Mladí a nepokojní
Štyridsiatnik Miki sa so svojím autom dostáva do dopravnej zápchy. Vyzerá akosi unavene, bez života. Zrejme ho už prikvačila ťarcha zodpovednosti, a nielen za seba samého. Musí sa obracať, aby obstál a nesklamal blízkych. Pri pohľade na starú magnetofónovú kazetu sa mu však vybavia iné časy. Vtedy mal osemnásť a oveľa väčšiu chuť experimentovať. Lákalo ho to, čo voňalo Západom, najmä zakázaná hudba, v ktorej si muzikanti nebrali servítky pred ústa. Textu síce pramálo rozumel, ale cítil energiu, ktorá súznela s jeho nasrdenosťou. S rozorvanosťou dospievajúceho chalana, ktorý testuje seba aj okolie.
Pravda, Miki nie je vo svojom revoltovaní radikálom, ktorý kašle na všetkých a na všetko. V tomto smere sa výraznejšie prejavuje jeho kamarát Dejvid. Spoločne založia punkovú kapelu Emile Buisson, začnú skúšať v garáži a s prvými koncertmi prídu aj prví fanúšikovia. Miki je spokojný so svojím muzikantským rozjazdom, ale kopia sa mu problémy so školou, s priateľkou, s otcom. A napokon i s Dejvidom, ktorý je už naozaj neznesiteľný. Mikimu začína byť jasné, že by si nemal zabuchnúť zadné vrátka, ktoré vedú ku konzervatívnejšiemu životu.
Návrat strateného syna
Tvorcovia hrdinove zadné vrátka priebežne pripomínajú a vlastne už to, že Mikiho stvárňuje Patrik Děrgel – fešácky typ s prívetivým prejavom, diváka nabáda k myšlienke, že je to len zmätený mladík, ktorý sa nevydá napospas excesom a drzému šliapaniu proti prúdu. So všetkými rizikami, ktoré to môže priniesť. Napokon sa to aj potvrdí, keď jeho cesta vyústi do zmierlivého návratu strateného syna.
Miki si síce prešiel obdobím spupnosti, v ktorom nechýbali euforické zážitky ani sklamania, ale z celkového pohľadu v tejto spomienke chýba poriadne pnutie. Akoby spomínajúci vytesnili z pamäti to najpríkrejšie. Stenu, na ktorú by mladíci takéhoto razenia v roku 1983 narážali. S pravdepodobnou ochotou by ju vystavali udavači z radov civilistov, spevnili by ju strážcovia zákona a mohlo by spoza nej vyskočiť napríklad aj vedenie školy alebo zamestnávatelia rodičov. Vo filme DonT Stop sa o tej stene prevažne len hovorí, prípadne ju zastupuje modelová hádka medzi pubertálnym synom a jeho otcom. Keď teda partia kamarátov zahučí na streche nejaké protestné heslo, vyznieva to trochu ako výkrik do prázdna.
Vidieť neopozeraných
Napriek tomu, že niektoré dialógové pasáže, ktoré majú ozrejmiť názor, postoj, správanie postáv, vyznievajú strojene až kŕčovito (najmä čo sa Mikiho týka), je dobré, že režisér obsadil do hlavných úloh neopozerané tváre. Vyplatilo sa to najmä pri Lukášovi Reichlovi, ktorý stvárňuje Dejvida.
Richard Řeřicha je skúsený a uznávaný kameraman, a hoci túto pozíciu v prípade svojho celovečerného režijného debutu prenechal slovenskému kolegovi Martinovi Žiaranovi, po obrazovej stránke je film atraktívny. Na zahodenie určite nie je ani použitá punková muzika a tvorcom sa do rozprávania podarilo zapracovať niekoľko úsmevných situácií, ktoré sa týkajú i hudby. Lenže rozprávanie je zároveň akési zradné. Je síce vsadené do zaujímavej komunity aj obdobia, no k umocneniu toho zaujímavého nevedie. A tak sa z DonT Stop nestáva razantný filmový výkrik, ktorý by ešte nejaký čas rezonoval.
Hodnotenie Pravdy: 3 hviezdičky z 5
DonT Stop / ČR, SR 2012 / scenár a réžia: Richard Řeřicha / hrajú: Patrik Děrgel, Lukáš Reichl, Jiří Kocman, Jakub Zedníček, Viola Černodrinská a iní / slovenská kinopremiéra: 28. júna
