Je Zakliata jaskyňa vaša prvá rozprávka, v ktorej hráte?
Petra Dubayová: Filmová rozprávka áno, v divadle som už ale robila predstavenia a projekty pre deti. Rozprávky, či kreslené alebo hrané, milujem dodnes, aj keď mám 23 rokov.
Túžili ste hrať princeznú?
Petra: Nebol to môj sen, ale v Zakliatej jaskyni je postava princeznej poňatá inak, musí prejsť istou cestou, zmeniť sa. Práve tým mi bola postava Leny sympatická.
Zavolala vám priamo režisérka Mariana Čengel Solčanská? V roku 2020 ste hrali jednu z chovankýň v jej politickom trileri Sviňa.
Petra: Pri tomto filme sme sa spoznali, ale na rozprávku sa konal normálny kasting. Tam som stretla Martinu, bolo tam množstvo adeptov na princov a princezné. V druhom kole nás už bolo menej a teším sa, že obe sme sa dostali do finálneho obsadenia. Vo filme Sviňa som bola obsadená bez kastingu, všetko šlo rýchlo, lebo nás tlačil čas, ale Zakliata jaskyňa vznikala oveľa dlhšie – bolo viac času na prípravu aj postprodukciu.
Herectvo ešte stále študujete?
Petra: Áno, som druháčka na VŠMU. Po maturite na konzervatóriu som si robila ešte absolutórium aj muzikálovú nadstavbu, hrávala som v divadlách a rôznych projektoch a až potom som šla na Vysokú školu múzických umení. Som rada, že sa to takto vyvinulo, učia ma Táňa Pauhofová a Ľuboš Kostelný, obaja sú skvelí.
Aké to je, hrať v rozprávke so svojou učiteľkou?
Petra: Vtipné je, že sa vo filme naše postavy vôbec nestretnú. Táňa hrá vo filme zlú macochu princov, ktorí ju nevedia ako matku prijať, je mladšia a prehnane ambiciózna, chce vládnuť celému svetu. Keď sa naše postavy konečne stretnú, som práve kvôli kliatbe premenená na vlka, takže sa s Táňou stretne vlk, nie ja.
Ale na pľaci sme sa niekoľkokrát videli, je zodpovednosť hrať s niekým, kto ma dobre pozná, videla moje školské etudy, aj tie nepodarené. Viem, že Táňa aj Ľuboš nám chcú to najlepšie, takže sa nehanbím, keď robím chyby – na nich sa predsa učíme.
Čítajte viac Pauhofová s manželom, aj krásne princezné v 'civile'! Slovenská novinka Zakliata jaskyňa má za sebou veľkú premiéruPoznali ste sa už pred nakrúcaním Zakliatej jaskyne?
Martina Zábranská: Spoznali sme sa v detskom tábore, keď Peťka bola ešte dieťa a ja praktikantka. Obe sme túžili byť herečkami, ale nikdy nám nenapadlo, že by sme si spolu niekedy zahrali. A hneď sestry vo filmovej rozprávke.
Petra: A potom sme sa stretli na kastingu.
Martina: Stretli? Aj som zabudla. To bolo ešte pred pandémiou, potom bola odmlka kvôli korone a nakrúcanie sa začalo v minulom januári a trvalo až do decembra. Tá rozprávka potrebuje štyri ročné obdobia, takže sa to natiahlo až do konca roka. Troška nám to komplikoval sneh…
Potrebovali ste ho?
Martina: Potrebovali. A sneh nebol.
Petra: A keď konečne bol, zimné zábery sme už mali natočené s umelým snehom.
Kde všade ste nakrúcali?
Martina: Boli sme v prírode, aj v jaskyniach – Domica, Demänovská jaskyňa, opálové bane pri Prešove, jaskyne Driny.
Petra: Na rozdiel od Martiny, ktorá nakrúcala všade, na hradoch aj v prírode, ja som nakrúcala najmä v jaskyniach. Súvisí to s kliatbou. Obe hráme soliarove dcéry, ale mojej Lene sa máli, čo má doma, a túži po bohatstve. Preto ide do jaskyne, ukradne z nej rubín a tým uvrhne na celé kráľovstvo kliatbu.
