Recenzia: Keď dcéra stretne malú mamu

Sciamma sa dala počuť, že Malú mamu by nikdy nenakrútila takýmto spôsobom, keby nezískala podporu a pochopenie svojich autorských zámerov pri Portréte ženy v plameňoch.

"Ťažila som z veľkej dôvery, ktorú mi veľkoryso dali feministky, tínedžeri a všetci, ktorí sa cítili byť týmto filmom osobne dotknutí. Snažila som sa a budem sa snažiť rozširovať politiku kinematografie, ktorá sa prejavuje práve v tomto filme,“ povedala v rozhovore pre magazín AV Club.

Hoci Malá mama nevyvolala taký veľký ohlas ako jej predošlý film, na svoj hit z Cannes nadviazala viac než čarovne. Príznačné sú pre ňu nepredvídateľnosť deja a vnútorné napätie postáv, ktoré v tvorbe skúma kontinuálne. Precízna práca s vyjadrovacími prostriedkami a atmosférou posúvajú jej filmy na úroveň výtvarných diel.

Očami malých, ktoré budú veľké

Sciamma sa pri Malej mame uchýlila k detskej perspektíve osemročnej Nelly. Jej fantázia sa však zaobišla bez expresívnych trikov a efektov. Príbeh vychádza z jednoduchej otázky: čo ak by dieťa stretlo svoju mamu ako malé dievčatko a spriatelili by sa? Na tejto ploche rozvíja tému akejsi nevyhnutnej priepasti medzi deťmi a ich rodičmi, ktorú však možno prekonať predstavivosťou a rozpamätávaním sa.

Nelly sa po smrti babičky uchýli do domu, kde vyrastala jej matka, aby s rodičmi vytriedili veci a rozlúčili sa s prostredím. Čarovné lesné zákutia a útržky informácií, ktoré o detstve svojej mamy dievčatko má, u neho vyvolajú túžbu vedieť viac. Začne si teda predstavovať. Každý deň sa vracia do minulosti, aby svoju malú mamu lepšie spoznalo. Detská myseľ mu tento zázrak umožní.

Čítajte viac Kryštof: Zahodená šanca na dobrý film

Túži vedieť, ako by si rozumeli, keby ich neoddelil čas a mamine skúsenosti. Pritom pozoruje krízu vo vzťahu svojich rodičov. Mama jedno ráno odíde a Nelly zostáva v babičkinom dome s otcom. V lesnom domčeku, ktorý pred rokmi postavila jej malá mama, však stretne Marion.

Netrvá dlho a Nelly pochopí, že toto priateľstvo je výnimočné, no nebude trvať dlho. Spoločný čas teda využijú naplno, rozprávajú sa o nadobúdaní zodpovednosti aj o dospelosti, ktorá nás nenávratne oberá o hravosť a schopnosť hľadieť na svet bez bremena skúsenosti.

Aj mama môže byť smutná

Sciamma pod krehkým a subtílnym príbehom bez príbehu kreslí zásadnú tému rodičovstva. Zdieľať s dieťaťom bolestnú stratu a iné dospelácke problémy je často nemysliteľné a práve v zásadných životných okamihoch, ako je smrť matky, sa deťom vzďaľujeme, aj preto, aby sme im neublížili.

Nelly sa napriek odchodu babičky aj mamy situáciou zaoberá, sleduje ich každodennosť. Malá Marion zasa vyzvedá, kedy sa jej Nelly narodí, či má svojho muža rada a v tichu nevyslovených viet svojej dospelosti krásne porozumie.

Sciamma neartikuluje, necháva na nás, aby sme premýšľali o neprekonateľných rozdieloch medzi rodičmi a ich deťmi, o spomienkach, ktoré sú jediné, čo nám z odchádzajúcich blízkych ostáva. Nelly cestuje v čase, aby sa k Marion dostala bližšie, ako jej dovoľuje realita.

Čítajte viac Recenzia: Zločin, ktorý zanechá stopy v divákovi

Sciamma tieto svety a obdobia formálne neoddeľuje, využíva na to strih a filmový priestor. Dom po babke aj kostýmy sú minulé i súčasné zároveň a všetko obklopuje les, ktorý zostáva aj napriek uplynulému času nemenný. Mestské lokácie vo filme zámerne absentujú, aby príroda a dom plný spomienok uzavreli mágiu príbehu do jednoty bezčasia.

Sciamma obsadila do hlavných úloh dvojičky Joséphine a Gabrielle a ich uhrančivé herecké výkony sú jednou z dominánt filmu. Že prácu s detskými hercami ovláda, dokázala už pri filme Tomboy (2011). Rovnako dobre porozumela každodennému detskému prežívaniu malých i veľkých udalostí, akými sú smrť, ale aj obyčajná osamelosť, ktorú prekonáme jedine priateľstvom.