V repertoári mala pesničky o láske, ktoré v jej podaní nadobúdali ďalší rozmer. Stále sa dobre počúva Široká cestička, Červené jabĺčko, Taká som, Zabúdaj, pesničky, ktoré sa pre ňu stali príležitosťou na malú etudu. Pri ich prednese bolo cítiť, že ich spieva herečka, ktorá má navyše zmysel pre humor: v jej podaní nič nevyznievalo sentimentálne či banálne, spievaním vytvárala malé príbehy, v ktorých hrala hlavnú úlohu. Veď bola najmä herečka.
Zora Kolínska sa narodila 27. júla 1941 v Kráľovej Lehote a vyštudovala VŠMU v Bratislave. Po prvých divadelných pokusoch v Trnave, v Divadle poézie, hrala v Divadle na korze. Patrila do partie s Julom Satinským a Milanom Lasicom, poznali sa zo školy. S Milanom Lasicom boli niekoľko rokov aj manželia. Písali pre ňu najlepší autori a hudobníci a muži, ktorí sa s ňou objavovali, získavali odlesk z jej noblesy. Bola hviezdou v klasickom zmysle tohto slova – pôsobila ako osudová dáma veľkého sveta. Na scéne zasa pôsobila ako dobrá komička – vedela vytvoriť aj smiešne postavičky.
Po revolúcii v roku 1989 sa aj jej život zmenil. Múzy sa odmlčali, ani herecké remeslo neprekvitalo. Mnohí umelci sa zamýšľali, z čoho budú žiť. Zora Kolínska začala podnikať. Obchod s nábytkom mala na prízemí Domu novinárov v Bratislave, bolo ju vídať cez výkladné sklá. Zariadila si ho skôr ako výstavný salón, kde bol mimoriadne vkusný nábytok, bytové doplnky a predávala aj krásne dekoratívne látky. Aj podnikanie brala ako umenie, nespravilo z nej dravú a cynickú obchodníčku. „Načo by mi bolo viac peňazí, než potrebujem?“ hovorila. „Veď nemôžem naraz fajčiť dve cigarety a ani si nedám na tanier štyri rezne.“
Aj byt mala pekne zariadený, tešila sa zo záhradky, zo psíkov, ktorých bola veľkou milovníčkou. V skleníku, kde manžel pestoval kaktusy, mala uskladnené aj dekoratívne látky. Všetko u nej pôsobilo skôr ako ateliér alebo javisko. Nebola všedná. Pre evrejnosť zomrela mladá nielen vekom, ale aj duchom. Nikdy vlastne nezostarla.
Jej repertoár bol široký – hrala dramatické postavy žien zo svetovej drámy (napr. Tri sestry, Ujo Váňa, Úklady a láska, Don Juan), hrala v slovenskej klasike (napríklad Vierku v hre Ivana Stodolu Jožko Púčik a jeho kariéra), ale aj v modernej slovenskej tvorbe (napr. Vieru v inscenácii Ľubomíra Feldeka Teta na zjedenie). V roku 1998 získala ocenenie slovenských divadelných kritikov Dosky za postavu Akuliny v hre Maxima Gorkého Scény z domu Bessemenovcov – Meštiaci, ktorú naštudovala v divadle Astorka Korzo 90. Keby osud náhle nepreťal život Zory Kolínskej, dnes by asi vo veľkom hrala, sedela v rôznych porotách a písala spomienky. Jej červené jabĺčko sa stále kotúľa.
