Hoci nepatril k ľuďom, ktorí by si vylievali srdce pred najbližšími, a radšej ticho trpel, niektorým sa zveril s tým, čo zamýšľa. Nikomu však nenapadlo, že by to myslel vážne. A predsa.
V utorok 8. júna 1982 sa Mistrík aj so synom Jankom zastavil u kolegu Štefana Kvietika po loveckú pušku, ktorú si uňho uschoval. Vravel, že sa na druhý deň chystá na poľovačku. Po príchode domov uložil trojročné dieťa spať, hercova žena Marika s ním zostala v izbe, zatiaľ čo sa on zavrel v pracovni. Ľahol si na váľandu, zbraň priložil k hlave a stlačil spúšť…
Foto: TASR, Archív
Z rozhlasu do SND
Keď Ivana Mistríka opisovali jeho kolegovia, väčšina z nich spomínala jeho výnimočný talent, hlboký pohľad belasých očí, chlapčenskú nevinnosť a čistotu, charizmu či vášeň, s akou žil i pracoval. Vďaka povahe citlivého romantika sa výborne hodil na úlohy rozorvaných hrdinov, no zároveň bol aj bohémom, ktorý sa rád bavil a popíjal.
Čítajte viac Herec Ivan Mistrík zomrel pred 30 rokmi
Na svet prišiel 15. októbra 1935 v rodine bratislavského úradníka. Časť detstva strávil na vidieku pri Zvolene, kam ho s dvoma bratmi a mamou poslal otec, aby ich uchránil pred vojnou. V roku 1946 ho prijali do detskej rozhlasovej družiny, a to napriek tomu, že mal rečovú chybu – sykavky, čo ho sprevádzalo počas celej hereckej kariéry.
Foto: archív SND
Nemal ani dvanásť, keď si ho všimol Andrej Bagar a obsadil ho do vedľajšej úlohy v predstavení Národného divadla. V roku 1949 začal študovať na štátnom konzervatóriu v Bratislave, ale školu nedokončil. Krátko pôsobil v Dedinskom divadle, potom vo Zvolene a od roku 1953 na bratislavskej Novej scéne. O 13 rokov neskôr sa stal členom Činohry SND.
„Ivan bol fantastický partner… S ním by hral dobre aj strom,“ pochválila ho v dokumentárnom cykle STV Radosť zo života (2008) herečka Božidara Turzonovová. Popri množstve divadelných úloh, ktoré majstrovsky stvárňoval, sa veľmi rýchlo uplatnil i vo filme.
Foto: STV
Nevyužitá šanca
Pred kamerou debutoval v roku 1950 a čoskoro prišli ďalšie ponuky. Okrem slovenských režisérov, akými boli Paľo Bielik či Martin Hollý, mu dôverovali aj českí filmári a jeho výkon nikdy nesklamal. Snímky, v ktorých hral, získavali ocenenia i na medzinárodných festivaloch.
Objavil sa napríklad vo filmoch Štyridsaťštyri (1957), Šťastie príde v nedeľu (1958), Romeo, Julie a tma (1959), Kapitán Dabač (1959), Vyšší princip (1960), Polnočná omša (1962), Tvár v okne (1963), Sedem svedkov (1967), Muž, ktorý luže (1968), Balada o siedmich obesených (1968), Medená veža (1970), Orlie pierko (1971), Buddenbrookovci (1974), Mário a kúzelník (1976) či Americká tragédia (1976).
Foto: Foto Jozef Vavro, archív SND.
O tom, aký bol populárny, svedčí aj jeho prezývka slovenský Gérard Philipe. Meno tohto francúzskeho herca súčasníkom už asi veľa nehovorí, no kedysi býval veľkou hviezdou. Keď v roku 1959 zomrel, nemeckí producenti hľadali herca, ktorý by zaňho dokončil rozrobený film. Vybrali si Mistríka, ale úrady v socialistickom Československu mu nedovolili vycestovať na Západ.
Ako z inej planéty
Zvrat v hercovom živote nastal v lete 1977. Jeho milovanú manželku Helenu skolila na dovolenke v Juhoslávii mozgová príhoda a on zostal sám s dvoma synmi. O dva roky sa znova oženil s mladou speváčkou Máriou Klesniakovou, narodil sa mu tretí syn, no rodinné šťastie nenašiel.
Manželské nezhody ho privádzali do šialenstva. Podľa Márie na ňu herec žiarlil, opíjal sa a často ju bil. Jeho kolegovia a známi to však popierajú. Mistrík bol vraj láskavý človek, ktorý nikomu neubližoval. Z jeho smrti, naopak, vinia manželku.
Čítajte viac Ivan Mistrík - talent poznačený smútkom
„Psychicky ho týrala tým, že v ňom potláčala sebadôveru,“ prezradil v televíznom dokumente jeho kolega Vladimír Obšil. Žena ho vraj sústavne ponižovala, tvrdila mu, že je nula a nič nedokáže. Začal o sebe pochybovať, ale rozviesť sa nechcel a pomoc odmietal.
„Na mňa Ivan pôsobil, ako keby ho sem hodil niekto z inej planéty a on alkoholom iba utápal tú hrôzu, v ktorej musí žiť,“ povedal o Mistríkovi režisér Martin Hollý. Údajne ho tým presne vystihol.
| Samovraždy slovenských hercov |
|---|
| Arnošt Garlaty (1917 – 1962) – známy z komédie Skalní v ofsajde, bol alkoholik, jeho ženu to priviedlo k tomu, že s dvoma dcérami skočila pod vlak, ktorý jej odrezal nohy a jedno z detí zabil. Garlaty mal výčitky svedomia, obesil sa. |
| Ján Jamnický (1908 – 1972) – manžel herečky Vilmy Jamnickej spáchal samovraždu v Tatrách, zomrel na následky otravy a podchladenia. |
| Anton Mrvečka (1934 – 1985) – trpel neznesiteľnými bolesťami hlavy. Až pri pitve sa zistilo, že mal mozgovú atrofiu. Počas liečby na psychiatrickej klinike v Pezinku vyskočil z okna. |
| Monika Potokárová (1992 – 2019) – stihla sa objaviť len vo dvoch filmoch a v niekoľkých seriáloch, ale pred sebou mala sľubnú kariéru a žala úspechy v divadle. Dôvody, prečo sa obesila, nie sú jasné. |
