Ako pre Český rozhlas vysvetlila filmová historička Jindřiška Bláhová, filmové projekty sa za socializmu schvaľovali viackrát v rôznych fázach. Posudzovali sa scenáre, schvaľovala sa výroba i dramaturgia. Hlavné slovo však napokon mala schvaľovacia komisia, ktorá rozhodla, či sa film vôbec dostane do distribúcie. Niekedy do toho zasiahla aj ideologická komisia Ústredného výboru KSČ alebo ideovo-umelecká rada.
Prvá vlna komunistickej cenzúry sa prevalila už po roku 1948. Prednosť mali ideologicky podfarbené diela a slobodná tvorba sa zakázala. Štátne orgány si dávali pozor aj na „skryté provokácie“. V novembri 1961 napríklad varovali kino v Dunajskej Strede, aby zmenilo poradie filmov na plagáte, lebo ich názvy „vyvolávajú nevhodnú súvislosť“: Neznámy v pozadí, Nikita S. Chruščov, Kto sa smeje naposledy, Podvodník.
V roku 1957 nariadili vystrihnúť reportáž Chov ošípaných z relácie Ozveny dňa, pretože nasledovala hneď po správe o odhalení pomníka sovietskym vojakom.
Čisté ruky treba spáliť
Iróniou je, že cenzúre občas padli za obeť aj ideologické filmy. Príkladom je propagandistická dráma Andreja Lettricha o „záškodníkoch“ na východnom Slovensku s názvom Čisté ruky (1956).
Čítajte viac Slovenským filmom storočia je snímka 322 Dušana Hanáka
Keď Chruščov krátko nato v legendárnom prejave odhalil výčiny stalinizmu, cenzori zrazu zistili, že záškodnícky tajomník KSS sa až príliš podobá na súdruha Stalina. Snímku nezachránili ani dodatočné úpravy. Jej negatív aj kópie spálili a do kín sa nikdy nedostala.
Prvého tajomníka ÚV KSS Karola Bacílka pobúrila i dráma Slnko v sieti (1962) a trval na jej zákaze. Kritici mali výhrady, že ukrýva rôzne posolstvá. Zatmenie slnka vraj znamená súmrak socializmu, čln na suchu nelichotivú situáciu v štáte a slepá matka je symbolom komunistickej strany. Známy film Štefana Uhera Bacílkovi síce unikol, ale po nástupe normalizácie ho aj tak zakázali.
S politickým uvoľnením v polovici 60. rokov sa na Slovensku zmenilo i umenie. Z filmov vymizli tituly na politickú objednávku a mladí režiséri skúšali experimentovať s témami, aké boli dovtedy tabu. Nakrúcali obľúbené žánre, na plátna sa dostala erotika. Vrchol slobodnej tvorby nastal na jar 1968. Už začiatkom marca cenzúru obmedzili, o dva mesiace úplne zrušili.
Filmová prohibícia
Rozkvet umeleckej tvorby ukončila okupácia 21. augusta 1968. Niektoré filmové projekty sa síce ešte podarilo schváliť či dokončiť, no obnovenie cenzúry neveštilo nič dobré. Špeciálna komisia ministerstva kultúry „prehodnotila“ všetky filmy zo 60. rokov.
Čítajte viac František Vláčil tvoril mimo prúdu malé zázraky
V jej sieti uviazol celý rad zaujímavých snímok. Napríklad Archimedov zákon (1964), kde si Ivan Mistrík zahral karieristu, satirická komédia Prípad Barnabáš Kos (1964) o bezvýznamnom hráčovi na triangli, z ktorého sa stane neschopný šéf orchestra, Tango pre medveďa (1966) o riaditeľovi zoo, čo chce zomierajúce zviera ponúknuť na odstrel nemeckým poľovníkom, aby získal valuty, či psychologická dráma Pštrosí večierok (1969) s hviezdnym hereckým obsadením kritizujúca spoločenské pomery ovládané strachom.
Foto: RTVS
Zákaz však postihol aj francúzsko-československú snímku Muž, ktorý luže (1968) so slávnym Jeanom-Louisom Trintignantom. Podobný osud čakal tiež filmy Juraja Jakubiska Zbehovia a pútnici (1968), Vtáčkovia, siroty a blázni (1969), ktorému vyčítali, že je „nesocialistický a poznačený nihilizmom“, a nakoniec aj drámu Dovidenia v pekle, priatelia (1970).
