Aňa Geislerová: Vždy som chcela byť rebelkou

Nedávno ste hrali Olgu Havlovú aj Boženu Němcovú, najnovšie stvárňujete prvú českú prezidentku – čo si myslíte o feminizme?

Teoreticky sa ním nezaoberám, ja ho žijem. Myslím si, že feminizmus, rovnako ako každý iný -izmus, musí byť v rovnováhe s okolitým svetom a nikdy nesmie prechádzať do extrémov. Feminizmus by mal časom zaniknúť, lebo by mali prestať existovať rozdiely (v možnostiach). Keď sa ma pýtajú, či chcem, aby bolo viac žien vo filme alebo vo vláde, hovorím, že je mi to jedno – ja chcem, aby tam boli schopní ľudia a nezáleží na tom, či sú to ženy alebo muži. To je, myslím, lepšia pozícia, než sa „dorovnávať“ s mužmi.

Dve z vašich postáv – Olga Havlová a Božena Němcová boli skutočné historické postavy a silné osobnosti, čo mali podľa vás spoločné?

Podľa môjho názoru mali spoločnú obrovskú túžbu po slobode, po vlastnej vnútornej slobode. Pre Boženu to bolo zložitejšie, pretože žila v dobe, keď pre ženy nebolo jednoduché vyjadrovať sa k čomukoľvek okrem kuchyne a v prítomnosti manžela. Musela bojovať za celkom bežné veci: aby mohla pracovať, písať, vyjadrovať sa rovnako slobodne ako muži. Olga žila vedľa exponovaného človeka, čo si vyžadovalo obrovskú mieru tolerancie. Ja si však myslím, že dokázala byť tolerantná preto, že sama by nezniesla, keby ju niekto akokoľvek obmedzoval. Vnútorná sloboda je v tom, že nikdy nebudem nikým iným, než som, aj keby ma to malo zničiť. Týmto ich spoločným rysom boli obe výnimočné. Veľa ľudí sa totiž dá zlomiť už v detskom veku a už sa z toho nikdy nedostanú, už sa ani nesnažia hľadať svoju vlastnú cestu, ostanú konformní. Pre mňa je výnimočný každý človek, ktorý ide svojou cestou.

Čítajte aj Seriál Božena: Němcová radšej čítala než varila

Vo filme Prezidentka hráte síce fiktívnu postavu, ale na Slovensku si ľudia určite budú myslieť, že film bol inšpirovaný našou skutočnou prezidentkou Zuzanou Čaputovou a budú vás s ňou porovnávať. Ako to bolo?

Režisér Rudo Havlík mal tento nápad ešte dávno predtým, než bola pani Čaputová zvolená. Keď za mnou prišiel s nápadom, že budem hrať prvú českú prezidentku, pripadalo mi to vtipné. V tej dobe to bolo takmer sci-fi a provokatívne, vo vtedajšej situácii s našimi politikmi a naším prezidentom, takže ten film som chcela robiť. Teraz budú vo filme možno rezonovať iné veci, možno sme sa trafili do situácie, ktorú si ani neuvedomujeme. To už musia posúdiť slovenskí diváci.

Aňa Geislerova vo filme Prezidentka

Pozrite si snímky z filmu Prezidentka

Fotogaléria 7 fotiek

+4

Myslíte, že aj v Čechách sa dočkáte svojej prezidentky?

Bolo by to krásne, len si predstavte stretnutie slovenskej, maďarskej a českej prezidentky… Ale, ako hovorím, pohlavie nehrá rolu, bola by som vďačná za človeka s morálnou integritou a vnútornou láskavosťou, ktorý by nahradil zlo, čo tam máme.

Aňa Geislerová

Pozrite si filmové postavy Ane Geislerovej

Fotogaléria 10 fotiek

+7

Lepšie sa vám hrá skutočná postava, kde vás však môžu porovnávať, alebo tá fiktívna, kde môžete viac uplatniť svoju fantáziu? Napríklad Olga Havlová sa tešila v spoločnosti úcte, nie je pre herečku zväzujúce preniesť ju do filmu?