Martina: Hráme sestry tínedžerky, ktoré osud donúti dospieť. Nehráme len dievčatká, čo čakajú na princa a stanú sa princeznami, ale bojovníčky so zlom.
Ako sa vám páčil ten emancipačný prvok?
Petra: Najviac ma zaujalo, že obe dievčatá musia prejsť vnútornou zmenou. Tú nespôsobí princ, ani zlý drak, ale situácie musia riešiť samy v sebe. Ten vnútorný rozmer sa mi zdal obohacujúci. Až potom môže prísť klasická rozprávková láska.
Martina: Súhlasím. Navyše, režisérka je žena, čiže naše ženské postavy, ktoré vytvorila, sú veľmi skutočné.
Obe ste pracovali s viacerými režisérmi. Je iné, keď vás režíruje žena?
Martina: Každý režisér je iný a má iný prístup, ale možno tým, že Mariana je žena, k nám mala blízko. Mohli sme sa na ňu spoľahnúť aj v otázkach, s ktorými by sme sa nevedeli obrátiť na chlapa. Ženský faktor bol veľmi dôležitý. Na Mariane obdivujem, že je v tomto profesionálnom svete veľmi silná, vie, čo chce a čo robí, a robí to naozaj dobre.
S čím by ste sa nemohli obrátiť na mužov?
Martina: Predsa len kamarátke sa zdôveríme inak ako kamarátovi. Chlapi nie vždy chápu ženskú problematiku.
Rozprávka má byť výpravná. Čo to pre vás okrem honosných kostýmov znamenalo?
Petra: Je výpravná aj svojimi lokáciami.
Martina: Je to iné, ako točiť v ateliéri medzi štyrmi stenami, kde nevidíte ani denné svetlo. Dostanete sa na miesta, kam by ste sa možno bežne ani nedostali a každé z týchto miest má svoje genius loci. Točili sme na českom hrade Pernštejn a v okolitých lesoch.
Petra: Slovenské hrady v rozprávke nie sú, ale zato uvidíte Súľovské skaly, Hlbocký vodopád, skanzen vo Vychylovke, Podšíp, Terchovú, Jánošíkove diery…
Martina: A dostali sme sa aj do filmových ateliérov v Budapešti, kde točia aj veľké zahraničné produkcie. Kostýmy robila Helenka Tavelová, slovenská výtvarníčka pôsobiaca v Česku, ktorá už vyhrala v Los Angeles cenu za kostýmy k rozprávke Princezná zakliata v čase.
Petra: Ja som bola väčšinou v jaskyni, takže môj kostým pozostával z toho, v čom som odišla z domu. V ateliéroch som skúšala množstvo dlhých sukieň, lebo rozprávka sa odohráva v zime, k tomu šály, opasky. Ako parádnica som mala na šatách veľa korálikov…
Martina: …a ja ako staršia dospelejšia sestra som mala kožený opasok a dýku…
Petra: Aj kostýmovými prvkami sa vykresľovali naše charaktery. Kráľovná Berta, zlá macocha, mala veľkolepú červenú róbu, k tomu elegantný účes.
Martina: Keď sme boli ešte dievčatá a nemuseli sme riešiť ešte žiadne problémy, boli sme oblečené do kožušiniek. Len čo sme potom vzali osud do vlastných rúk, prispôsobil sa tomu aj outfit – mala som na sebe kožené bojovné veci, účes bol tiež podobný. Ada-dievčatko sa zmenila na divožienku.
Aké roly majú chlapi?
Petra: Dvaja mladí českí herci hrajú princov – Dominick Benedikt a Ondřej Kraus. Ich otec, kráľ, zomiera a stoja pred situáciou, kto bude jeho následníkom. Bratia sa neznášajú, musia prekonávať rôzne prekážky, no po všetkých peripetiách si uvedomia, že bratská láska je nadovšetko. Vo filme si zahrá aj vynikajúci Karel Dobrý, ktorý je akýmsi stelesnením zla a aj Marko Igonda, ktorý sa naopak predstaví v postave milujúceho a dobrého otca.
Pracovali ste so skutočnými vlkmi?
Petra: Vlkov hrali trénované československé ovčiaky.
Martina: Ja som dokonca musela na jedného „vlka“ dosť dlho hovoriť, lenže pes má rád svoj priestor a už sa trošku ohradil, mal zuby tesne pred mojou tvárou, ale dohrala som to.