Cenzorom neušla ani komédia Slávnosť v botanickej záhrade (1969), ktorá údajne nie je politicky škodlivá, ale „pôsobí dojmom zbytočnosti“. Režisérovi Dušanovi Hanákovi neschválili drámu 322 (1969) ani dokumentárny film Obrazy starého sveta (1972). Hoci bol o obyčajných ľuďoch, nevyhovoval socialistickým požiadavkám radostného života.
Ľalie poľné (1972) Eliáša Havettu zase doplatili na snahu zobraziť nezmyselnosť vojny. Aj snímka Petra Solana Slávny pes (1971) mala premiéru až dvadsať rokov po nakrútení. Pozornému zraku cenzorov totiž „neušlo“, že päť malých psíkov roztrhaných nemeckým ovčiakom možno chápať ako členské štáty Varšavskej zmluvy, ktorých vojská nás „zachránili pred kontrarevolúciou“.
Zatratení emigranti
Začiatkom roka 1970 zakázali komisie premietať 23 celovečerných a 65 krátkych československých filmov, na čo niekedy stačil iba podnet ÚV KSČ alebo významného straníckeho funkcionára.
V priebehu rokov 1969 až 1973 stiahli z premietania viaceré slovenské filmy, medzi nimi aj také „nevinné“ diela ako Pieseň o sivom holubovi (1961), Boxer a smrť (1962) či Panna Zázračnica (1964). Veľa ďalších titulov sa do distribúcie nedostalo pre nedostatočné „preverenie“ tvorcov, ktorí buď emigrovali, alebo sa angažovali počas Pražskej jari.
Ortieľu sa nevyhli ani dokumentárne filmy ako Čas, ktorý žijeme (1968) o obrodnom procese dubčekovskej éry alebo Tryzna (1969) o udalostiach vyvolaných upálením Jana Palacha. Neunikli ani staršie dokumenty – Monológy (1965) o partizánskej brigáde Čapajev, Maličká ríša (1965) o slovenskom štáte či Psychodráma (1964) o mužovi, ktorý sa pre komunistický teror v 50. rokoch pokúsil o samovraždu.
Čítajte viac Juraj Herz: Mladým filmárom chýba remeslo
Normalizácia a obmedzovanie slobody viedli k tomu, že mnohí umelci videli jediné východisko zo zúfalej situácie v emigrácii. V rokoch 1968 – 1969 nastal najväčší exodus v dejinách slovenskej kinematografie. Do exilu odchádzali renomovaní aj začínajúci autori, medzi nimi napríklad režisér Stanislav Barabáš či kameraman Igor Luther.
Odchodom do cudziny akoby svoje filmy pochovali. Režisér alebo herec musel potom počítať s tým, že snímky, na ktorých spolupracoval, zmiznú z kín aj televíznych obrazoviek. Výnimkou nebol ani slovenský režisér Ján Kadár a jeho oscarová dráma Obchod na korze (1965). Z neskorších rokov možno uviesť herca Juraja Kukuru. Po jeho odchode do západného Nemecka sa režim tváril, akoby nikdy neexistoval.
Zákazy u susedov
Z najznámejších českých filmov, ktoré odpočívali „v trezore“, treba uviesť hlavne tituly Ucho (1970) o strachu z odpočúvania, Spalovač mrtvol (1968) o psychicky narušenom riaditeľovi krematória, komédiu Skřivánci na niti (1969) o partii vydedencov v 50. rokoch či satiru Jak se krade milión (1967), kde sa hlavný hrdina stáva zlodejom proti svojej vôli.
Vyradili však aj snímky Všichni dobří rodáci (1968), Farářův konec (1968), Žert (1968) alebo Pasťák (1968), ktorý zakázali skôr, ako ho režisér Hynek Bočan stihol zostrihať. Cenzorom sa totiž nepozdávalo, že je príliš depresívny a nemá dobrý koniec.
Na skutočnú slobodu vyjadrovania i tvorby, bez cenzúry a politického nátlaku, bez ideologických príkras a vnútených deklamácií si filmári v Československu napokon museli počkať celých 40 rokov. Až potom sa na obrazovku mohli vrátiť trezorové filmy a zakázané tváre.