Skutočné postavy sú väčšie výzvy a teší ma, že ľudia, ktorí Olgu poznali, ma za túto postavu pochválili. Napríklad pán Svěrák vravel: Podarilo sa vám to, lebo ja som sa Olgy bál a vás som sa bál úplne rovnako! Trafiť, aby ľudia vôbec dokázali pripustiť, že hráte niekoho, koho poznali alebo majú o ňom svoje vlastné predstavy, ma baví, aj keď s tým veľa skúseností nemám. O Božene Němcovej nie je tak veľa záznamov, z ktorých by sa dalo čerpať. Ale nejako tých ľudí musíte „oživiť“ a keď sa to podarí, je to super.

Čítajte aj Recenzia: Tajný život prezidentky

Foto: Pravda, PILC LUBOS

Aňa Geislerová Populárne česká herečka Anna Geislerová má na konte desiatky filmových a televíznych postáv.

Doma máte už päť Českých levov – je to symbol vášho úspechu vo filme. Skrotili tie Levy v takom počte vašu energiu, alebo ste skôr skrotili vy ich tak, že máte ešte vyššie ambície?

Tie Levy mi už doma dlho stagnujú, chcelo by to už nejaké iné číslo… navyše s Ivanom Trojanom máme o ne nevyhlásenú súťaž a on ma predbehol. Strašne ma to štve, ale to nesúvisí s mojou profesiou, ja mám takú súťaživú povahu. Cena Český lev je pre mňa ako profesijná pečiatka, že to viem, vážim si ich, ale časom sa naučíte nebrať to až tak vážne. Nehrám s tým, že teraz zaberiem, aby som dostala Českého leva…

Teda ani ponuky si nevyberáte podľa toho, že ten film môže ašpirovať na filmovú cenu?

Pri niektorých filmoch, samozrejme, viete vopred, že na Leva ašpirovať nemôžu, ale na tom nezáleží. Ak je to film, ktorý sa vám zdá skvelý či zábavný, neodmietnem ho s tým, že by mi nejako „pošramotil kariéru“. Žijem iba raz, tak si život chcem zariadiť tak, ako sa mi páči, pokiaľ sa to dá.

Anna Geislerová má 45

Pozrite si fotografie obľúbenej herečky.

Fotogaléria 15 fotiek

+12

Hovorí sa, že už vašu prvú výraznú postavu vo filme Requiem pro panenku ste získali vďaka svojej rebelskej povahe. Vydržala vám až doteraz?

Možno je to skôr akási „naštvanosť“. Aj moje prvé stretnutie s Václavom Havlom sa udialo vďaka mojej „naštvanosti“ – už na základnej škole som chcela byť rebel a dala som si do čitateľského denníka Havlovu hru. Vedela som, že je to zakázaná kniha a čakala som, že niekto bude so mnou preto bojovať. Lenže som mala fantastickú pani učiteľku pani Ryskovú, ktorú to vôbec nerozhádzalo. Nedala sa vydráždiť a nechala ma o tej hre hovoriť pred triedou – čo som sa v hre dozvedela, čo mi to dalo. Bola to múdra žena, veľmi dobre chápala, o čo mi ide. Po rokoch som ja sama svoje rebelstvo spochybnila: chcela by som byť rebelkou, ale asi si to o sebe tak trocha vymýšľam. Moja pani učiteľka si to prečítala v nejakom rozhovore a poslala mi mail: Nie je to pravda, vždy ste boli taká. Bolo len na schopnosti učiteľa, či dokázal zaujať vašu pozornosť. Mala som rada aj vaše slohové práce, ktoré ste vždy zakončili vetou – Tak čau! Aňa. Takže som asi naozaj bola naštvané a drzé dievča, a to mi aj zostalo.

Čítajte aj Geislerová: Moje hrdinky sú potvory

Takže ste sa nedali životom zlomiť a to je dobre. Máte veľký úspech vo filme, ale v divadle vás nevidíme. Prečo?

Je veľa divadiel, v ktorých by ma hrať bavilo, mňa však odmalička nepriťahovala divadelná opona, ale kamera a svetlá. Divadlo je na mňa veľmi zviazané, na javisku ma baví improvizácia, vždy je to niekde inde a vždy hovoríme niečo nové a iné, lebo si to vymýšľame na mieste. Inak je to opakovanie stále tej istej roly.

