EMEDI Productions: Mladí filmári, ktorí rúcajú tabu

Prečo vzniklo zoskupenie EMEDI Productions?

Začalo sa to filmom Bytosť. Moja veľmi iniciatívna sestra mi povedala, že ak chcem robiť filmy, musím niekde začať. Vtedy, v roku 2020, som ešte nemal žiadne skúsenosti so zbieraním financií. Na škole som sa učil skôr veci, ktoré boli spojené s filmovou produkciou, nie s réžiou a so scenáristikou. Začal som teda písať film Bytosť, ktorý sa napokon podarilo aj natočiť. Mali sme skvelé ohlasy zo zahraničia, dokonca sme vyhrali aj niekoľko ocenení. Vďaka tomu sme vedeli, že to má zmysel.

Celkovo som mal pocit, že v dnešnej dobe majú mladí filmári málo príležitostí. Iné produkčné spoločnosti majú zastrešené sféry svojimi ľuďmi, a tie miesta si držia. Existuje veľa mladých ľudí, ktorí sa chcú realizovať, ale nemajú na to možnosti. Preto sme sa rozhodli vytvoriť im priestor.

Nebáli ste sa začínať od nuly?

Bál som sa, ale zároveň som vedel, že niekde sa začať musí. Buď to vyjde, alebo nie. Keď človek pracuje na niečom svojom, je to prínosné. Ak to robí so správnymi ľuďmi, tak mu nehrozí neúspech. Keď sa človek nevzdáva, môže to zvládnuť.

Koľko vás v súčasnosti tvorí tím EMEDI Productions?

Momentálne máme takmer 50-členný štáb. Začínali sme vo veľmi obmedzenom množstve. Prvé dva filmy sme natáčali v počte asi 15 ľudí. Čím viac o nás ľudia vedia, tým viac ich má záujem sa k nám pridať. Sme za to naozaj vďační.

Foto: Ľuboš Pilc, Pravda

Lukáš Vízner Režisér a scenárista Lukáš Vízner.

Nebolo spočiatku zložité natočiť film s takým malým počtom ľudí?

Bolo to náročné. Netvrdím, že sme mali vychytané úplne všetky chyby. V prvom projekte sme každý mali viacero pozícií – ja som robil režiséra, scenáristu aj producenta, navyše som bol jediným človekom v štábe, ktorý mal vodičský preukaz a auto. Staral som sa aj o kostýmy a lokácie natáčania.

Časom, ako sa náš tím rozrastá, sa však tieto funkcie rozdeľujú medzi viacerých ľudí. V začiatkoch nám veľmi pomohla ochota ľudí, pretože sme mali k dispozícii málo času aj financií.

Váš prvý film Bytosť sa zaoberá témami LGBT komunity. Myslíte si, že máme takýchto snímok dosť?

Spoločnosť stále nie je natoľko otvorená, aby sa k tejto téme nebolo treba vyjadrovať. Preto si myslím, že by nezaškodilo tvoriť v tomto smere aj ďalej. LGBT filmov ako takých je pomerne málo a väčšinou ide o krátkometrážne snímky, ktoré oslovia len vybranú skupinu ľudí.

Keď už sa nejaké LGBT postavy nachádzajú v celovečerných filmoch, tak sú zobrazované veľmi stereotypne, niekedy dokonca až posmešne. To ma veľmi mrzí, pretože si myslím, že LGBT komunita má oveľa viac tém, ktoré sa dajú rozoberať. V prvom rade by však spoločnosť mala začať LGBT komunitu vnímať ako bežnú vec a nie ako niečo, čo je tabu.

Nemáte pocit, že sa LGBT filmy príliš sústredia na tragické aspekty, akými sú napríklad zlé reakcie na coming-out, šikanovanie či dokonca samovražda?

Určite. Osobne si myslím, že LGBT filmy sú veľmi depresívne. Síce si tým trochu sypem popol na hlavu, keďže ani Bytosť nie je úplne najveselším príbehom, ale chcel by som to napraviť ďalším filmom. Máte ale pravdu v tom, že takéto snímky väčšinou vyťahujú základné otázky týkajúce sa coming-outu či oboznamovania sa s vlastnou sexualitou.

Ide teda o dve či tri veci, ktoré sa rozoberajú stále dokola, pričom väčšinou má príbeh smutný koniec, čo ma dosť mrzí. LGBT komunita má mnoho vrstiev a existuje preto veľa tém, o ktorých sa dá rozprávať. Ľudia z komunity nerozoberajú celý život len svoju orientáciu, majú mnoho iných, bežných problémov, podobne ako väčšinová spoločnosť.

