Neverím v šťastné rozuzlenia
Kontext súkromných peripetií a tráum, ktoré zanechávajú stopy na prežívaní, formulujú otázky o zmysle našej existencie, a tak sa zákonite dostávajú aj do umeleckých výstupov, nie je v prípade Caveovej tvorby až taký dôležitý. Počíta s tým aj Andrew Dominik. Jeho texty boli odjakživa poznačené osudovosťou a rástli z európskej rozprávačskej tradície, kde je v centre pozornosti človek. Cave nadväzuje na biblické námety, mytológie a reinterpretuje a stavia ich do súčasného sveta, aby mu lepšie porozumel. Okupuje ich temnota, ale východiskom z nej sú viera a transcendentno. Z týchto silných, vypointovaných úlomkov skladá prosté katarzné precitnutia, aby do každodenného žitia vniesol stratený pátos a melanchóliu. Presne takýmto spôsobom pracuje aj film This Much I Know to Be True a svoje publikum zasahuje.
Foto: Bad Seed Ltd.
"Neverím, že je život takýto, že existuje šťastné rozuzlenie a podobné veci. Teraz cítim a píšem roztrieštene. Čas je zhustený a udalosti sa vŕšia jedna na druhú. Nie je v tom žiadna logika alebo je to druh znepokojujúcej logiky, ktorý sa omnoho viac približuje skutočnosti a pravdivosti toho, ako veci vnímam,” pokračuje v odpovedi na otázku, prečo sa čoraz častejšie zrieka tradičnej výstavby príbehu, ešte roku 2016. Také sú aj naratívy skladieb na posledných dvoch štúdiových albumoch Ghosteen (2020) a Carnage (2021), ktoré vo filme s Ellisom interpretujú.
V jednej z nich spieva o žene, ktorá v dedine nenájde dom, kde by nikto nestratil blízkeho, a preto sa musí aj ona zmieriť so smrťou svojho dieťaťa. Cave chápe nevyhnutnosť a nezvrátiteľnosť takýchto udalostí a vo filme dáva svoje prezretie obecenstvu bez slov pocítiť priamo pri umeleckom akte. Podlieha očisteniu.
Čítajte aj Na Pohode vystúpil Nick Cave a zazneli aj Žbirkove skladby. Takto vyzeral štvrtkový večer
Je to jednoducho o hudbe
Andrew Dominik umne pracuje s dramaturgiou. Performance v štúdiu umocňuje krátkymi, nepravidelnými odbočkami. S Caveom sa ocitneme mimo jeho hudby napríklad pri čítaní listov od fanúšikov, s Ellisom na návšteve u neho doma, pri kratučkých improvizovaných rozpravách, ktoré nežmýkajú konkrétne odpovede. Sú to prestávky, počas ktorých sa môžeme pozrieť do zákulisia.
Autor tvorivými postupmi aj témou do veľkej miery nadväzuje na svoj predchádzajúci čiernobiely film a živo s ním komunikuje. No v novinke vystupuje do popredia umelecká performancia zaznamenaná počas nahrávania. V expozícii však nachádzame Cavea v bielom plášti. Hudobník nás vpustí do svojej dielne, kde sa odhaľuje v inej tvorivej polohe – ako keramikár. Výjavy svätca, ktorý umiera v kotle s vriacim olejom, či séria bielych sošiek, vyjavujúca životné prehry diabla, sú rovnako znepokojujúce ako jeho texty.
Film sa ponára do podmanivého priestoru nahrávacieho štúdia, kde by si azda každý Caveov fanúšik prial zažiť práve takýto komorný koncert. Dominikov film to umožňuje a oplýva aj kinematografickými prednosťami. Zaznamenať živú performance v ére presýtenej online streamami je pomerne zaťažkávajúca skúška. Tu sa však odhaľuje filmárov kumšt a schopnosť preniesť na plátno nielen silnú až patetickú atmosféru, ale najmä to, čo si tento film zaumienil zviditeľniť: krehké nuansy medzi hudobníkmi, ktorí v danom okamihu tvoria spolu, a predsa sú sústredení do vlastného vnútra.
Čítajte aj Nick Cave vydá ilustrovanú autobiografiu
Dominik opäť priznáva svoj štáb, aby zdôraznil proces spoločnej tvorby. Miestami film až príkro podčiarkuje veľkoleposť hudby, no jej náladám aj naratívom Caveových textov je slávnostnosť prirodzená a Dominikova maniéra sa s ňou radostne stotožňuje.
Záverečná titulková pasáž, kde je už kamera vypnutá, no situácia stále plynie v dialógoch, je výbornou bodkou za filmom, ktorý musí skončiť, hoci by sme si možno viacerí priali, aby ešte zahrali prídavok.
HODNOTENIE PRAVDY: 4/5
This Much I Know to Be True/ Veľká Británia, 2022 / réžia: Andrew Dominik / kamera: Robbie Ryan / hudba: Nick Cave, Warren Ellis