Vaša mama je výtvarníčka, vy ste sa venovali móde – v mladosti ste chceli byť modelkou a neskôr ste vytvorili vlastné návrhy pre módnu značku. Záleží vám preto viac na kostýmoch? Viete možno viac oceniť prácu kostymérov?

Kostyméri si robia dobre svoju prácu a nám hercom veľmi pomáhajú, pretože dobrý kostým urobí veľa práce za vás, povie o postave mnoho. Ja tiež mám určitú predstavu o svojej postave a keby mi chcel niekto vnútiť kostým, ktorý nerezonuje s jej charakterom, tak si ho nedám, lebo by to nefungovalo. Stane sa, že režisér povie, takéto šaty nosila moja mama, tak si ich dáš a aj sa musím brániť, že hrám niekoho úplne iného. Rešpektujem jednotlivé profesie pri filme, ale kostým je veľmi osobná vec. Našťastie si nepamätám, že by sme vinou toho mali s niekým nejaký konflikt, aj výtvarníci sú predsa citliví ľudia a vkladajú do svojej práce svoj talent, treba sa spoločne naladiť.

Všímate si aj kvalitu látky či šitia?

Viem to oceniť. Na Slovensku je kostymérka Babetka, ktorá robila aj film Želary, poznáme sa dlho a keď sme mali nedávno kostýmové skúšky na nový slovenský film, kostýmová výtvarníčka Katarína Hollá sa bála, že budem musieť vyskúšať veľmi veľa kostýmov, ale Babetka ju presviedčala, že mne to neprekáža, že ja si rada skúšam nové šaty. A mala pravdu.

Aký bude ten nový film, čo chystáte na Slovensku?

Volá sa Prameň a nakrúca to Ivan Ostrochovský.

Tak to asi nebude ľahká téma?

Máte pravdu, bude to o nezákonných sterilizáciách Rómov v 80. rokoch.

Silnou drámou boli Želary, jeden z vašich najznámejších filmov, máte ho aj vy zaradený medzi najmilšie?

Mám. Niektoré filmy ostarnú, ich kúzlo sa vytratí a niektoré, naopak, získavajú na sile. Želary sa stali ikonickým filmom, mám ich rada a dojímajú ma svojím príbehom, ale mám od nich už taký veľký odstup, že sa tam ani nespoznávam.

Natáčali ste aj v Liverpoole, v meste, kde sa zrodila legenda Beatles. Akú hudbu máte rada vy?

Keď som bola malá, býval u nás môj bratranec, keď študoval a on stále počúval Beatles stále dokola, až som ich nemohla vystáť. Až neskôr sa mi zapáčili a v Liverpoole sme s Tomom Hollanderom, samozrejme, obišli všetky adresy, spojené s Beatles a našli sme aj miesto, kde sa vyskytoval Bob Dylan. Inak počúvam zmes folku, funku, rôzne výbery, také pelemele.

Okrem toho, že ste herečkou, aj píšete poviedky a vyšla vám aj knižka – o čom píšete?

Dvakrát sme vydali aj diár a chystáme tretí, moja sestra doň kreslí krásne obrázky a všetci máme radosť, keď ho chytíme do ruky. Poviedky píšem rôzne, väčšinou dostanem zadanie na určitú tému – rodina, priateľstvo medzi mužom a ženou alebo psy – a ja si vyberiem, či mi tá téma sadne. Také miera slobody a neslobody mi vyhovuje: dostanem zadanie a termín, ale keď tému nechcem, nič písať nemusím. Nedávno som objednávala moju sestru na mamograf, čím vyzývam všetky ženy, aby sa objednali tiež, a potom som písala poviedku o žene, ktorá ide na vyšetrenie prsníkov. Zadanie si už ani nepamätám, ale písanie ma bavilo, poviedka je to tom, čo všetko sa v nej počas cesty odohráva, čo to v nej spôsobí. A nejako to už dopadne. Forma poviedky mi vyhovuje: ja vidím krátky film, skratku, ktorú poviedka potrebuje.

Ale už sa nepodpisujete Čau Aňa…

Už nie. Ale písanie ma stále baví.