Prepracované postavy
Režisér Scott Derrickson je vo svete hororu ako doma. Jeho snímka Sinister je považovaná za jeden z najdesivejších filmov vôbec, okrem neho režíroval tiež Zbav nás zlého (2014) či Exorcizmus Emily Rose (2005). Opäť spojil sily s hercom Ethanom Hawkeom, ktorý v Sinistrovi stvárnil hlavného hrdinu. Tentoraz sa z neho však stáva obávaný zloduch, ktorý unáša deti.
Protagonistom snímky je dospievajúci chalan Finney (Mason Thames) žijúci so svojím otcom Terrenceom (Jeremy Davies) a sestrou Gwen (Madeleine McGrawová). Súrodenci žijú v neustálom strachu z otca, ktorý máva násilnícke sklony a navyše sa často uchyľuje k alkoholu. Tvorcovia sa však šikovne vyhli typickému jednodimenzionálnemu zobrazeniu „zlého rodiča“, ktorého by divák mohol bez hlbšieho rozjímania odsúdiť.
Terrence sa nedokázal vyrovnať so stratou svojej manželky, čo sa výrazne odrazilo na jeho psychickom stave. Napriek tomu mu na jeho deťoch záleží a vo viacerých momentoch dokáže prejaviť svoju zraniteľnosť a ľútosť nad tým, ako sa správa. Jeho činy sa týmto, samozrejme, nedajú ospravedlniť. Treba ale poukázať na fakt, že tvorcovia si v tomto prípade zvolili náročnejšiu cestu.
Finney a Gwen majú unikátne súrodenecké puto, ktoré sa len tak nevidí. Vzájomne sa podporujú v zložitej situácii s otcom a zároveň sa ako najlepší priatelia rozprávajú o škole, priateľoch či prvých láskach. Ide o veľmi autentické stvárnenie, ktoré sa vyhýba akémukoľvek gýču či naivite.
Netýka sa to však len Finneyho a Gwen, ale aj ostatných detí. S problémami každodenného života sa vyrovnávajú veľmi vyspelo a dalo by sa dokonca povedať, že sú oveľa rozumnejšie ako dospelí. Násilný alkoholik, neschopní detektívi a chlapík, ktorý sa neúspešne snaží pátrať po unesených deťoch na vlastnú päsť – ani jeden z nich nemá situáciu pod kontrolou.
Čo je to duch?
Keď sa Finney stane obeťou únosu tajomného Chytača (Ethan Hawke), dostáva sa do suterénu, kde nie je nič okrem matraca a starého čierneho telefónu. Chytač je zaujímavou postavičkou – k svojim obetiam sa miestami správa priateľsky, manipulatívne sa pohráva so slovíčkami a zároveň sa im vyhráža hroznými trestami. Jeho imidž tvorí diabolská maska – niekedy ju nosí celú, inokedy len vrchnú alebo spodnú časť, čo je vskutku unikátnym špecifikom.
Prostredníctvom telefónu nachádzajúceho sa v suteréne komunikuje Finney s Chytačovými predchádzajúcimi obeťami. Každá z nich sa nejako pokúsila utiecť, no ani jednej sa nepodarilo plán dokončiť. Ich duchovia nie sú takí, na akých sme zvyknutí z väčšiny hororových snímok.
Keď vykresľujú to, kde sa nachádzajú, naháňa to zimomriavky – sú na neurčitom mieste, zmätení natoľko, že si nepamätajú ani vlastné meno. Navyše často opakujú tie isté vety, ktoré v nich zrejme počas života zanechali silný pocit.
Dokonale sa na nich preto hodí definícia od Guillerma del Torra: „Čo je to duch? Tragédia odsúdená na to, aby samu seba opakovala znovu a znovu? Možno okamih bolesti. Niečo mŕtve, čo sa zdá nažive. Emócia zastavená v čase.“
Zatiaľ čo je Finney uväznený, pátra po ňom okrem polície aj jeho sestra Gwen. Ide o veľmi bystré dievča, ktoré má vo filme viacero vtipných momentov prameniacich v jej ostrej a nebojácnej povahe. Gwen po svojej matke zdedila zvláštnu schopnosť, vďaka ktorej dokáže v snoch vidieť to, čo iní nevidia.
Napokon si zo situácie pomôžu deti samy, dospeláci sa nijako nevyznamenali. Film je koniec koncov natočený z ich pohľadu, čo je badateľné aj na postave Robina (Miguel Cazarez Mora). Ide o obávaného drsňáka so zlatým srdcom, ktorý je s Finneym kamarát. Robin ho chráni pred šikanovaním, Finney ho na revanš doučuje matematiku.
Robin vystupuje v príbehu takmer ako nejaká paródia na dospievajúceho hrdinu. Ak sa na to však pozrieme detskými očami, vidíme v jeho postave odkaz na človeka, akého raz poznal každý z nás. Študent vyššieho ročníka, o ktorom sa medzi ostatnými šíria priam legendy, a ku ktorému človek jednoducho musí cítiť obdiv. Presne to stelesňuje Robin.
Čierny telefón vyniká okrem originálneho príbehu a skvelých hereckých výkonov tiež pestrou kinematografiou a hudbou, ktoré autenticky približujú obdobie 70. rokov 20. storočia, do ktorých je dej zasadený. Derrickson by mal v tvorbe hororov jednoznačne pokračovať.