Jedna z hlavných postáv vo filme Bytosť pracuje ako pornoherec. Narastá podľa vás rešpekt voči ľuďom pôsobiacim v sexbiznise?

Mám pocit, že ani nie. Stále sa totiž stretávam s tým, že ľudí zo sexbiznisu neberú ako ľudské bytosti. Stále sa o nich hovorí ako o tovare, čo je podľa mňa hrozné. Ide o tému, ktorá je v ľuďoch zakorenená tak hlboko, že bude trvať ešte roky, kým ju začnú brať inak.

Zo zahraničia k nám však v istej miere preniká trend šírenia osvety o ľuďoch zo sexbiznisu a ich vykorisťovaní.

To áno, minimálne sa o tom už začína rozprávať. Slováci ale tieto povolania stále vnímajú ako niečo dehonestujúce. Povedal by som, že je to ako s LGBT komunitou – ide o tému, o ktorej treba diskutovať, aby sme sa pozreli za oponu a videli, ako sa veci naozaj majú. Vďaka tomu by spoločnosť mohla byť ľudskejšia.

Foto: EMEDI Productions

Posledná Snímka z natáčania filmu Posledná o žene, ktorá predáva mesto.

Môže byť film dobrým prostriedkom pre šírenie povedomia o celospoločenských problémoch?

Určite áno. Film ako produkt je perfektný materiál na otváranie rôznych tém, ktoré môžu zmeniť spoločnosť. Uvedomil som si, že má veľkú silu a dokáže nás formovať. O to šťastnejší som, že pracujem v tejto sfére, pretože by som rád priniesol ďalšie témy a možno aj kúsok nádeje.

Film je skvelým prostriedkom, ako prehovoriť k masám. Ak človek nie je pani prezidentka alebo nejaký významný politik, tak je jeho hlas len málokedy vypočutý.

Bytosť vyhrala viacero zahraničných ocenení, dokonca aj v Rusku. Považujete to za prejav toho, že sa tamojšia LGBT komunita nehodlá vzdať svojich práv?

Z výhry v Rusku sme boli popravde veľmi prekvapení, pretože vieme, aká je tam situácia. Dokonca sme poskytli aj rozhovor jednému tamojšiemu magazínu. Dostal som niekoľko ohlasov od kamarátov, ktorí v Rusku boli. Tvrdili, že situácia je tam v tomto smere úplne v poriadku, ale neviem, či sa tomu dá úplne veriť. Myslím si, že LGBT ľudia tam nie sú braní rovnocenne s ostatnými, čo ma mrzí. Držím im preto palce, aby si išli za svojím, pretože to majú oveľa ťažšie ako my tu na Slovensku.

V Rusku sú zakázané Pride pochody, dokonca existuje zákon, ktorý zakazuje propagáciu homosexuality medzi maloletými. Vaša výhra na festivale je teda naozaj prekvapujúca.

Áno, bol to šok. Istým spôsobom to ale vysiela nádej. Ruskí LGBT ľudia tým povedali „Aj tu sme.“ Myslím si, že aj vďaka filmom ako je Bytosť, sa svet stáva trochu lepším.

Vaša druhá snímka s názvom Posledná má celkom špecifický a nevšedný námet. Ako vznikol?

S rodičmi a so sestrou sme boli na obhliadke jedného staršieho domu, ktorý bol práve na predaj. Keď sme vošli dnu, zbadali sme periny, kompóty, oblečenie, hračky, nábytok, hrnčeky od kávy v dreze, barlu opretú o stenu… Vyzeralo to, akoby obyvatelia domu odišli len včera. Dom sme si prezreli, bol krásny. Pán, ktorý dom predával, nám povedal, že je na predaj už 15 rokov.

Z tohto zážitku som si vzal veľmi silnú emóciu a zanechalo to vo mne istú stopu. Rozmýšľal som, ako to spracovať do podoby filmu. Natočili sme preto snímku nie o tom, ako žena predáva dom, ale mesto. Celý námet sa zaoberá myšlienkou, ako by to vyzeralo, keby sme tu už neboli, akú hodnotu majú materiálne veci a v čom hľadať skutočnú hodnotu. Je zaujímavé zamyslieť sa nad tým, ako máme tendenciu hromadiť a obklopovať sa vecami. Zo dňa na deň môžeme zomrieť, a čo potom s tým všetkým?

