Iránsky film je už sebavedomejší

Súčasnú iránsku kinematografiu nedávno hrdo uviedol film Rozchod Nadera a Simin. Bodoval na Berlinale, následne získal Oscara a stal sa zrejme najúspešnejším iránskym filmom vôbec.

16.07.2012 15:00
Leila Hatami Foto:
Iránska herečka Leila Hatami vo filme Posledný krok.

Vlani ho do programu zaradil aj karlovarský festival. Ako jediný iránsky príspevok. Tohto roku tam už boli tri. Každý iný a všetky po ťažkom boji s cenzúrou. Zaujali. Súťažný Posledný krok dokonca získal dve trofeje – Cenu medzinárodnej filmovej kritiky a ocenenie si odniesla aj herečka Leila Hatami, známa tiež ako predstaviteľka Si­min.

S cenzúrou je to ako s britským počasím
Režisér pôsobivej drámy Rozchod Nadera a Simin Asghar Farhadi pripomenul západnému svetu náročnú politickú situáciu, ktorej musia čeliť súčasní iránski filmári. Boj s cenzúrou sa začína už pri písaní scenárov a len tí opatrní, ktorí sa navyše nepúšťajú do otvorenej kritiky spoločnosti, môžu svoj film nakrútiť. Farhadi prirovnal iránsku cenzúru k britskému premenlivému počasiu – človek musí len dúfať, že keď vyjde von, bude práve svietiť slnko.

Tri iránske filmy v Karlových Varoch – Posledný krok, Skromné pohostenie a Usporiadaná rodina – našťastie zastihlo „dobré počasie“. Každý z nich iným spôsobom podáva viac či menej realistickú správu o bežnom živote v Iráne. Raz hravou až poetickou, inokedy surovou a ironickou formou odkrývajú partnerské aj rodinné vzťahy a hodnoty spoločnosti. No a nevyhýbajú sa ani jej temnejším zákutiam. Filmári volia absurdné prvky a krehký humor, ktorý sa miestami láme do iného, možno skôr cynického skupenstva. V popredí zostáva silná atmosféra a herci, ktorí veľmi presne balansujú medzi autenticitou a štylizáciou.

Zo života herečky
Medzinárodná filmová kritika ocenila súťažný film Posledný krok. Jeho režisér, scenárista a producent Ali Mosaffa, ktorý si navyše zahral aj hlavnú mužskú rolu, sa na festival vrátil po siedmich rokoch. Jeho novinka zo súčasného Teheránu využíva princíp filmu vo filme. Hviezda strieborného plátna sedí pred kamerou a v dramatickej chvíli má povedať dve vážne repliky. Ona sa však vždy rozosmeje, a tak sa záber musí stále opakovať.

Jej postava je v rovnakej situácii, ako ona sama. Nedávno jej zomrel manžel a ona si na neho spomína, chce si vybaviť jeho tvár. Prelínanie oboch línií je prítomné v celom filme, pričom dominantný zostáva život herečky. V ňom sa intenzívne objavuje retrospektívna rovina, ktorá hlbšie predstavuje jej láskyplný vzťah k manželovi a blízku prítomnosť druhého muža.

Vzťahy sú krehké, verné, ale bez demonštrovaných intímností, čo ich len nevšedným spôsobom umocňuje.

Dej je miestami veľmi komplikovaný a neprehľadný. Akoby náročky zneisťoval diváka, ktorý sa chvíľami stráca v časopriestore príbehu. Práve to mu dodáva prvky absurdity a hravosti. Režisér sa pritom inšpiroval poviedkovou tvorbou Tolstého a Jamesa Joycea.

Pár vo filme predstavuje skutočný manželský pár – Ali Mosaffa a herečka Leila Hatami, ktorí sa zúčastnili aj na karlovarskej projekcii. Charizmatická herečka študovala v zahraničí, no rodný Irán by nemenila za nič iné. Vývoj domácej kinematografie vidí pozitívne, tvorcovia sa však v prvom rade musia vyhnúť spomínanej cenzúre a potom hľadať témy, ktoré by zaujali divákov.

Podivuhodná hra
Úplne odlišnú poetiku má film Skromné pohostenie režiséra Maniho Haghighiho. Dobre situovaná dvojica z Teheránu – muž a žena sa autom vyberú do odľahlých oblastí Iránu, kde je len jedna cesta, všade okolo prach, skaly, sneh a tie najchudobnejšie obydlia. Vezú so sebou igelitové vrecia plné peňazí, ktoré chcú dávať miestnym ľuďom. Len tak; možno z rozmaru, možno z vyššieho princípu. Pred chudákmi si vymýšľajú rôzne historky, na čom sa sami zabávajú a bizarné chvíle rozpakov ešte umocňujú, keď si svoje kruté hry nakrúcajú na mobil.

Ich jednodňová misia nie je ani jednoduchá, ani jednoznačná. Napríklad stretávajú starca, ktorý žije medzi štyrmi drevenými kolmi a cez ne je prehodená veľká igelitová celta, všade blato a nič. Muž však nechce prijať peniaze, nerozumie, prečo by mal, vystačí si s tým, čo vlastní. Aby sa zbavili peňazí, dávajú vrecia malým deťom, ktoré nevedia, o čo ide a nič sa nepýtajú; podobne to skúšajú s každým, koho stretnú.

Ich amorálna hra sa však začne postupne obracať. Absurdné situácie sú plné temného humoru a cynizmu. Skvelé herecké výkony sa miešajú so štylizáciou a autentickým až dokumentaristickým prístupom. Príbehu dominuje drsná príroda, ktorá je len nemým svedkom. Film vyznieva ako kritika modernej spoločnosti, ktorá stratila svoje hodnoty a princípy.

Miznúce ilúzie
V Karlových Varoch uviedli aj debut režiséra Massouda Bakhshiho Usporiadaná rodina, ktorý mal premiéru v Cannes. Bakhshi patrí do generácie mladých iránskych filmárov, študoval v Európe a snímka vznikla v koprodukcii s Francúzskom. Inšpiroval sa vlastným detstvom, obdobím 80. rokov, iránsko-irackej vojny.

Arash je akademik iránskeho pôvodu, ktorý sa po 20 rokoch vracia z Paríža domov. Dostal ponuku prednášať v Shiraze. Rodnú krajinu však takmer nespoznáva, odvykol si, je mu cudzia. Už na ceste z letiska domov sa nechtiac stáva súčasťou kolobehu plného pomsty, krvi, korupcie a neprehľadných hier. Sľúbené miesto sa mu vzďaľuje, tak ako vlastná rodina. S odcudzeným pasom postupne mizne aj ilúzia nového začiatku. Film sa označuje za moderný príbeh Kaina a Ábela a za iránsku variáciu na film noir.

Iránsky film síce veľké kinodistribúcie neprinášajú a s najväčšou pravdepodobnosťou ani prinášať nebudú. No mainstream už nie je to, čo milovníci filmu vyhľadávajú. A snímky pre nás z takej exotickej a neznámej krajiny ponúkajú viac ako len príbeh. Aj keď ide o hrané filmy, pre tunajšie publikum majú veľmi vzácnu dokumentárnu hodnotu. Cez sprostredkované životy ľudí, obrazy krajiny a emócie sa aj ďaleké stáva bližším. Aj to je dôvod, prečo sa po svete robia prehliadky iránskeho filmu, prečo ho radí do svojho programu prestížny karlovarský festival, prečo je dobré vidieť súčasný iránsky film.

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
debata chyba