Dvanásť unikátnych epizód (každý diel trvá do 29 minút) vychádza zo zdanlivo jednoduchého nápadu. Wilson brázdi ulice New Yorku, aby ako amatérsky sociológ, bystrý pozorovateľ a sprievodca spletitým urbánnym životom v jednej osobe preskúmal terén. Epizódy sa začínajú banálnymi otázkami: ako na small talk, ako postaviť lešenie, ako sa zbaviť batérií či ako uvariť najlepšie rizoto, no slúžia len ako východiská pre odhaľovanie omnoho komplexnejších a citlivejších tém.

Wilson sa púšťa do mestských dobrodružstiev v spleti vlastných krokov. Zakaždým ho dovedú k bizarným a krásnym outsiderom veľkomesta s ich čarovnými záľubami, problémami a odbočkami od normami skľúčenej reality. Prostredníctvom nich sa dostáva pod kožu komplexným sociologickým problémom. Drží si humanistický postoj, k respondentom je úctivý, aj keď sa názorovo rozchádzajú. Skrátka, s láskavým a živým záujmom skúma rozmanitosť človeka v bezprostrednom dotyku s človekom a vyhýba sa priamemu politickému komentáru.
Jeho výskum pôsobí, akoby bol detektívom bez cieľa, ktorý sa necháva unášať často náhodne pôsobiacimi indíciami. Tie publikum v každej epizóde privedú ku katarznému poznaniu seba samých.
V jednej z epizóde, túlajúc sa po supermarkete, sa ocitáme s Wilsonom v intímnej blízkosti dlhoročného pracovníka obchodu, s ktorým sa filmár púšťa do úvah o subjektívnej pamäti. Dôkazovým materiálom na nachádzanie rozdielov sú potraviny, ktoré sa síce vyrábajú niekoľko desiatok rokov, no v ich nápisoch vypadávajú písmená alebo sa ich názvy píšu o trochu inakšie.
Ako sa ukazuje, každý si pamätá inak (schválne – píše sa Coca-Cola so spojovníkom alebo bez neho?), no v záplave každodennosti si takéto "paranormálne” javy sotva niekto všimne. Od vedúceho v potravinách sa Wilson dozvedá o zraze kolektívu s rovnakým problémom a s kamerou vycestuje aj tam. Nezostáva teda striktne v New Yorku.
Jeho metódou je totiž asociácia a tá je nevyspytateľná. Wison sa tejto podmanivej hre pre svoje publikum s plným kreatívnym nasadením odovzdáva. Podlieha autentickej zvedavosti a hravému spájaniu zdanlivo nesúvisiacich prvkov, ktoré sú všade okolo nás, stačí sa o ne zaujímať. Otvoriť sa porozumeniu rozmanitosti druhých, ich inakosti, ktorú často prejavujú v bezpečnom priestore komunít. Ako na… s Johnom Wilsonom nie je len intuitívnym pátraním po človeku 21. storočia, ale predovšetkým inšpiruje diváka a diváčku myslieť abstraktne, od čoho sme si mnohí – pri rutinnom prechádzaní tými istými miestami a ulicami – odvykli.

Záverečná epizóda druhej série má názov Ako byť spontánnejší a filmár, ktorý sa nebráni reflexii osobných tém a príhod z vlastného života v nej prichádza k záveru, že najlepšie je načúvať svojim pocitom. Jednoducho sa otvoriť svojmu srdcu. A triafa tým pointu svojho dokumentárneho snaženia presne do stredu terča.
Zaujímavosťou na celom projekte je, že hoci pôsobí, akoby sa jeden zvedavý chlapík s kamerou vybral do ulíc svojho mesta a – s náruživosťou vlastnou mnohým instagramovým a youtubeovým hviezdam – dokumentoval, čo mu príde pod ruku, opak je pravdou. Na ilustráciu, aký náročný proces produkcii predchádzal, poslúži informácia, že zábery prvej série zbieralo niekoľko filmárskych štábov celé dva roky.
Na projekte pracuje scenáristická izba a scenáre jednotlivých epizód znovu a znovu prepisujú najmä počas strihu a postprodukcie. Výsledkom nie je vykalkulovaný televízny produkt, ktorý útočí na diváka kuriozitami, ale citlivá sonda do odľahlých kútov života ľudí zanikajúcich v rušnej premávke každodennosti. Inšpiratívne pre všetkých, ktorí sa o svet okolo seba zaujímajú a v dotyku s druhými sa stávajú sami sebou.
HODNOTENIE PRAVDY 5/5
Ako na… s Johnom Wilsonom / USA, 2020–2022/ scenár, réžia, kamera: John Wilson, strih: Adam Locke-Norton