Petra: Aj tých psov sme mali viacero, lebo nebolo možné mať stále jedného na každej lokácii. Niekedy sme ich aj museli prefarbovať. Mali sme aj koníky, ovečky, srnky či somárika.
Čo bolo v rozprávke najťažšie?
Martina: Peťka je vegetariánka a premenená na vlčicu si musela potravu hľadať v lese sama a teda na pľacu nechýbali ani ulovené zvieratá.
Petra: To som už aj vytesnila. Bolo to nepríjemné, musela som zajka opekať na ražni v jaskyni…
Martina: A keď Peťa tie scény dotočila, prišla za mnou a vravela: Ja ti tak závidím, ja hrám s mŕtvolami a ty so živými zvieratkami. Bola to pre ňu skúška odvahy. Táto rozprávka bola pre všetkých náročná na kondíciu, veľa sme behali a brodili sa cez potoky, utekali sme stále po lese, jazdili na koňoch.
Takže žiadne nudné princezničky…
Petra: To teda nie, už len dostať sa na miesto natáčania, napríklad na Šarkaniu dieru, to bola riadna turistika v kostýmoch. Vyškriabať sa tam niekedy trvalo dlhšie než natočiť niektorú scénu.
Martina: Ale bolo to veľmi zábavné, utužilo to naše priateľstvá. Okrem Peťky som ostatných nepoznala, vyspovedala som aj srbského herca Predraga Bjelaca, zaujímali ma jeho pikošky z účinkovania vo filme Harry Potter a Ohnivá čaša.
Petra: Marko Igonda nám hrá otca.
Martina, vy okrem toho moderujete aj v rádiu, je to pre vás ako herečku výhoda, tréning pohotovosti?
Martina: Je to niečo úplne iné, zo začiatku som mala problém prepínať z hereckého módu na moderátorský, už som si na to zvykla. Možno ide o prácu s hlasom, ale nemyslím si, že moderovanie mi pomohlo pri hraní – skôr zdvihlo moje sebavedomie.
Hrali ste aj v seriáli Priznanie. Je iné nakrúcať filmovú rozprávku a televízny seriál?
Martina: Mala som šťastie, že nešlo o denný seriál, mali sme čas na prípravu, režisér mal čas s nami pracovať. Ale dobová rozprávka má svoje čaro aj morálny aspekt. Hrať v civile je pekná skúsenosť, ale film je umenie, ktoré s nami zostane oveľa dlhšie ako televízna tvorba.
V poslednom čase vzniklo niekoľko emancipovaných rozprávok, nebáli ste sa prílišnej mravoučnosti?
Martina: Myslím, že rozprávka by istú morálnu hodnotu priniesť mala, ale je fajn, ak to nie je podané prvoplánovo. Určite je výhodou, ak si tam niečo nájde aj dieťa, aj dospelý divák.
Petra: V našej rozprávke je aj napätie, nie je predvídateľná, ale zasa ani príliš komplikovaná. Je to ako historický film s mýtickými prvkami.
Petra, po politickom trileri Sviňa to bol pre vás dosť skok do iného žánru, nie?
Petra: Áno, baví ma hrať postavy v rôznych žánroch.
Martina: Ja som hrala iba v rozprávkach a rada by som zažila skok do filmu.
Moderovali ste Let's Dance. Tešili ste sa z tej ponuky?
Martina: Pracujem v rádiu, zavolali ma na kasting a myslela som si, že režisér Pepe Majeský si robí zo mňa žarty. Chcel ma dať do dvojice s Viktorom Vinczem, vyskúšali ma, hneď fungovala moderátorská dynamika. Ja sama som si nedávala žiadne šance, veď som nemala žiadne skúsenosti s moderovaním pred kamerami. Ale asi by som ľutovala, keby som to neskúsila, a tak mi nezostávalo nič iné, ako veriť si a pristupovať k tejto práci najlepšie, ako viem.
Mali ste popri šou Let's Dance vôbec čas aj na niečo iné?
Martina: Nedávno som dotočila seriál Svätý Max, dovtedy to bolo naozaj náročné: pendlovala som medzi rádiom, Skalicou, kde sme točili Svätého Maxa, a Inchebou, kde sa konalo Let's Dance. Chodila som tam deň pred nakrúcaním, aby som sa dobre pripravila na živý prenos. Bolo to časovo aj psychicky náročné, ale adrenalín a radosť z práce mi dodávali energiu.