Momentálne pripravujete film Dokonalosť sama. O čom bude?

Je to príbeh o rodine Weissovcov, ktorí sú takí dokonalí, až je to podozrivé. Film nastavuje zrkadlo dnešnej spoločnosti a zamýšľa sa nad tým, akou môže byť dokonalosť krásnou ilúziou.

Akým témam by ste sa ešte vo svojich snímkach chceli venovať?

Je toho veľa. Dokonalosť sama bude náš tretí a zároveň posledný krátkometrážny film, pretože ako sa hovorí, do tretice všetko dobré. Veríme, že nás natoľko posunie, aby sme sa mohli naplno venovať natáčaniu celovečerných snímok.

Námetov máme mnoho, film ale zaberá veľké množstvo času, preto si musíme vyberať témy, ktoré nás budú po celý ten čas baviť. Musíme byť presvedčení o tom, že myšlienka je natoľko silná, aby sa nám kvôli nej oplatilo snímku natočiť.

Ako ste na tom s vašim celovečerným debutom?

Už ho pripravujeme. Chceme sa v ňom venovať témam, ako sú tenká hranica medzi životom a smrťou, samota, rodina, vzťahy a čas. Scenár, ktorý bol pôvodne určený pre krátkometrážny formát, už máme napísaný. Vytvorili sme ho spoločne s Miriam Fulmekovou, ktorá sa podieľa aj na réžii, tak ako vo všetkých predošlých dielach.

Počas písania sme zistili, že ide o vhodného kandidáta na náš debut, pretože týmto príbehom máme veľa čo povedať. Ak všetko pôjde, ako má, začneme scenár prepisovať už tento rok tak, aby bol použiteľný pre celovečerný film.

V priebehu budúceho roka by sme chceli začať zbierať financie. Snažíme sa spájať umeleckú sféru s tou komerčnou, nájsť medzi nimi zlatú strednú cestu. Preto filmy spracúvame tak, aby sa aj dobre predávali. Natáčať by sme mali začať v roku 2024.

Foto: EMEDI Productions

Posledná Na premiére filmu Posledná.

Je prechod z tvorby krátkometrážnych filmov na dlhometrážne náročný?

Je to určite iné. Myslím si, že to zaberie viac času aj práce. Minule sme sa stretli s jedným producentom v Prahe, ktorý nám tvrdil, že na celovečerný film sa nájdu financie oveľa jednoduchšie. Ide totiž o produkt, ktorý je viac predajný.

Neviem teda povedať, aký veľký záujem bude o našu snímku, keďže s tým ešte nemáme žiadne skúsenosti. Verím, že sa nám vďaka tomuto filmu vrátia nejaké financie, pretože momentálne sme vo fáze, kedy peniaze do projektov vkladáme bez toho, že by sa nám vracali.

S kým by ste radi spolupracovali?

Nikdy som sa nad tým veľmi nezamýšľal. Snažíme sa budovať aj zahraničné spolupráce. Mám mnoho kamarátov a známych, ktorí sú hercami a túžia po príležitosti predviesť, čo v nich je. Radi by sme teda dali priestor rôznym umelcom, nielen hercom, ktorí sú zapadnutí po celom Slovensku a nemajú možnosť dostať sa k nejakej dobrej úlohe.

Väčšinou, keď píšem scenár, si už predstavujem konkrétnych hercov. Naposledy to napríklad bola Soňa Norisová v postave Iris. Rád však spoznávam nových ľudí, či už sú to herci, hudobníci, alebo členovia štábu.

Kto zo súčasnej slovenskej filmovej tvorby je podľa vás výnimočný?

Úzko spolupracujeme s Petrom Bebjakom. Myslím si, že ide o jedného z našich najlepších režisérov, ktorí u nás momentálne tvoria. Pomáha nám a dáva nám rôzne rady, za ktoré sme vďační. Okrem jeho tvorby, samozrejme, sledujem aj ostatnú slovenskú tvorbu, aby som mal v oku, čo sa u nás práve deje, a čo robí konkurencia (smiech).

Som rád, keď vidím, ako slovenskí umelci tvoria, pretože ako režisér a scenárista som zároveň aj divák a rád idem do kina na dobrý film. Chcel by som, aby sa filmári vyberali svojou vlastnou cestou, aby sme videli, ako premýšľajú, akým témam sa venujú a ako k nim pristupujú.