Hanks nedávno v rozhovore pre New York Times vyhlásil, že ak by dostal ponuku stvárniť queer muža dnes, odmietol by ju z jednoduchého dôvodu – je heterosexuál. Podľa neho nebol jeho výkon dostatočne autentický. Heterosexuál skrátka nemôže obsiahnuť gaya (o to ťažšie to má pred kamerou pri prežívaní queer lásky) tak, ako to dokáže gay a platí to aj naopak. Nejde o spochybňovanie hereckých výkonov, skôr o vytváranie priestoru, ktorí by táto komunita – vo filmoch reflektujúcich jej prežívanie a problémy – mala dostávať.
V Hollywoode však platí pravidlo, že filmy, hoci si prepožičiavajú námety od okrajových skupín, ťažia z popularity heterosexuálnych hercov a herečiek. V hre je aj kalkulácia, že s postavou zastúpenou heterosexuálom sa väčšinové, teda heteronormatívne publikum lepšie stotožní. Zvyšuje sa tak aj šanca, že bude príbeh s okrajovou témou prijatý.
Iná skúsenosť
Čo keby v Skrotenej hore nehrali milencov hviezdy Jake Gyllenhaal a Heath Ledger a priestor by dostali homosexuáli? A keby transženu v životopisnom Dánskom dievčati nehral Eddie Redmayne, ale človek, ktorý skutočne prešiel tranzíciou? Jedno je isté, veľké produkcie by urobili ústretový krok vpred a možno by vplývali aj na citlivosť väčšiny ľahostajnej voči menším.
Podobných príkladov sú v komerčnej kinematografii stovky. Nejde o to, či herci a herečky dokážu svoje postavy zobraziť autenticky, veď prvú lásku Timothée Chalameta k Armiemu Hammerovi prežil so zamilovaným tínedžerom v dráme Daj mi svoje meno každý. Hanks svojím tvrdením naráža na zviditeľnenie a zahrnutie ľudí z okraja, ktorými sú nielen homosexuáli, ale aj ľudia so zdravotným postihnutím. Áno, aj medzi hercami a herečkami takí sú, len ich na plátne v komerčných filmoch nevidieť.

Hollywoodska produkcia je stále problematická pre uprednostňovanie profesií zastúpených bielymi mužmi, a preto je viac ako na mieste zaoberať sa výrokmi ako je ten Hanksov. Dokonca si myslí, že aj do roly Forresta Gumpa s mentálnym postihnutím, za ktorého stvárnenie dostal druhého Oscara, by mal byť obsadený herec s inou skúsenosťou.
Proti homofóbii
Vo Philadelphii sa Hanks domáha práva pracovať ako HIV pozitívny až súdnym sporom. Philadelphia upozorňuje na diskrimináciu, ale reflektuje aj následky jedného z najväčších ľudskoprávnych zlyhaní americkej vlády. Šírenie HIV sa v USA na konci 70. a začiatkom 80. rokov týkalo prevažne queer komunity, a preto bolo vládou opomínané. Politická ľahostajnosť bola trestom za inú sexuálnu orientáciu či promiskuitu. Ochorenie postihovalo navyše aj užívateľov drog (vírus sa prenáša aj vnútrožilovou aplikáciou), či menšiny. Vírus sa šíril, no výskum ochorenia neprebiehal, pretože sa týkal práve marginalizovanej, pre konzervatívnu Reaganovu vládu, neprispôsobivej skupiny.

Masívne hnutie boja za riešenie fatálneho problému odštartovali umelci zverejnením svojho ochorenia a protestami. Na AIDS umrel pred tridsiatimi rokmi aj jeden z lídrov hnutia, David Wojnarowicz. Popol umeleckého aktivistu a jedného z najvýznamnejších umelcov minulého storočia vysypali pred sídlom vlády. Smrť ľudí, ktorú symbolizovali jeho pozostatky, bola znakom zásadného politického zlyhania.

Chorobu rozpoznali až v druhej polovici 80. rokov. Vírus prvýkrát odobrali v roku 1981 v San Franciscu, no až v roku 1984 konštatovali, že vyvoláva ochorenie AIDS. Nazývali ho aj GRID – imunitná nedostatočnosť gayov, čo stigmatizovalo komunitu ako menejcennú a pre heteronormatívnu spoločnosť rizikovú. Aj odtiaľ vyplývajú predsudky, s ktorými dnes queer ľudia v každodennom živote zápasia. Rovnakému problému čelí postava Toma Hanksa vo Philadelphii. Hanksovo spätné prehodnotenie je – v kontexte snáh o zrovnoprávnenie LGBTIQ ľudí, ktorí zápasia so systémovou homofóbiou – vyjadrením pochopenia a gestom podpory ich emancipácie.