Z ktorého projektu vás ľudia najviac spoznávali?
Martina: Z Let's Dance, to malo naozaj veľkú sledovanosť. Diváci Maxa, ktorí videli Let's Dance, si ma nevedeli hneď spojiť s moderovaním šou. Možno je to vec líčenia a elegantnej róby. Mejkap a vlasy, ja tam chcem chodiť každý deň. Ale je aj výhoda, že ma nespoznávajú všetci na ulici.
Peťa, brali by ste úlohu moderátorky?
Petra: Nie, to je strašný stres. Odovzdávala som jednu cenu Jonatánovi Pastirčákovi – za najlepšiu hudbu na podujatí Slnko v sieti, mala som povedať dve vety a išla som sa zblázniť. Celý deň som si tie dve vety opakovala dokola, sama sebe som sa smiala. Nemohla by som to robiť ako povolanie, radšej odohrám trojhodinové divadelné predstavenie.
Prečo je to väčší stres?
Petra: Neviem, asi preto, že som tam za seba, za Petru Dubayovú, nie za postavu. Je to oveľa väčšia zodpovednosť, a bola som medzi osobnosťami ako Karol Čálik, čo keď to nezvládnem?
Martina: A ľudia oveľa viac súdia. Keby šla Peťa odohrať postavu, ktorá odovzdáva cenu, určite by to zvládla ľavou zadnou.
Petra: Že som si to nepovedala! To je pravda.
Martina: Aj ja sa ako herečka cítim oveľa lepšie.
Pritom vy ste herectvo neštudovali, však?
Martina: Nie, študovala som strategický manažment na Univerzite Komenského. To mi dalo veľa silných kamarátstiev a rozhľad mimo umeleckej sféry. Znalosti z manažmentu v živote bežne nevyužívam, ale naučila som sa tam robiť napríklad excelovské tabuľky, tak som v rádiu schytala úlohu robiť rozpisy.
Petra: Áno, v našom umeleckom živote je niekedy zážitok robiť praktické činnosti. Napríklad veľmi rada kosím trávu a môj priateľ, tiež herec, miluje upratovanie.
Ako ste na tom s varením?
Petra: Milujem varenie, je to pre mňa relax. Nevarím nič komplikované, ale zato zdravé a chutné.
Martina: Ja som celkom praktická žena, viem si uvariť, ale pre mňa je to stres. Dúfam, že môj budúci partner, ktorý nemá meno ani tvár, bude šéfkuchár a bude varenie milovať. Ja radšej umyjem ten riad, ako uvarím.
Petra: Ja to mám presne opačne, varila by som, len nech niekto za mňa tie veci sprace.
Tak netradične na záver, prezraďte najsilnejší zážitok z nakrúcania.
Martina: Keď sme točili záverečnú sesterskú scénu, zostali sme s Peťkou ešte asi päť minút v objatí – aj keď sa už vypli kamery.
Petra: Na filmovaní je krásne práve to, čo je skutočné.
Petra Dubayová (23)
Slovenská herečka pochádzajúca zo Serede. Účinkovala v muzikáli Jána Ďurovčíka, Kamila Peteraja a Pavla Hammela s názvom Šľahačková princezná. Hrala tiež v inscenáciách Punk Rock, Krotká, Bambuľka či Rasputin. Petra Dubayová účinkovala v seriáloch Dracula, Hniezdo či Šťastná rybka a v roku 2020 si zahrala vo filme Sviňa. V rozprávke Mariany Čengel Solčanskej Zakliata jaskyňa stvárnila Lenu, Adinu sestru.
Martina Zábranská (27)
Slovenská herečka a moderátorka. Vyštudovala manažment, po štúdiu začala pracovať v rádiu. Účinkovala v seriáloch Labyrint, Svätý Max a Priznanie. V roku 2012 si zahrala v televíznom filme Šťastný smoliar. Martina Zábranská tiež tento rok moderovala tanečnú súťaž Let's Dance. V rozprávke Mariany Čengel Solčanskej Zakliata jaskyňa stvárnila Adu, Leninu sestru.