Úryvok z textu výtvarníka, fotografa, filmára, spisovateľa, hudobníka a aktivistu za práva queer ľudí Davida Wojnarowicza, ktorý bol jednou z popredných osobností newyorskej umeleckej scény v štvrti East Village, je živý aj tridsať rokov po jeho smrti.
Umrel na AIDS 22. júla 1992 ako homosexuál. Jeho slová bolestne sprítomňujú pretrvávajúce pocity ľudí s queer identitou. Wojnarowiczov pohreb 29. júla bol na jeho prianie politickým, sprevádzala ho demoštrácia za práva ľudí infikovaných vírusom HIV.
Tvorbou proti ľahostajnosti
Umelec v texte, ktorý je súčasťou koláže s jeho portrétom z detstva, poukazuje na nenávisť bigotnej americkej vlády voči LGBTIQ ľuďom, outsiderom a menšinám. V začiatkoch epidémie vírusu HIV nechala vláda umrieť tisícky ľudí (väčšinu z nich tvorili príslušníci afroamerickej a hispánskej menšiny), pretože chorobu pripisovala neprijateľnému a amorálnemu správaniu queer ľudí a prisťahovalcov.
Hrozba HIV sa podľa ich logiky rodín veriacich Američanov netýkala. Mnohí ľudia nemali nárok na zdravotnú starostlivosť ani na informácie, ako sa pred chorobou chrániť. Zomreli tak umelci ako Keith Haring, fotograf a Wojnarowiczov partner Peter Hujar, spevák Freddie Mercury, filmár Derek Jarman, filozof Michel Foucault, modelka Gia Carangi, spisovateľ Isaac Asimov a mnohí ďalší.
Angažované dielo a osobnosť Davida Wojnarowicza sprítomňuje dokumentárny film nazvaný Wojnarowicz: F–k You, Foggot, Fker (2020) v réžii Chrisa McKima, ktorý sa žiaľ do našich kín zatiaľ nedostal. Režisér ho postavil na umelcových archívoch pozostávajúcich z fotografií a obrazov, audiodenníkov, videozáznamov na Super 8 kameru a krátkych filmov, ktoré vznikli počas jeho života.
Možno ho vnímať aj ako mystifikujúci autoportrét, pretože McKim je koncepčne dôsledný a až na pár výnimiek dôveruje výhradne archívom. Vznikol tak živý dialóg s Wojnarowiczom, ktorý odhaľuje svoju duševnú krajinu a princípy tvorby bez toho, aby zazneli sprofanované informácie či dohady.
Jeho pamätníci prehovárajú zväčša zo záznamov, často z telefonických rozhovor a odkazov, ktoré si umelec zaznamenával. Ako kroniku a potvrdenie svojho jestvovania vnímal aj tvorbu. Dôveroval imaginácii a snom, ktorými prekonával neprijateľnú realitu.
Ulice boli plátno aj domov
David vyrastal v rodine despotu a tyrana. Ako jedenásťročný utiekol a od šestnástich žil na uliciach ako detský prostitút. Noci prebdel v pornokinách, gay baroch a na Time Square, ktoré patrilo mestským pútnikom, transvestitom a umelcom, dávno pred tým, ako slávne námestie pohltila gentrifikácia a zmenila ho na obchodnú zónu a turistickú atrakciu.
Prebiehajúce zmeny newyorského verejného priestoru Davida ako dieťa ulice umelecky podnecovali. Niekoľkokrát precestoval USA a na pár mesiacov sa odsťahoval so sestrou do Paríža, odkiaľ sa ale vrátil do New Yorku. Kľúčové bolo zoznámenie sa s fotografom Petrom Hujarom, ktorý formoval jeho svetonázor a bol pre neho nielen milencom a mentorom, ale najmä rodinou.
"Chcel som všetko vyhodiť, no potom som si uvedomil, že je v tom zaznamenaný môj život, má to pre mňa hodnotu, akú nebude mať pre nikoho iného,” priznáva vo filme pochybnosti o svojej ranej tvorbe. Tento emancipačný moment definoval jeho umelecký postoj- vždy vzdorovitý voči politickej agresii, ktorá bráni slobodu.
Wojnarowicz pochádzal z dysfunkčnej rodiny a táto skúsenosť ovplyvnila, kým sa stal a definovala aj témy, ktoré zobrazoval. Kritizoval pokrytectvo amerických politík, ktoré rodinu privilegovali. Po vypuknutí pandémie HIV bolo jeho angažované gesto namierené ako ostrá kritika voči neochote vlády riešiť problém AIDS.
Pocit prekliateho básnika
Ťažko dnes nájdeme taký autentický a opodstatnený vzdor ako vo Wojnarowiczovej tvorbe. Ako maliar začínal na ulici, jeho graffity horiaceho domu, vojaka v maskáčovom úbore či rozstrieľaného civilistu umierajúceho počas behu už v uliciach premeneného New Yorku sotva nájdeme.
Jeho skorú tvorbu však predstavujú aj ikonické fotografie, na ktorých sebe a svojim priateľom prepožičal tvár prekliateho básnika Arthura Rimbauda. Séria Arthur Rimbaud v New Yorku vznikla v 70. rokoch a paralela s mladým homosexuálnym básnikom Rimbaudom a ľahkým chlapcom z ulice Wojnarowiczom je v pocite zavrhnutia, osamelosti a v rebélii voči konvenčným hodnotám, ktoré usmrcujú jedinečnosť a vnútornú slobodu.
Séria je zároveň vyjadrením lásky k mestu, ktoré sa v tom čase začalo nenávratne meniť. Snímky vznikli na miestach, kam chodil David s Petrom Hujarom. Špinavá živelnosť opustených industriálnych priestorov, kde mohol byť každý sám sebou, prepadla výstavbe developerov. Pomyselný ostnatý plot medzi queer ľuďmi a tými ostatnými bol v 80. rokoch budovaný pod heslom "urobme Ameriku opäť veľkolepú”.
Gentrifikácia a prestavba prebiehala v celej mestskej časti Lower East Side a dotkla sa aj opustených priestorov na brehu rieky Hudson. Do jednej z takých budov pozval Wojnarowicz umelcov a umelkyne tvoriť, no neskôr ich polícia vyhnala a ich ilegálnu galériu zrovnali so zemou.
Zbúraním týchto budov a ich temných zákutí, kde neplatili zábrany a erotické tabu, bola symbolicky zabitá epocha pouličnej sexuality. Voľná láska bola navyše natrvalo stigmatizovaná vírusom HIV.
Wojnarowicz žil a dokumentoval túto temnú, špinavú lásku ako krehký uličník a napokon ho jej fatalita pohltila. Zomrel ako 37-ročný. Na jeho pamiatku chodím po meste a kde-tu rozsýpam zrnká trávy, tak ako si kedysi značil cesty on, vo svojom New Yorku.