párkrát sme sa medzitým videli, ale nikdy sme už nemali k sebe tak blízko ako počas tých nočných rozhovorov. Len dnes. Bolo to príjemné, až ľahko dojímavé.
